Nevoskové panoptikum
Najnápaditejšou ukážkou čierneho humoru na túto tému, s akou som sa stretol v súčasnej slovenskej literatúre, je Janouškova poviedka Božské džezy. Samotný názov je slovnou hračkou, ktorú čitateľ pochopí, až keď sa dostane k posledným dvom vetám. To isté platí o dvoch ľahkých nenáročných pasážach textu, v ktorých sa zhovorčivý muž pokúša uhádnuť zamestnanie svojho tichého spoločníka v krčme. Čitateľ ich vníma ako bežný humor, až kým sa nedostane k uvedeným dvom záverečným vetám, keď pochopí ich tragickú pointu...
Po prvé v príbehu ide o priamočiary čierny humor, po druhé, možno v ňom vidieť aj ironickú paródiu súčasnej módnosti apokalyptického a po tretie, možno ho interpretovať aj v súlade s Milčákovým radostným konštatovaním, že dnešný svet ako taký je dosť apokalyptický. Pochybujem o tom, že Janoušek chcel vyjadriť túto tretiu myšlienku, ale text ju obsahuje. Janouškove poviedky obsahujú vzácne málo pesimizmu, ale na druhej strane vyjadrujú určité obavy, známe už z gotických románov,, obavy z nebezpečného zasahovania techniky do prírody. (Tým akoby Janoušek reflektoval spôsob myslenia a štýl Karla Čapka)...
Janouškov záujem o problém ľudskej arogancie, tak často vyjadrený práve prostredníctvom jeho odpudzujúco bombastických rozprávačov, možno chápať ako záujem o problém ľudskej spupnosti vôbec. Napokon, neskrotný optimizmus milého Zuláka nie je v skutočnosti ničím iným než spupnosťou. A tak i v Janouškovom čiernom humore možno nájsť dačo z tendencie k mysticizmu...
Janouškova poviedka Keď som bojoval na Oremláze nám tiež občas pripomína Haška, najmä technikou nechronologického kolokviálneho monológu, kde jedna udalosť pripomína rozprávačovi druhú a kde sú ľudské trápenia zásadne opisované v komickom svetle. Janouškovo zobrazenie života v Československej ľudovej armáde je zábavnejšie ako Škvoreckého v Tankovom prapore alebo Švandrlíkovo v próze Černí baroni. Janoušek píše v intenciách slovenskej tradície komickej spisby. Mám tu na mysli hlavne Kalinčiaka a Vámoša.
Robert B. Pynsent: Násilie, humor a tendencia k mysticizmu v súčasnej slovenskej literatúre (Slovenské pohľady 8-9/1995)
Ak máte záujem oddýchnuť si pri dobrej knihe, neváhajte a vyberte si Janouškovo Nevoskové panoptikum. Jednotlivé poviedky sú ako perličky z náhrdelníka. Prezrádzajú bystrý um, vycibrený vkus a nabrúsené pero autora. Malé intelektuálne poviedky sú plné príťažlivých obrazov a slovných spojení, pričom treba oceniť aj autorov filozofický prístup k téme.
Janoušek obdivuje UMENIE a skláňa sa pred jeho ideovým bohatstvom. Umenie chápe v súlade s človekom. V protiklade s umením stojí veda a technika, ktorá na jednej strane človeku pomáha, rozvíja jeho poznanie a myslenie, no na strane druhej vedie k otupeniu citového správania, k strate fantázie a medziľudskej komunikácie.
Jeho poviedky sú presiaknuté láskou k človeku. Janoušek má pochopenie aj pre ľudské slabosti, preto sú veľmi pôsobivé jeho postavičky pavedcov, zaoberajúcich sa pseudovedeckým bádaním pseudovedeckých problémov a snažiacich sa spochybniť vedecký prístup.
Celá kniha je presiaknutá Janouškovým zmyslom pre humor, ba až jemnou iróniou, keď napríklad ktosi Makarenkovi prikreslil do ruky bič a namiesto hesla "Budú z nich ľudia!" sa zjavil nápis "Škoda každej rany, ktorá padne vedľa!", ale i schopnosťou vidieť svet okolo nás v širších súvislostiach.
