 |
||
Slnovrat sa nedá odpárať „Nebyť Slnovratu, nebolo by ani Jednofázové kvasenie," hovorí MILOŠ JANOUŠEK v medzičase medzi dvoma jubileami. Slnovrat, ktorý spoluzakladal, sa chystá s príchodom jari a s novou energiou osláviť svoju nedožitú štvrťstoročnicu a Jednofázové kvasenie si zasa nedávno v plnom zdraví pripomenulo dvadsať rokov pravidelného hrania. Toto trio však na svojich koncertoch so samozrejmosťou poskytuje priestor aj pre bývalých členov pesničkárskeho združenia. Vtedy, keď ktokoľvek z nich pocíti vábivé volanie Slnovratu, ktorý sa asi pre nikoho vlastne nikdy neskončil. Bol nejaký zásadný rozdiel medzi vznikom Slnovratu a Jednofázového kvasenia? „Dosť výrazný. Združenie pesničkárov Slnovrat vzniklo ako náhodné stretnutie sólistov, ktorí chceli predovšetkým hrať a prípadne prostredníctvom vlastných pesničiek aj prezentovať svoje názory." Potrebovali sa sólisti takto združovať? „Videlo sa nám to celkom prirodzené. Boli sme naladení na jednej vlnovej dĺžke, spolu sme sa cítili dobre. A bolo nám jasné, že jedincovi sa v časoch minulých prežívalo a existovalo ťažšie. Videli sme to aj na príklade českého Šafranu, teda Hutku, Mertu, Třešňáka a ďalších silných osobností. Tí tiež cítili potrebu združiť sa do akéhosi voľného spoločenstva pesničkárov. Takto spoločne sa nám potom oveľa ľahšie podarilo vybudovať na Slovensku prvú stálu folkovú scénu - v bratislavskom Divadle u Rolanda." Cítili ste dopyt po tejto hudbe? „Až nečakaný. Na prvom koncerte bolo pätnásť návštevníkov, na ďalšom štyridsať, a odvtedy bol Roland s kapacitou 70 stoličiek, ktoré mali postupne poodpiľované nohy - aby aj tí vzadu niečo videli, vždy plný. Diváci neraz sedeli aj na pódiu či na schodisku. Pamätníci vedia, že keď bol nával nezvládnuteľný, boli za večer aj dva koncerty. A stalo sa aj to, že keď neboli kľúče od rolandovskej pivnice, hralo sa v neďalekom parku či vo vinárni Veľkí františkáni." A vznik Jednofázového kvasenia? „To už bol prirodzený výber na základe spoločného ľudského, ale aj muzikantského cítenia. Dušan Valúch, Karol Svozil i ja sme síce boli členmi Slnovratu, ale zároveň sme sa chceli hudobne realizovať aj inak ako sólisti. Jednofázové kvasenie pre mňa bolo - a stále aj je - ideálna symbióza, ktorú znásobuje aj častá účasť našich dvoch spoluhráčov, excelentných profesionálnych hudobníkov Fedora Freša a Milan Tedlu." Čo sa zmenilo za tie roky? Rozšírený je názor, že folk po zmene režimu stratil svoje témy. „Nikdy sme sa netrápili tým, či máme alebo budeme mať o čom spievať. Skôr išlo o to, či na to budeme mať čas a priestor." Folk je však považovaný za synonymum protestu. „Predovšetkým je problematický pojem folku, ťažko ho definovať, takže asi by bolo lepšie hovoriť skôr o pesničkárstve. Áno, folk sa u nás stal v minulom režime synonymom protestu a istého životného postoja, stál proti establishmentu. Ale to bolo dané jeho osobnosťami - najmä Krylom či spomínanými členmi Šafranu." A na Slovensku? „My sme sa - vari s výnimkou Ivana Hoffmana - nikdy nepovažovali za spevákov protestsongov, išlo nám skôr o to, vyjadriť svoj názor, svoje pocity. Na druhej strane je fakt, že vtedajší Slovkoncert, kultúrne strediská a rôzne ideové dozory mali s nami problémy - a my s nimi. Ale to už sa tak akosi viezlo s týmto žánrom." Čo sa dnes zmenilo? (Smiech) „Dnes zažívame v médiách, neraz aj priamo od politikov také ataky, akých by sme my, pesničkári, boli sotva kedy schopní. Čoraz viac sa stierajú hranice medzi žánrami, napríklad aj medzi folkom a povedzme world music. Zavádzajúca je už aj predstava folkera ako človeka s gitarou - veď klaviristi Tom Waits či Jan Burian sú dnes v katalógoch folku, a v módnej world music dnes často figurujú aj mnohí takzvaní klasickí folkoví speváci." Vráťme sa na Slovensko. Možno jeho