 |
||
Človek nič nerobí zbytočne Napísali ste knižku poviedok Nevoskové panoptikum, ktorá sa onedlho stane vaším prozaickým debutom. Predtým ste skladali piesne pre folkové združenie Slnovrat a pre divadielko Pegasník, ale profesiou ste lekár a exaktný vedec. Je to akési príznačné pre mladú, hoci aj nie už najmladšiu vrstvu našej literatúry: divadlo, hudba, veda a napokon písanie.... A. Ferko, I. Hudec, V. Klimáček, G. Murín a iní... Patrí takýto diapazón občianskych záujmov ku kvalifikačným predpokladom súčasného spisovateľa, alebo je to len náhoda? Neviem, či treba hovoriť o kvalifikačných predpokladoch, určite to však nie je na závadu. "Zamazanie sa prostredím" už propagoval Bohumil Hrabal a ja osobne mám tiež názor, že človek nič nerobí zbytočne. Každá práca, každé prostredie sa časom "zrechnuje", odrazí v tvorbe. Pre mňa osobne dokáže byť inšpiratívne i obyčajné slovo alebo prízvuk, krátka noticka rozpúta hotový ohňostroj asociácií... Takže nevidím dôvod, prečo by takýmto katalyzátorom nemohlo byť občianske zamestnanie alebo maloformistická činnosť. Za zaujímavejšiu však považujem skutočnosť, že prevažná väčšina mien, ktoré ste spomenuli, sú ľudia z mojej generácie, stretávali sme sa na jedných doskách divadielok alebo sme sa tesne míňali. Sú to ľudia, ktorí popri štúdiu považovali za potrebné venovať sa ešte čomusi navyše a pre ktorých bola literárna tvorba potrebným protipólom prozaického zamestnania. Bude raz zaujímavé zrátať, koľkí súčasní umelci a majstri slova sú vlastne lekári, matematici, biológovia, vedeckí alebo pedagogickí pracovníci... Opakujem - ešte stále sú, nie boli, pretože dodnes väčšina z nich ešte stále rozdeľuje svoj čas medzi občianske zamestnanie a literatúru. Je to život mimoriadne náročný, človeka však teší, že v tom nie je sám. Vaša knižka, to je očividný výsmech vedátorstva, neoriginality, snobstva, stupidity. Toho kedysi na Slovensku bolo naozaj až-až. Čo teraz? Čo vám teraz najviac hrá do nôt? Predovšetkým nerád by som zúžil zameranie knihy len na výsmech a pranierovanie niečoho. Ak v Oremláze hlúposť najviac bije do očí, je to možno aj preto, že vojenské prostredie nikdy nebolo miestom filozofických dišpút ani oázou vzdelanosti, ale skôr územím, kde rozhodovala sila hlasiviek a brachiálne argumenty. Ťažko môžeme žiadať od niekoho samostatné myslenie, keď bol celý život cvičený na dodržiavanie predpisov a stavanie "komínkov" z maskáčov. Čo sa týka poviedok z Nevoskového panoptika, hovoril by som skôr o paradoxoch, než o výsmechu. Sú to presne tie zákonitosti, o ktorých sa exaktne hovorí v Murphyho zákonoch. Sú to presne tie isté prípady, keď vedec musí ukončiť výskum presne naplánovaným záverom (aj keď je po celý čas na stope čomusi zaujímavejšiemu alebo dôležitejšiemu) len preto, že kedysi dávno, ešte v štádiu plánovania v anotácii úlohy sa zaviazal dôjsť k určitému, vopred konkretizovanému záveru. Sú to presne tie situácie, keď sa človeku svet postupne vymyká z rúk, a veci a javy začínajú žiť vlastným, nečakaným životom. Ak by som mal byť konkrétny, súčasné dianie na Slovensku mi v mnohom pripomína atmosféru poviedok Nevoskového panoptika. Svojho času sme v dobrej vôli dali veci do pohybu a dnes sme už len mlčanlivými pozorovateľmi, ktorí sa ani nestačia čudovať a občas dokonca ani uhýbať pred lietajúcimi predmetmi, ktoré nás fackujú sprava i zľava. Ktorý autor (slovenský, svetový) vám najviac učaril? Aj vy si myslíte, že čítanie slovenskej literatúry je drina? Čítali ste Danielle Steellovú? Ak by som mal vymenovať autorov, ktorí mi učarili, bol by to asi dlhý a podivuhodný zoznam. Určite by tam bol Kurt Vonnegut jr., Franz Kafka, Lewis Carroll, Ray Bradbury, Charles Bukowski, Joseph Heller, E.E.Cummings, Raymond Chandler, Robert Creeley, Boris Vian, Jack London a mnohí ďalší. Ale tiež Stanislav Rakús, Dominik Tatarka, Viliam Klimáček a Daniel Hevier, Dušan Dušek a Pavol Vilikovský, Rudo Sloboda... Vôbec si nemyslím, že by čítanie diel slovenských spisovateľov bola drina. Skôr naopak - je to lenivosť a nedostatok propagácie, ktorý vytvoril slovenskej literatúre tento nešťastný imidž. A čo sa týka Steellovej... Nečítal som. A ani ju nepoznám. Asi som sa zatiaľ ešte k nej neprepracoval... (smiech) Knižná revue č. 13/1993 |
||