Janoušek

	Georg Kreisler/Miloš Janoušek Lola Blau Réžia: Štefan Korenči Premiéra: Divadlo SNP Martin, 1993
BOLA MILÁ, BUDE ŤAŽKO ZABUDNÚŤ Čo by sa tak dalo, keby sa tak dalo keby sa tak mohlo, čo by sa len stalo keby sa tak dalo, keby sa len mohlo povedať, čo každý vie - že Keby teda mohli, možno všetci všetkým pošepli by ticho, čo sa nesmie nahlas keby smeli vedieť, že už všetci vedia čo by asi mohlo byť Všetci vedia, čo by mohli počuť keby mohli počuť, keby mohli vedieť Všetci ale vedia, že sa nemôže nič vedieť ani počuť, čo sa vie Každý sa len trochu chvie každý skrýva, čo už vie každý sa tvári, že rozumie Keby sa tak mohlo s každým prehovoriť keby sa tak dalo, aj keď iba krátko Keby sa tak smelo nadýchnuť a spustiť to by sa tu pustil prúd To by aspoň chvíľu musel niekto zastať aby mohol ticho, pošepky a nežne so srdcom na dlani šepnúť: Viedeň Viedňou zostane - Wien bleibt Wien Tu je Dunaj a Viedenský les a v tom lese - si ty tu je Prater a tu Schönbrunn skrývaš svoje city Cítim vôňu orgovánu noc sa skláňa ráno k ránu husle zaplačú a v diaľke valčík v srdci strunu mi rozoznie. Tanečník sa v tanci vznáša ranný úsvit hviezdy zháša víno perlivo v pohároch žiari nikdy nezradí to, čo už vie Keby človek mohol aspoň niečo chápať mohol by sa klamať alebo aj mýliť mohol by však zistiť, čo je na tom pravdy že vraj: žiť a nechať žiť Keby sa tak dalo, že by stačil úsmev nežné pohladkanie, slabý letmý dotyk Keby človek mohol - isté však je iba jedno - všetci chcú len smrť Keby človek mohol zomrieť bez bolesti keby sa tak dalo, že by iba zaspal v tom by zrazu niekto prišiel, v tejto chvíli šepol: ešte nechoď preč! Bolesťou už strácam reč sám iba sám postávam obďaleč Iste by sa dalo potom ruka v ruke bojovať so smrťou, ktorá je tak blízko bližší je však človek, ktorého máš v duši ktorý ťa má ešte rád. Potom by sa dalo hoci hneď aj zomrieť potom by sa išlo na tú dlhú cestu s vedomím, že niekto povie: bola milá bude ťažko zabudnúť... TAKÝ JE ŽIVOT Keby sa tak mohlo s každým prehovoriť keby sa tak dalo, aj keď iba krátko Keby sa tak smelo nadýchnuť a spustiť to by sa tu pustil prúd To by aspoň chvíľu musel niekto zastať aby mohol ticho, pošepky a nežne so srdcom na dlani šepnúť: Viedeň Viedňou zostane - Wien bleibt Wien Mesiace sedím tu a spievam svoje piesne milá, no trochu starnúca už subreta. Divák sa smeje, trochu žasne, viem však presne, že keď potlesk tleskne, to sa len v spomienky zaplieta. Spievam a pritom iba čakám na prestávku. Divák sa teší, žasne, tlieska bez dychu. Ja v svetlách reflektorov ukláňam sa, pot sú smutné zvyšky tanca, radosť zase zvyšky zlozvyku. Ale čo s tým, taký je život! chceš stúpať, ale cesta vedie krivo. Človek by lietal ako vták, namiesto toho ho čaká len pád. Spievam o krásnych veciach, ale tiež o špine, o kurvách, politikoch, sviniach v talároch. Divák sa smeje, pritom nevie, že aj on v tej špine s nimi hnije a v rozkoši dupe ako hroch. Cítim ich mlčky vzlykať, vidím do ich tvárí. Chcem im dať nádej, ak si lásku vyberú. Každý z nich len na chvíľu vystrčí sa ako plaché zviera a zas stiahne sa do svojho tunelu. Ale čo s tým, taký je život! aj bolesť, tá vždy bolí spravodlivo. Môžeš aj hrýzť, však volanie odvanie vietor a zakryje prach. A tak tu spievam stále a tie isté piesne, tie slová, ktorým ani sama neverím. A nad dámami v drahých róbach sa zas bude vznášať ťažká vôňa, nad pánmi zas cigarový dym. Piesne sú iba malé slané slzy duše, sú sestry dobrej chvíle, ale i tej zlej. Len ony zostanú, keď v kúte duše spomienka, čo hryzie, kluše - zostanú ony a beznádej. Ale čo s tým, taký je život! Slnko sa stráca, svet vyzerá sivo... Pieseň vraj stúpa k nebesám, bez hraníc - ja však nepočujem nič. Pieseň vraj stúpa k nebesám, bez hraníc - ja však nepočujem nič. DIVADLO JE SPIACI SVET Divadlo je spiaci svet tam nič sa nedeje na všetko padá prach. Života v ňom kúska niet len tiene blúdiace stretávaš po chodbách. Tam čaká sa len, vyčkáva a dúfa Nik nevie, čo, kto - každý si však trúfa Divadlo je spiaci svet hoci aj