folkovú históriu deliť do nejakých etáp? „Áno, zhruba do troch. Tú prvú vlnu predstavovali pesničkári ako Samo Ivaška, Juraj Bindzár, Zuzana Homolová či duo Spiegel-Illý. Tou druhou bol napríklad Slnovrat, ale aj Sklo, Edo Klena, Dva až tri a ďalší. A potom sú to pesničkári, ktorí prišli v deväťdesiatych rokoch. Mnohí z týchto mladých sú lepšie vybavení technicky či nástrojovo, a možno aj širšie orientovaní, už nielen striktne pesničkársky." Existuje u nás v tomto žánri revnivosť, nezdravá konkurencia? „To iste nie. Je nás málo, netočia sa medzi nami žiadne peniaze, na vydanie cédečka či knižky si ešte priplácame zo svojho. Muzikant, ktorý si chce zarobiť, to určite nebude skúšať vo folku. Skôr funguje symptóm vzájomnej nezištnej spolupráce. Napríklad informovanie sa o mieste, kde sa dá hrať či tvorba webových stránoch o folku." A cédečká? "Vydávanie folkových platní na Slovensku nie je nijako lukratívna a už vôbec nie masová činnosť. Pre nikoho - ani pre muzikantov, ani pre vydavateľov, ani pre obchodníkov. Ale treba sa na veci pozrieť pozitívne. Ak sa z platne nestane bestseller, ešte stále môže mať status malonákladového kultového artiklu s vysokou zberateľskou hodnotou" (smiech). A je kde hrať? „Miesta na koncerty, vzhľadom na ich komornejší charakter, by sa možno aj našli. Dnes sa hrá všelikde - v puboch, čajovniach, galériách... Chýba však to, čo sme kedysi v bratislavskom Rolande dokázali - stála folková scéna." Čo vás pri jubileách Jednofázového kvasenia a Slnovratu a spätnom pohľade prekvapilo najviac? „Že stále funguje model z minulosti, keď táto hudba bola pre nás i fanúšikov jedným z nemnohých ostrovov pozitívnej deviácie. Že aj dnes sa ešte nájdu tvoriví mladí ľudia, ktorí sa vo svojom voľnom čase, trochu aj na úkor rodiny a bez vidiny finančného efektu, venujú pesničkárstvu. Pre nás to bol do značnej miery spôsob existencie a je skvelé, že sa to našou generáciou nekončí." Myslíte na to, či vás vnímajú viac ako člena Slnovratu alebo Jednofázového kvasenia? „Neviem, ale je mi to úplne jedno - patrím obom a oba sú vo mne. Dnes síce s Dušanom Valúchom a Karolom Svozilom hrám pod hlavičkou Jednofázového kvasenia, ale Slnovrat - ten sa nedá odpárať od nikoho z nás." Za oficiálny dátum vzniku folkového pesničkárskeho združenia Slnovrat sa považuje 1. marec 1979. V ten deň mali prvý spoločný koncert v legendárnom bratislavskom divadielku Roland na dnešnom Hlavnom námestí v pivnici s rozmermi 7 x 7 metrov - diváci vchádzali do hľadiska cez javisko. Vtedy hrali a spievali pôvodní piati členovia: Ivan Hoffman, Miloš Janoušek, Július Kazimír, Peter Michalovič a Dušan „Bacil" Valúch. Ešte v tom istom roku sa k združeniu pripojil Pavel Malovič, v roku 1982 Karol Svozil a o rok neskôr Martin Mašek. Pravidlo, že člen Slnovratu musel byť autorom hudby i textu piesní a aj ich interpretom, potvrdzovala výnimka menom Karol Svozil, hráč na dychové nástroje. "Počas nedlhej existencie Slnovratu vzniklo okolo 400 pesničiek. Z Rolanda vychádzali jeho členovia čoraz častejšie na koncerty a folkové festivaly po celom Československu. Koncom osemdesiatych rokov, keď sa začal pociťovať nedostatok motivácie spoločného hrania a vyprchávala názorová homogénnosť, Slnovrat svoju existenciu oficiálne ukončil. Vnútorná platforma, ktorá v združení existovala od roku 1983 ako Jednofázové kvasenie (pôvodne Valúch so Svozilom, ku ktorým sa neskôr pridal Janoušek), sa stala „nositeľom odkazu" Slnovratu a toto trio dodnes pravidelne vystupuje. Skupina Jednofázové kvasenie vydala samostatné albumy: Jednofázové kvasenie (LP 1990, CD 1996), Ein Stein Blues (1994), Jednofázové kvasenie Live ( 2000), Druhý pes, tretia fáza (pripravený na vydanie); účasť na folkovom sampleri Folkový kolotoč (1990). Alexander Balogh, Sme 7. 2. 2004 |
||