Denisa Marikovičová, Slovenská republika 1994
Nevoskové panoptikum (1994) je väčšmi zakotvené v tradícii domácej humoristickej literatúry hlavného prúdu. Autor s obľubou využíva prvky grotesky a hyperboly, ktorá miestami prechádza až do absurdity sveta-nesveta — panoptika techniky, ktorým blúdi osamelý človek. Janouškova komika vychádza z práce s charaktermi postáv a plynulo nadväzuje na tradície slovenskej realistickej humoristickej literatúry, ako i slovenskej fantastiky v spomenutej Valovej knižke Orgie bez Tibéria. Janoušek si, na rozdiel od Vala, prostredníctvom fantastickej grotesky vydobýja od témy väčší odstup, úsmevná kritika konkrétnych javov miestami prerastá do všeobecnejších polôh s filozofickým podtónom. Atmosféru humoru, zabiehajúceho miestami až do trpkého úškľabku smútku zmúdreného klauna, vhodne dopĺňajú bizarné ilustrácie Petra Kľúčika.
Miloš Janoušek viacero svojich textov publikoval aj v zborníku Krutohlav. Obnaženie prvkov absurdity je u tohto autora prítomné i v jeho pesničkových textoch, známych napr. z produkcie skupiny Jednofázové kvasenie, v ktorej pôsobí nielen ako textár, ale aj ako muzikant a interpret.
Miloš Ferko, Dejiny slovenskej literárnej fantastiky 2007
Divadlo u Rolanda/Roland Retro
Janouškov pohľad späť na doteraz oficiálne nezdokumentované dejiny najtvorivejšieho slovenského centra tzv. malých jazykových foriem možno prirovnať k sizyfovskému výkonu nielen vytýčenou úlohou, ale aj podmienkami na jej splnenie. Hoci Malé javiskové formy a samotné Divadielko u Rolanda bolo už od svojho vzniku uznávanou teatrologickou veličinou (či maličinou?), za dve desaťročia existencie divadielka i roky porevolučné sa nenašiel profesionálny divadelný historik či teoretik, ktorý by túto reprezentatívnu vzorku "tretej" kultúry systematicky spracoval. To sa musel zobrať jeden z Rolanďákov, aby vlastne na kolene zaskakoval za profesné povinnosti iných?
Divadielko u Rolanda (so súbormi Ostrovy, Faust, Filoxéra, Mandragora, Radošinské naivné divadlo, Pegasník, Lyrické divadlo, Ívery, Slnovrat, Divadielko F, Divadlo bez mena, Takmer poetické divadlo, Plusquamperfectum a Nulateáter) od roku 1971 do roku 1988 predstavovalo alternatívu medzi oficiálnou a disidentskou kultúrou. Tá oficiálna bola mohutná, ale ideologicky vypreparovaná na nablýskanú bublinu. Disidentská bola u nás, čo do veľkosti, chudšia než Twiggy, a čo do myšlienok dnes pripomína Twiggy po anglických raňajkách. Roland teda znamenal alternatívu predstavovanú mladými ľuďmi, ktorí chceli tvoriť a tvorené šíriť. Zároveň však hrdo a obetavo bojovali proti idologickým kanalizačným tendenciám. Niet sa čo čudovať, že z takéhoto doslovného podzemia vyrástli uznávané osobnosti súčasnej kultúry ako Rudo Sloboda, Jaro Filip a Peter Belan, ale aj Ivan Hudec, Václav Šuplata, Ivan Mizera, Andrej Ferko a ďalší.
Miloš Janoušek si teda aj za slovenských teatrológov dal tú námahu, aby poctivo preskúmal i obetavo zhromaždil dostupné fakty. Vytvoril tak zaslúžene bohatý portrét všetkých tých (vrátane divákov, ktorých by sme aj s divadelnými výjazdmi rolandovských súborov narátali do desaťtisícov), ktorí tvorili nielen jedno podzemné divadielko, ale aj generačnú a dobovú výpoveď neodškriepiteľnej hodnoty. V tichu, nepovšimnutý médiami, neuchyľujúci sa k lacným gestám, dal si načas a napísal na základe bohatého podkladu faktov zaujímavý príbeh dvoch tvorivých generácií. A to sa cení. Vlastne pardón, malo by sa ceniť...
