Janoušek


Daň vlastnej slobode „...nikto z nás nemá čas ani nervy obchádzať vydavateľov a sponzorov. Máme svoje náročné zamestnania a sme radi, ak si ‚vyšetríme‘ čas aspoň na koncerty...“ (Miloš Janoušek) Vy príliš nevyhľadávate veľké scény, skôr hráte v komornej atmosfére malých klubov. Prečo? - Skupina Jednofázové kvasenie naozaj dáva prednosť malým klubom pred veľkými festivalmi a dôvodov na to je v podstate niekoľko. Po prvé preto, že naše pesničky sú skôr na sústredené počúvanie, než na tanec či podupávanie. Často sa pohybujeme na hrane humoru i vážnosti a to, ako iste uznáte, sa veľmi nezlučuje s festivalovým hemžením ani publikom. Vždy je totiž jednoduchšie, ak poslucháč má hneď vo veci jasno – toto je humor, toto je na „odvaz“, toto môžem odignorovať a dať si za ten čas pivo... Okrem toho na festivale sa nikdy nevytvorí taký kontakt, také iskrenie medzi účinkujúcim a publikom, ako v malom klube, kde diváka máte na dosah a môžete reagovať na jeho nálady. A práve toto krehké iskrenie, táto možnosť diváka viesť, ale zároveň aj nechať sa viesť jeho okamžitou náladou, je mágia, čo nás ťahá do klubov a pre ktorú ešte stále hrávame. No a ten tretí dôvod je čisto egoistický a vyplýva z prvých dvoch – hudba je pre nás koníčkom, a preto si môžeme dovoliť ten luxus hrať iba tam, kde chceme my a kde nás to baví. Ak teda nemáme mať z koncertu skutočnú radosť, nie je dôvod na takú akciu ísť len preto, že dostaneme zaplatené. Ale na Country Lodenice ste hrali na hlavnej scéne... - Nevravím, že sa festivalom vyhýbame – len ich nevyhľadávame. Účinkovanie na Lodenici je jedna z výnimiek, ktorých je tak jedna či dve do roka a vyplynulo možno aj z mojej spolupráce so slovenským časopisom CFT. Vydávali ho organizátori Lodenice a, bohužiaľ, dnes o ňom môžeme hovoriť len v minulom čase. Vašou domovskou scénou bolo bratislavské Divadlo a.ha. V poslednej dobe tam ale už nevystupujete, prečo? - Donedávna bolo Divadlo a.ha. „polyfunkčným“ a „multidisciplinárnym“ priestorom pre spriaznené duše, a keďže istým spôsobom vychádzalo z tradícií legendárneho Divadla u Rolanda, malo tu svoje miesto divadlo, hudba, literatúra i výtvarné umenie, profesionáli aj amatéri. Pred časom sa však koncepcia i dramaturgia priestoru zmenila a „ahačko“ je predovšetkým divadelná scéna. Tri či štyri dni v týždni sa tu hrá divadlo, iné žánre sú tu skôr výnimkou a ak hudba, tak opäť orientovaná predovšetkým na divadlo – Marián Geišberg alebo Robo Mankovecký či spievajúci herci sú tu najčastejší hudobní zástupcovia. Tak mi napadá, vy ste jedna z mála skupín, ktoré vznikli a pôsobili v časoch socializmu a existujú aj v súčasnosti. Ako vnímate bývalý režim dnes, s odstupom 16 rokov? Pocítili ste niekedy v tom období nepriazeň vtedajšieho režimu? - Problémy boli čosi, čo sa s týmto žánrom viezlo ruka v ruke. A človek nemusel pritom ani nijak zvlášť provokovať. K nepríjemnostiam stačilo, že sme hrali v klube, kde bolo stále vypredané, a že sme hovorili veci a spievali o témach, ktoré sa nás všetkých dotýkali. Nedávno mi Dušan Mitana povedal zaujímavý postreh, prečo sa na koncertoch Slnovratu stretávali bežné publikum, ochranári i umelci, ktorí boli v nemilosti: „Hovorili ste v piesňach to, čo sme my už nemohli písať.