 |
Miloš Janoušek/Viki Janoušková Déja vu Réžia: Robo Horňák Premiéra: Divadlo Ticho a spol., Bratislava, 2012 Postavy: MAATY - na začiatku stará a postupne mladnúca ARF - na začiatku starý a postupne mladnúci |
|
ARF: Čo? – Aha. Ten Muž pri kráteroch mi ho dal! - Vyzeral ako ja... Môj list na rozlúčku...! MAATY: List na rozlúčku?! Arf! ARF: Je viac, ako dva svety – si hovorila!... a list je z nejakého iného sveta... asi som v ňom chcel od teba odísť... - To je teraz už jedno, Maaty! Hlavne, že ťa počujem, počujem tvoju hlavu! Fififefefííííí...! MAATY: Veľmi dlho si bol dnes vonku... Už som si myslela, že sa nevrátiš... a vymyslela... zhmotnila svoju obavu... - toho muža... ARF: Už viem... MAATY: (štartuje do bolestného monológu) Odkedy sme stratili nášho synčeka Jona, neviem myslieť na nič pekné, Arf, z hlavy mi vychádzajú samé obavy, čierne myšlienky, úzkostné preludy... zaplňujem svet zlom, strachom, Arf, čo to nechápeš?! ARF: Chápem, Maaty, ale... MAATY: Ja neviem už ako mám myslieť na pekné veci, ja sa bojím svojej hlavy, je tam samý strach, ľakám sa našej reči, desím sa zhmotňovania, mám obavu z destilovania času, ja už nechcem byť arfskou čarodejnicou!!!! Aj keď viem, že to bolo krásne... a viem aj, že sa k tomu musím vrátiť, lebo inak – inak ťa už neuvidím...! (pozerá na rúry, začne z nich kvapkať. Arf k nim podíde a opatrne chytá kvapky) ARF: Čas pomaly vyteká z nádrže... bez ohľadu na to, koľko je hodín. MAATY: (vydýchne) Čas...! ARF: Kyvadlo monotónne rozráža prúd a kondenzované minúty so špľachotom rozstrekujú po stenách banky drobné kvapky sekúnd... - (zastaví sa, čaká, či nezaznie siréna, hukot síce začne, ale Arf ho premieňa na hudbu) Zvláštne, že ľudia nevedia narábať s časom... MAATY: Ty sa ho tiež bál... ARF: Ako ty tvojich snov... ! MAATY: Kedysi si miloval si tento obrad.... ARF: Áno! Pri pohľade na ten plynulý prúd som sa mohol vracať tisíce rokov a milióny kilometrov späť... tradícia arfovského rodu. Členovia nášho rodu narábali s časom celkom inak, ako ostatní ľudia. (skoro plače) K mojím najkrajším spomienkam z detstva patrili tie, keď som od otca, dostával slávnostne zabalené Chvíle alebo pri mimoriadnych príležitostiach Okamihy v zlatisto lesklom papieri. So zatajeným dychom som rozbaľoval ten darček, potom som utiekol do svojej izby a celý večer sa tou vzácnou Chvíľou tešil... (vypýta si vreckovku) (vecnejšie) Takže detstvo! - Na detstvo mám len samé príjemné spomienky. Prvé Roky, ktoré som dostal hneď po príchode na svet, som získaval ľahko a bez námahy. Tak ako ľudia kupujú deťom darčeky, tak som dostával od svojho otca prvé Roky. Kondenzáciu času som bral ako niečo úplne obvyklého. No otec zastával názor, že deti si musia Času vážiť. Preto som za drobnú pomoc získaval Hodiny a Dni, výnimočne dokonca i Týždne, tie som si šetril a neskôr som ich mohol premeniť na Roky. Ale na druhej strane môj otec vedel z Pripočítavania Roka urobiť hotový obrad, na ktorý neviem zabudnúť. Vtedy som priniesol do otcovej izby fragmenty Času, spolu sme sa posadili na mäkký koberec k praskajúcemu krbu a v prítmí, osvetlení zábleskami živého ohňa sme spolu skladali časové puzzle. (ARF si kvapkami opláchne tvár a začne sa kývať) Vo chvíli, keď posledný fragment vkĺzol na svoje miesto a Mapa Času sa roztancovala tisíckami laserových obrazcov, otec vstal, otvoril skriňu, chvíľu sa pohrabal v jej tajuplných hlbinách a vybral novučičký Rok. Pritiahol ma k sebe a oboma rukami sa mi vnoril do hrude... a