Gustáv Murín, Knižná revue 5/1997
Sotvakto z tých, čo pri tvorbe dvadsaťročnej z histórie Divadla u Rolanda, najvýznamnejšej maloformistickej divadelnej scény 70. a 80.rokov nielen v Bratislave, ale na Slovensku vôbec (pod ktorej vznik sa iste podpísala aj doznievajúca atmosféra 60. rokov i genius loci legendárneho bratislavského korza), nachádzali svoje miesto na minijavisku magickej pivnice s rozmermi sedem krát sedem metrov alebo pokračovali po pódiu v jedinej možnej ceste do hľadiska s kurióznymi stoličkami s postupne skracovanými nohami (aby prední diváci nezavadzali zadným), dúfal, že sa takáto kniha ešte niekedy objaví.
Miloš Janoušek, suplujúc (z aspektu vtedajšej kultúrnej politiky celkom samozrejmý) nezáujem seriózne mapovať v podstate "vzrušujúci" fenomén malých javiskových foriem, pristúpil pred viac ako dvomi rokmi ex post k tejto nelukratívnej úlohe ako človek z najpovolanejších.
Človek, ktorý bol "in", dôverný znalec ľudí, faktov, experimentov i súvislostí rolandovských čias. Poznal na vlastnej koži atmosféru prvých krokov, experimentov a objavov; naliehavosť a dôležitosť vznikajúcich výpovedí, "správ o stave spoločnosti". Preto nezostal "len" pri záchrane faktov (prehľad inscenácií a ich obsadenie v rokoch 1971 až 1988 má vzrušujúci náboj pripomínania a objavovania), ale interpretuje ich až beletristickou formou. V chronologickom slede inscenácií sú zakomponované aj krátke úryvky textov (scenáre najtypickejších hier kľúčových súborov sú potom samostatnou kapitolou knihy), konfrontácie s dobovými recenziami i lektorskými posudkami a spomienky vlastné i sprostredkované. Janoušek faktami nezakrýva svoj subjektívny postoj, ktorý je však citeľný viac v rovine globálnej, postihujúcej atmosféru celého maloformistického hnutia, spôsobu práce, improvizácií pri nácvikoch či nekonečných bojov so schvaľovacímí komisiami..
Takmer s istotou možno tvrdiť, že publikácia bola poslednou príležitosťou, ako zachovať spomienky na Divadlo u Rolanda. S úplnou istotou možno povedať, že príležitosťou bravúrne využitou. A len na okraj do tretice možno dodať, že práve fenomén absurdných konfliktov so schvaľovacími komisiami, ktorý v súradniciach súčasnej slovenskej kultúrnej ideológie opäť stráca punc len úsmevných spomienok, napĺňa slovíčko retro z názvu knihy aj neplánovaným mrazivejším obsahom.
Alexander Balogh, Sme plus 46/1996
Divadla malých forem u Rolanda
Lékař, prozaik, publicista a folkový muzikant Miloš Janoušek přidal ke svým aktivitám další - vstoupil na terén divadelní historie. V těchto dnech ve vydavatelství Tália-press vychází jako kniha Divadlo u Rolanda alebo Roland Retro. Podtitul "Stručná správa o malých divadlách u Rolanda" je nenáležitě skromný - jde o plnohodnotnou dokumentárně-vzpomínkovou monografii. Autor v ní mapuje podstatnou část bratislavské alternatívní divadelní scény sedmdesátých a osmdesátých let, ktorou v té době tvořila zejména amatérská divadla malých jevištních forem. Ta, kterým se Janoušek ve své knize věnuje, spojila magie pivničních prostorů ve starém domě na tehdejším náměstí 4. dubna (dnes opět Hlavní náměstí), jen několik metrů od Luttlingerovy sochy rytíře Rolanda ze 16. století. U Rolanda se nejdříve recitovala poezie, ale začátkem sedmdesátych let se tam nastěhovali maloformisti. Jako prví se v pivnici "usalašilo" zlehka absurdní Divadlo u Rolanda, inspirované poetikou Skoumala a Vodňanského. Založili ho studenti medicíny a autory a protagonisty všech inscenací souboru byli Peter Belan a Ivan Hudec. Ano, to druhé jméno patří současnému ministrovy kultury - no comment!