“ Vtedy som si to neuvedomoval a priznám sa, že nikdy som tomu ani neprikladal nejaký väčší význam. Pre mňa a mojich spoluhráčov, a zrejme aj pre našich divákov bol Roland scénou, kde sme aspoň jeden večer v týždni mohli žiť a vyjadrovať sa úplne slobodne. Ako sa ukázalo neskôr, iní tomu prikladali väčší význam. Nepríjemnosti boli, niekedy až takmer existenčné, ale ako vravím – bola to daň vlastnej slobode, ktorú sme na seba brali vedome a nepovažujem to ani dnes za nejaké hrdinstvo či výsadu. Skupina JFQ vznikla ako akýsi bočný projekt Slnovratu, najskôr ako duo Dušan Valúch a Karol Svozil, neskôr ako trio s vami. Čo viedlo k takémuto odbočeniu od Slnovratu? Koľkí členovia vlastne tvoria dnes oficiálne obsadenie JFQ? - (smiech) Aby tá história bola ešte zamotanejšia, musím doplniť, že ešte skôr, než Dušan začal hrať s Karolom pod názvom Jednofázové kvasenie, hrali sme Dušan a ja ako dvojica. Ale bez názvu. Slnovrat bol vo svojej podstate združením sólistov-pesničkárov. Chuť nás troch hrať spolu sa vykryštalizovala postupne a pramenila nielen z potreby aranžovať piesne pestrejšie, ale predovšetkým z ľudskej príbuznosti. Koncerty, ale aj nácviky kapely, sú pre nás potrebou a dátumy pravidelných skúšok sú čímsi posvätným, čomu sa už roky prispôsobujú aj programy našich rodín. Koniec koncov – dvadsaťročná existencia skupiny, ktorú nedržia pokope miliónové honoráre, je aj o čomsi inom, než len o hudbe. JFQ je dnes stabilné trio v zložení Valúch – Svozil – Janoušek plus hostia. Medzi našich najpravidelnejších spoluhráčov patria predovšetkým basgitarista Fedor Frešo a huslista Milan Tedla. Keď hrajú s nami, sú Jednofázové kvasenie. „Jednofázovka“ je mimoriadne demokratické a elastické zoskupenie. Máte za sebou 3 albumy, štvrtý čaká už pekne dlho na vydanie. V akom štádiu je album momentálne? Ak by som vám zajtra poukázal na účet povedzme 500 000 Sk, dočkal by sa album konečne vydania? Alebo je pes inde zakopaný...? - Čaká naozaj pekne dlho a na oficiálne vydanie bude zrejme ešte dlho čakať. A možno bude čakať aj spolu s piatym, pretože už sa pomaly chystáme na ďalšie nahrávanie. S tým vydávaním platní menšinových žánrov je to u nás zložité. Existuje tu bludný kruh, alebo hneď niekoľko bludných kruhov, ktoré je ťažko preseknúť. Tento žáner sa v rádiách a v televízií prakticky vôbec nehrá, lebo ho nikto nepozná. A nikto ho nepozná, lebo sa nehrá. Do klubov vás nevezmú, lebo neprídu diváci, ktorí interpretov nepoznajú. A nepoznajú ich preto, lebo túto hudbu nehrajú v rozhlase ani v televízií a títo muzikanti nevystupujú ani v kluboch. Hotová Hlava 22. Na Slovensku chýbajú malé nezávislé vydavateľstvá typu Indies alebo Black Point, aké majú v Česku. Pre veľké značky táto hudba nie je zaujímavá – vydajú vás, ak im donesiete peniaze. Dosť peňazí. Ale tým to pre nich aj končí. A čo už s platňou, ktorá sa nedostane do distribúcie, do obchodov, platňa, o ktorej sa nevie? Priznám sa, že nikto z nás nemá čas ani nervy obchádzať vydavateľov a sponzorov. Máme svoje náročné zamestnania a sme radi, ak si vyčleníme čas aspoň na koncerty. Ale inak – s tými 500 000 Sk to nie je zlý nápad. Nechcete založiť malý nezávislý label pre menšinové žánre? A propos – keď už sme pri tom – na rozdiel od rockovej či pop scény za tých 500 000 by bolo možné realizovať hneď niekoľko platní. Slovenskí folkáči sú zvyknutí na skromnosť. (smiech) V poslednom období sa od vás človek miesto albumu dočká skôr dobrej knižky. Vydávanie knižiek je jednoduchšie? - V žiadnom prípade. Je to podobný problém ako s platňami. Medzi vydavateľmi kníh je však podstatne viac nadšencov, ktorí sa dokážu nadchnúť pre knihu alebo autora a vydať si aj pre vlastnú radosť knihu, ktorá ich čímsi osloví. Neviem, prečo je to tak – veď vydanie knihy i cédečka je striktne z hľadiska