vyzerá akoby udrel hrom hlavná vec len, že človek je vôbec v ňom Ach, pán riaditeľ, nie, pán riaditeľ tu, pán riaditeľ, hneď, pán riaditeľ ó, pán riaditeľ, tam, pán riaditeľ áno, iste, tak, pán riaditeľ Čo? Že pani Gizela zase Vám zamdlela? Hneď sa staviam do radu! Ach...už máte náhradu? Ach, pán riaditeľ, ja, pán riaditeľ prsia mám snáď tiež, pán riaditeľ! Až, pán riaditeľ, raz, pán riaditeľ prídete za mnou, pán riaditeľ splním, čo si len budete priať... Potom celkom iste budem hrať! Ja moju lásku v dlaniach skrývam je môj talizman i zbraň. Až sa zas ráno ku mne vrátiš (to) jediné rozbiť sa chráň. Hoci aj príkro sa pozrieš na mňa snáď až tak - že zatočí sa svet. Ja svoju lásku v dlaniach skrývam (a) vieš, že inej pre mňa niet. Čo vy na to, čo, pán riaditeľ? Celkom dobré, však, pán riaditeľ... Ako to, že nie, pán riaditeľ? Málo Paríža, pán riaditeľ? Bez starosti, je to comme il faut ja predsa poznám po francúzsky aj pár slov... (Tancuje kankán) J ai l amour, oui, l amour, dans ma poche, pour Didi, pour Loulou, pour Bébé J ai l amour pour Kiki, pour Toto, pour Koko, pour Froufrou, pour Zaza, pour Kéké, pour Jojo, pour Dada, pour Soso, pour Lala, všetko moji priatelia sú tous les jours. Pour Kaka, pour A-a, pour Gigi, pour Pipi, pour Papa, pour Popo j ai l amour. Čo vy na to, čo, pán riaditeľ? Celkom dobré, však, pán riaditeľ... Ako, prosím? Zle, pán riaditeľ? Áno. Máte recht, pán riaditeľ... Na Viedeň je to dosť koketné skúsime radšej hneď operetne... / Pokloní sa mnohokrát až po zem, zatiaľ čo hovorí:" Úctivá poklona, pán gróf, pán barón, pán profesor, pán dvorný radca - nejaký titul predsa máte!" / Ja som junge Mädl z Viedne veľmi pekná a sehr lieb usmejem sa rozmarne vždy to nejak dopadne jeden bozk, ein zuckerblick. Žijem svojou veľkou láskou ktorá mi raz rozkvitne Potom sa už bez vzlyku vo viedenskom lesíku odovzdám nie bezcitne Potom sa už bez vzlyku vo viedenskom lesíku odovzdám nie bezcitne Tak, čo poviete, pán riaditeľ? nehodí sa, však,pán riaditeľ? príliš sladké, že,pán riaditeľ? radšej iné, však, pán riaditeľ? Čo tak na chvíľu okúsiť Budapešť? Joj! Čardáš - ten sa duše drží ako kliešť... / Tancuje čardáš / Srdce ma, Joj Mama, vždy ma tak zabolí keď padne súmrak a hmla sadne na poli keď huslí kvílivý hlas do horúcej noci zaletí na krídlach, mňa pritom strasie, hoci leto je, Joj Mama, a duša zažiali telo je horúce a blúzka tak páli... Ešte mi čierny Cigán posledný krát hraj - - a potom moje mladé telo prostred puszty pochovaj. Joj! Joj! Eljén! Tak, čo teraz, čo, pán riaditeľ? Bolo to lepšie, pán riaditeľ? Počúvate ma, pán riaditeľ? Ešte skúsime, pán riaditeľ? Nad Nemecko väčšej ríše niet. zajtra nám bude patriť celý svet! / Pochoduje parádnym krokom, zatiaľ čo hovorí:" Berlín za to stojí! Hlavu hore, aj keď krk je špinavý!" / Mám svoju lásku v jedinom kufri a ten kufor, ten stojí v Berlíne. Možno pre lásku som išla svetom možno pre lásku a možno aj pre iné. Lenže tá láska je v Berlíne len slovo len slovo, ktoré nič už neznačí. Tak ako každý, aj cit musí ísť s dobou a nie jak sa komu uráčí a nie jak sa komu uráčí A čo teraz, čo, pán riaditeľ? Akú farbu zas, pán riaditeľ? Pravdu a či klam, pán riaditeľ? Hnev alebo šarm, pán riaditeľ? Teplo a či chlad, pán riaditeľ? Chuť alebo hlad, pán riaditeľ? Plač alebo smiech, pán riaditeľ? Shakespeare a či Brecht, pán riaditeľ? Robím, to čo viem, pán riaditeľ... Samozrejme, chcem, pán riaditeľ... Iste, zavolám, pán riaditeľ... S úctou, poklona, pán riaditeľ... Divadlo je spiaci svet to zrejmé je snáď už aj po sto prvý krát čo sa dá v ňom uvidieť o čom asi sa dá dnes ešte vôbec hrať. Na nesmrteľnú lásku sa tu hráme... Divák však vie, že každý iba klame... Divadlo je spiaci svet a s tým už nechcem mať viacej spoločné nič. Že neviem len tak sedieť a v kúte tlieť chcem robiť kabaret - to je to pravé! - chcem robiť kaba- hlúpy a zákerný je ten svet divadelný Sláva - tá je dobytá keď otrčíš kopytá. Až keď ťa vynesú na poslednú adresu budeš mať možnosť uvidieť, že divadlo je spiaci svet...