Divadla malých forem vygenerovala kulturnětvorná atmosféra šedesátych let. Posrpnová totalita je postavila do bizarní pozice: normalizátoři tvrdě omezovali jejich uměleckou svobodu, a na druhé straně si je pěstovali jako důkaz toho, že socialistická kultura není elitářskou záležitostí, ale součástí každodenního života pracujících. Tím si do svého ideologického hnízda nasadili kukaččí vejce - pod stříškou ZUČ se nejedno autorské divadlo stalo významným pramenem alternativní kultury, často s jasně čitelným protitotalitním přesahem. V tomto smyslu podobnou, možná ještě významnější (v Čechách určitě) roli sehrála folková hudba. Cesty a osudy písničkářů a maloformistů se spojili, bylo proto v logice věcí, že nejvýznamnější slovenské písničkářské sdružení Slunovrat (Hoffman, Janoušek, Malovič, Valúch a další) zakotvilo právě u Rolanda....
"Odkedy zanikol pivničný priestor Divadla u Rolanda, neobjavila sa už žiadna zameraním ani významom podobná scéna. Čo je horšie, pretrhla sa kontinuita bratislavských malých javiskových foriem a nie je pravdepodobné, že by sa v dohľadnom čase podarilo na ňu nadviazať," nostalgicky bilancuje Miloš Janoušek. Dvakrát se nedá vkročit do stejné řeky, ale bratislavská divadelní alternativa žije - jsuu tu Štepkovi "Radošinci", Klimáčkovo GUnaGU, Uhlárova Stoka, Poštové divadlo Miloše Karáska, Lasica, Satinský, Piško, Noga, Skrúcaný... Nakonec - Janouškova kniha se křtila v prostorách Místního kulturního centra Staré město, kde od této sezony působí Divadlo a.ha. O něm a jeho ambiciózních projektech zase někdy příště.
Ján Štrasser, Lidové noviny 9. novembra 1996
Životopis z nevydanej knihy
Životopis z nevídanej knihy
Miloša Janouška poznáme najmä v súvislosti s kvalitnou slovenskou muzikou. Slnovrat či Jednofázové kvasenie, ale aj sólo vystúpenia či len také neoficiálne jam sessions ho predstavujú ako fundovaného hudobníka s pozoruhodným hlasom i prejavom. Často sa stáva, že ak je človek nadaný muzikálne, je nadaný aj výtvarne alebo literárne, pretože podmienka rozvoja talentui je túžba po kráse a harmónii - tá je u každého umelca rovnaká.
V bratislavskom vydavateľstve Meritum vyšla v tomto roku knižka poézie Životopis z nevydanej knihy. Jej autorom je spomínaný muzikant, ktorý aj v tomto prípade udrel na dobre naladenú strunu. "Niekedy mám pocit/ akoby som chýbal/ na niektorej obzvlášť/ dôležitej hodine/ všetko je dokonalé a/ plynulé a zrazui zádrhel/ výpadok okno..." Tou obzvlášť dôležitou zameškanou hodinou je u Janouška azda nutnosť stať sa suchopárnym dospelým. Lebo aj keď v jeho veršoch vystopujeme jeho život (vlastne životopis z vydanej knihy, hoci on ju nazval nevydanou,ale v skutočnosti je nevídanou) od školských lavíc po školské lavice jeho syna, aj keď sa nevyhol tej hroznej každodennosti, ktorú len človek s fantáziou vie prežiť bez úhony, dokázal ju spracovať tak, že z nej spolu s ním máme osoh aj my - čitatelia a poslucháči. Janoušek je hráč - nielen v muzikantskom zmysle, ale aj v zmysle hravosti. Je posmešník a kritik tupého drilu, ale tiež estét a milovník krásy. Očiam sa dobre prechádza a pristavuje pri Janouškových poetických prstokladoch a knižka, rozsahom neveľká, poteší srdce, keď uši musia abstinovať, lebo koncertov Miloša Janouška je v poslednom čase akosi primálo.