finančného podobne náročná záležitosť. Zrejme je to aj trochu záležitosť „hrebendovskej“ tradície: Každý knižný vydavateľ je dnes tak trochu slepý Matej Hrebenda, lebo až na výnimky sa na Slovensku z vydávania kníh vyžiť nedá. Je to podobne stratový koníček ako folk; hobby, na ktoré si treba zarobiť inými, prozaickejšími činnosťami. Viem, že to bude veľmi indiskrétne, ale predsa: predpokladám, že pri súčasnom sporadickom vystupovaní si hudbou ako takou na živobytie nezarobíte. Z čoho potom žijete? Len mi nepovedzte, že z dobrého pocitu... - Dobrý pocit je príjemný tak pre vlastné morálne zázemie, ale nepriberá sa po ňom. Koncertovanie, podobne ako aj prevažná časť môjho písania, je luxus, ktorý si môžem dovoliť, pretože mám svoje civilné zamestnanie. Všetko ostatné – hudba alebo písanie kníh je koníček, ktorého treba skôr dotovať. Vedeli by ste odborne charakterizovať folk? Povedzme takto: pôvodné hnutie za obrodu ľudovej piesne, usilujúce sa o jej návrat do života prostredníctvom aktualizujúcej interpretácie, používajúcej i nové, súdobé výrazové prostriedky a zdôrazňujúcej dynamický charakter ľudovej piesne ako permanentného tvorivého procesu...? - Folkom sa zaoberám – či už ako muzikant, skladateľ alebo publicista – viac ako tridsať rokov. A čím viac o ňom viem, tým menej mi je jasné, čo folk je. Nanajvýš tuším, že definície v prípade folku sú nanič. Momentálne by som vám vedel z rukáva vytrepať desať definícií, z ktorých však každá minimálne v prípade jedného či viac umelcov neplatí generalizovane. Čo spája americký protest-song Woodyho Guthrieho a britský či bretaňský renesančný folk? Je akustická gitara naozaj to, čo charakterizuje folk, ak sa za folk považuje aj to, čo robí povedzme klavirista Tom Waits, harfista Alan Stivell alebo skupina Sklo, ktorá spieva len á capella a všetko prevzaté veci? Ako je to s tými škatuľkami, keď najtypickejší prototyp country speváka Johnny Cash z posledných troch Grammy dostal dve za najlepší folkový album? Je world music ešte folk, alebo kde je hranica medzi nimi? Kto bol vaším folkovým hudobným vzorom, ktorého pôsobenie sa podvedome dostávalo aj do vašej tvorby? - Prvýkrát som si tento druh hudby uvedomil vďaka nahrávkam amerického pesničkára Pete Seegera, neskôr to boli ľudia ako Simon & Garfunkel, gitaristi John Renbourn a Bert Jansch, Francúz Gabriel Yacoub a jeho Malicorne, Peter Paul & Mary – proste samá klasika. Zaujímavé je, že napríklad Bob Dylan ma až tak veľmi neoslovoval – mne boli bližší vždy skôr melodici. A čo sa týka našej scény - boli to predovšetkým pesničkári z českého združenia Šafrán – Jaroslav Hutka, Vlasta Třešňák, Vladimír Merta... Koniec koncov aj Slnovrat vznikol ako slovenská analógia Šafránu. A dnes? - Dnes už o hudobné vzory až tak veľmi nejde – skôr sú tu muzikanti, ktorí mi otvárajú nové cesty a objavujú nové zážitky ako napríklad folkbluesový Jorma Kaukonen alebo francúzski folkrockoví Wig a Wag. Alebo ľudia, ktorí sú mi istým spôsobom blízki – napríklad Ďuro Turtev a jeho Blues Club. Píšete ešte aj nové pesničky s neodmysliteľným humorom a typickými dvojzmyselnými folkovými narážkami v pohľade na realitu všedného života, alebo hrávate už len staršie veci? - Nové pesničky vznikajú, aj keď už v menšej miere. Nie že by neboli témy – tých je stále dosť. Nie je však už toľko času. A humor mi je bližší ako kedykoľvek predtým – doba je príliš vážna na to, aby som šíril depresiu ešte aj z pódia. Čo sa týka starších pesničiek – máme svoje publikum, ktoré si jednoducho žiada aj tie staršie veci. Takže na koncertoch striedame nový i starý repertoár a tešíme sa aj z toho, že staré pesničky ešte nestratili platnosť, a že novými ešte dokážeme zaujať.