tam, akoby plávajúc vo vzduchoprázdne, zavesil nový Rok na predošlý.... (MAATY podíde počas rozprávania k ARFovi a kvapká na neho vodu) Potom, ešte stále s rukami v mojom tele, pohybmi prstov vyvolal vírivý pohyb, ktorý nehmotné časové častice zosúladil s predchádzajúcimi. Vtedy ma zaplavila nová sila a sám som vo svojich očiach povyrástol o ďalší kus. Otec ma chytil okolo pliec, trochu od seba odtiahol, aby na mňa dobre videl - (ticho) MAATY: (arfovsky?) A opäť si o Rok starší, Arf... ARF: A potom prišiel otcov odchod. Okolo jeho kresla sa zhromaždila celá rodina. Sedel so zatvorenými očami, pohrúžený do seba.... cítil som zvláštne napätie. Nerozumel som mu, dovtedy som sa s napätím nestretol. Matka mi niekoľkými slovami vysvetlila jeho príčinu - spočívala v otcovom nenávratnom odchode. Tu v prsiach sa mi rozprestrela prázdnota. Otec, ktorý vycítil môj žiaľ, otvoril oči. ŹENA: Nesmúť, Arf. Arfovia nikdy neplačú. Pamätaj si - Arfovia nezomierajú. Arfovia sa len rozplývajú vo Vesmírnej Sile. Z nej pochádzajú a do nej sa zas vracajú. ARF: A potom odtiahol ruku a keď som opäť otvoril páliace oči, uvidel len prázdne kreslo. (vyskočí z kresla, v ktorom doteraz sedel) Matka a starší súrodenci vstali a rozišli sa do svojich izieb, akoby sa jednalo o celkom bežnú vec.- A ja som pochopil, že sa mám ešte veľa čo učiť... Maaty! (Arf sa postaví pod kvapkajúcu vodu) MAATY: Odchod tvojho otca sa odohral v horizonte, kedy si už dokonale ovládal kondenzáciu Času. A po postupnom odchode celej rodiny si nový zmysel života našiel v laboratóriu. ARF: (hladí rúry) Medzi ľudí som chodil len zriedkavo, ale predsa... hoci vždy som sa nakoniec rád vrátil do svojho domu... MAATY: ... k prístrojom. (pozrie na Maaty) ARF: (arfovsky- čo možno znamená – že cinká na nástroj) A preto je asi zákonité, že som stretol práve teba.... Maaty! Pri jednej prechádzke som si všimol dievčinu. Upútali ma jej vibrácie - nesmierneho smútku. Dôverne som poznal tento pocit... Pramenil z osamelosti a tá zas z odlišnosti. MAATY: Od malička som vedela zhmotňovať–– (opatrne) sny... (list zrazu vzbĺkne). Nie každý z rodiny tú vlastnosť mal. Predkovia, u ktorých sa táto schopnosť prejavila, bývali považovaní za čarodejníkov a striedavo boli uctievaní a striedavo mučení. Na začiatku sa v mojom okolí začali vyskytovať nepochopiteľné udalosti a niektoré rána sa v mojej izbe pre hŕbu neobyčajných predmetov a ľudí nedalo ani pohnúť. Zakázala som si to. Na dlho... Teba som stretla v čase, keď som už len ťažko odolávala pokušeniu zhmotniť svoje túžby. Vedela som, že ak by som čo len raz povolila tomu obsedantnému nutkaniu zhmotňovať, padli by všetky moje zábrany a zaplnila by som reálny svet svetom neskutočným! Hlasy dávno zabudnutých predkov mi našepkávali, že prebytok šťastia dokáže byť rovnako ničivý ako nadbytok zla. Stretnutie s tebou bolo záchranou pred zničením seba, ale aj reálneho sveta. ARF: (arfovsky) Svadba bola jedna z mála príležitostí, keď sme sa rozprávali nahlas. Slovo sme používali výhradne pred cudzími. Medzi sebou sme sa dorozumievali inak - vnútornými hlasmi. MAATY: (arfovsky) A k dokonalému naplneniu šťastia prišlo v deň, keď sme si vysnívali dieťa...: ARF: (prestane cinkať, zrazu veľmi nahlas) Nie, ja nemôžem, prosím!... Nie. MAATY: Musíme to vysloviť, Arf, musíme konečne začať veci vyslovovať... – Sme už viac ľudia... Materializácia vysnívaného dieťaťa, ktorú som uskutočnila po našom spoločnom dohovore, patrila k mojím najlepším výtvorom. |
||