Ľuba Nitrová, Práca, 7.11.1997
Na jeden rozsiahly dúšok
Útle literárne diela rámované dobrou grafikou bývajú (za predpokladu kvalitného obsahu) perlami na náhrdelníku knižnice vnímavého a zvedavého čitateľa. Menšie množstvo slov núti autora k viacvrstvovej kompozícii a úderne a hlboko pôsobiacim vetám.
V prípade prozaika, básnika, textára, hudobníka, lekára (a tak podobne a viac) Miloša Janouška to platí mnohonásobne. Životopis z nevydanej knihy nesie na necelých 60-tich stranách precízne charakterizovanú výpoveď minulého i súčasného človeka, ktorý žije v pretrvávajúcej schizofrénii verejného a osobného života, šťastia, vzdelania a prirodzených ľudských potrieb. Akási báseň v próze, ktorá čitateľa nepustí oddychovať, má svoju kronikársku a faktograficky inšpirujúcu hodnotu; komentár absurdít spoločenstva s ukotveným extrémom bez ohľadu na druh doby a stavu, v ktorom žijeme.
Janoušek ponúka skryté recepty pre schopného a citlivého konzumenta literatúry, z jeho viet a slov cítiť hudobné tetovanie spisovateľa a oslovovateľa. Ak sa na chvíľku zastavíme a listujeme v presýtených spomienkach, pamätníkovi nedá nespomenúť si na skupinu popartistov a deštruktérov rockovej hudby, The Who a ich 8-veršové "programové" vyhlásenie v podobe hitu spred 32 rokov My Generation: "Keď sa nás nemôžu zbaviť, snažia sa nás jednoducho ponížiť. Nie je v nich kúsok života, ach, kiež by som zomrel skôr ako zostarnem. Prečo všetci nezmiznete? Nesnažte sa nás pochopiť, o žiadnu senzáciu nejde. Iba hovorím o svojej generácii."
A o to tu vlastne ide. Miloš Janoušek napísal výpoveď o zbitej a neustále bitej generácii, ktorá to však nedokáže zabaliť, kým "na konci tunela" bliká svetielko lampáša z vlastného tela a duše zrodených potomkov. Skrátka taká malá, nežno-krutá, útla, málostranová knižtička, ktorá má silu hustej encyklopédie a schopnosť byť čitateľná v každej chvíľke dňa ako multivitamínový osviežujúci Ľuba nektár.
Pravda, 2.7.1997
Malé kúzla dlhých letov
(Antológia sci-fi poviedok Krutohlav ´94)
Oživené predstavy, navyše bašujúce v uzavretom priestore bez možnosti úniku, večná ľudská závisť, neznášanlivosť, pomstychtivosť, fóbie... Pri prvoplánovom čítaní klišé - až kým si človek neuvedomí, že sa v poviedke ocitá aj sám!
Toto je pravé majstrovstvo písania - donútiť čitateľa (samozrejme nenápadne) prežívať dej. Poviedka bola pre mňa pôžitkom, gradačne posúvaným k vrcholu blaha. Končí sa síce "tragicky", ale len a len pre hlúposť ľudí. Jej pointa nie je "pokazená" mravoučnými ponaučeniami, ktorým neodolajú autori podobného námetu. Chýbalo mi viac dialógov, ktoré by vhodne oživili text, ďalej mám výhrady najmä k opakovaniu niektorých výrazov, ako aj k vysokoodbornému psychologickému slovníku (v tomto prípade je na škodu veci).
Eva Kováčová (Krutohlav ´94)
Lazarov syndróm
(Antológia sci-fi poviedok Krutohlav ´95)
Profesionálne napísaný veľmi pekný nápad mŕtvych doslova ako "deus ex machina". Vysoký stupeň fantastického ozvláštnenia dosiahnutý pomocou suverénne zvládnutých reálií a lyrizovaného slovníka medicínskej terminológie. Aforisticky presný náznak inštrumentálneho chápania človeka v anonymnom umieraní kafkovskou redukciou mena postavy na začiatočné písmeno. Vydarene ironické využitie modernej mystifikácie smrti a umierania na hranici čierneho humoru. Dobrá gradácia čistého fabulačného oblúka vedie dynamický text k prekvapivej a účinnej pointe. Otázka pre autora: Kam odchádzali naše duše pred vznikom počítačov?