“ Ako dnes vnímate rozdelenie Česko-slovenska s ohľadom na fakt, že v EÚ sme sa opäť spojili? Bol to nevyhnutný vývoj spoločnosti alebo zbytočná fraška zdôraznenia suverenity? - Rozdelenia mi bolo úprimne ľúto a stále tvrdím, že na ňom nezískala ani jedna strana, ale obe čosi stratili. Ale asi to bola historická nevyhnutnosť. Niektoré veci sa totiž nedajú zvládnuť len silou vôle alebo chcením. Takže som si potom povedal, že keď už veci sú tak ako sú, nedá sa donekonečna horekovať nad tým, čo mohlo byť, ale treba sa stretnúť ako dvaja rovnocenní partneri. A k tomu aj došlo. História nepozná žiadne „keby“, ale len reálne fakty. Čo vás v poslednej dobe napajedilo v politike? Na kariéru politika sa necítite? - Boli obdobia, keď som politiku naozaj prežíval a bral som ju vážne. Dnes sa na ňu pozerám, ako na čosi, čo síce ovplyvňuje moje okolie a svet, ale nepripúšťam si ju príliš k telu. Najradšej by som bol, keby som o politike nemusel vôbec vedieť, tak ako sa nemusím zaoberať tým, čo robia vo svojom pracovnom čase povedzme astronómovia. Politici si nadelili príliš veľa moci a väčšinou ju zneužívajú. Politiku beriem ako nutné zlo, od ktorého sa snažím čo najviac odrezať, aby nerušilo môj život a život mojej rodiny. Ako vnímate z pozície hudobníkov súčasný trend domáceho napaľovania cédečiek. Napaľujete doma? - Jednoduchá otázka, na ktorú nie je jednoduchá odpoveď. Ak by sme sa pýtali, či je morálne prepaľovanie cédečiek, dostali by sme sa až k onomu biblickému „nepokradneš“. Na druhej strane – je morálne, čo sa dnes deje s hudbou a okolo hudby? Nenásytnosť veľkých vydavateľov vyhnala ceny diskov do astronomickej výšky, zničila trh a mladý človek, keď si chce kúpiť platňu, rieši ekonomickú dilemu akoby investoval do baráku alebo auta. Čo sa týka hudobníkov ako sme my – pre nás predaj platní nikdy nebol zdroj ziskov. Vždy sme skôr riešili problém, ako dostať našu hudbu medzi ľudí, takže v tomto ohľade nie som reprezentatívny zástupca umeleckej society a môj názor sa nikdy nebude zhodovať povedzme s názorom Joža Ráža. Ako som už spomínal, kapely podobné nám nemajú zväčša možnosť vydať cédečko u regulárnej firmy. Preto z môjho pohľadu je vypaľovačka demokratické médium podobne ako internet, lebo umožňuje dostať našu hudbu medzi ľudí, ktorí majú o ňu záujem. Je to istým spôsobom pokračovanie samizdatovej tradície – zaplatím si štúdio, hudbu si nahrám, napálim na CD, urobím obal a môžem poskytnúť tomu, kto o ňu má záujem. Nemusím sa zodpovedať marketingovému oddeleniu vydavateľstva, že som nepredal tri tisíc kusov, ktoré by mu vrátili vložené náklady. Na tomto svojom postoji síce prerábam, ale opäť je to daň slobode, ktorú tým získam. Legendárna folková formácia JEDNOFÁZOVÉ KVASENIE (JFQ) existuje na slovenskom hudobnom trhu už vyše dvadsať rokov. Vznikli ako vedľajší produkt SLNOVRATU, ich pesničky s neodmysliteľným humorom a typickými dvojzmyselnými folkovými narážkami v pohľade na realitu všedného života dokázali prežiť aj pád socialistického režimu. Pre svojich verných priaznivcov hrávajú aj dnes, i keď už nie tak často ako kedysi. Dlhoročná existencia trojice Miloš Janoušek, Dušan Valúch a Karol Svozil, ktorú nedržia pokope miliónové honoráre, je, samozrejme, aj o čomsi inom, než len o hudbe. O čom všetkom, to nám porozprával Miloš Janoušek. Robert Buček, Slovo 22/2005 *Návrat*