Ondrej Herec (Krutohlav ´95)
Vianoce v Beatleheme
Čisté víno poézie
Pri súčasných veľkých možnostiach literatúry si vydavateľ, autor i čitateľ môžu vybrať naozaj to "pravé orechové", vyhovujúce každému po všetkých stránkach. Poézia patrí medzi oblasti hmotne neziskové, mediálne nie vždy vďačné a na jej čitateľov často hľadí ako na akúsi zvláštnu kastu čudákov, ktorí v dnešnom pragmatickom období prelomu tisícročí nezdravo aj neprakticky snívajú a túžia po pohladení a hygiene duše. Avšak práve pre dnešné rýchle časy sa hodia dobré básne, kratšie sýte útvary, pripomínajúce dúšky čistého, nepančovaného, neriedeného kvalitného vína.
Miloš Janoušek je lekár, prozaik, dramatik, scenárista, autor reklamných textov, pesničkár, ale predovšetkým básnik. Jeho poézia je plná, intelektuálne vykovaná, so zmyslom pre praktické využitie príslušných reálií., zaujímavá svojim príbehmi, ale najmä "nevymyslená" a živá. Zbierka Vianoce v Beatleheme nie je instantným produktom, ale má svoj dlhší životopis a budúcnosť, čo je vidieť najmä na výraznej intelektuálnej i tvarovej prepracovanosti textov a vzdušnosti takejto poézie, ktorú však treba degustovať pomaly, aby konzument dokázal v básňach odhaliť čo najviac chutí, ovoňať všetky vône a nechať v sebe doznievať zmyselnosť a myšlienku.
Janoušek je v prapodstate premýšľavý humorista (Chcel by som byť medveďom, Teta Júlia), má rád Hrabala (Keby som tak mohol), kolářovskú grafiku básní (Galéria strýka Alberta), spomienky na detstvo ( Kapitán Nemo), nevyhýba sa skepse (Rozprávka zo života rytiera stredných vekov), odmieta kríže slávy (Passion Play), miluje lásku (Takmer) a má rád pokoj (Večer v mojom akváriu), ale aj rock and roll (V mene Johna, Paula, Georgea a Ringa, Vianoce v Beatleheme). Medzi jeho najlepšie básne patria do zbierky zakomponované piesňové texty, či už je to rozsiahlejšia úžasná freska Topil sa kôň, krásne čierne Blues o pohrebe revízora vo výslužbe alebo jednoduchá Pesnička o tichu.
SME 27.12.2000
Kto by sa dal zlákať žartovnou nekonvenčnosťou Janouškových textov a čakať od nich pusté "povyrazenie", úkojnú zábavu, toho zradí zrádnik, mrcha choroba. Nekoná sa padúcnica na zem od smiechu, kotrmelce šantenia či krútichvostikovania. Autor nás zľahka načne s humorom ostrieľaného pesničkára, aby nás vzápäti dorazil smutným či dojemným príbehom akoby podľa starej žltej fotografie, pointou ako buchnát. Lyrické "nevoskové panoptikum", ktoré nám tu predkladá, sa skladá z osudov a osudčekov, príbehov a príbežkov, postrehov a postriežkov - ktoré svedčia o tom, že život je nášmu pozornému a bystrému lovcovi okamihov pravdy a poézie iba postriežkou. Čakaním nas príhodnú chvíľu, keď treba stlačiť gombík na aparáte, uloviť vysokú, a prostú pravdu o tom, čo žijeme. Nešuchoce to literátčinou, veď to by lovca na "čakanej" iba rušilo. Sme tu zároveň divákmi aj diviakmi - vyberte si...
Naši starí vraveli: Čím viacej krížov na chrbte, tým ťažšie nohám.
A ja vravím: Čím viacej takýchto smutnosmiešnych básní, tým nám bude ľahšie na duši.
Štefan Moravčík, Slovenské pohľady 1994
Druhé miesto získal Divadelný súbor ATĎ zo ZUŠ v Žiari nad Hronom. Natália Novotná a kolektív uviedli svoj scenár Topil sa kôň podľa knihy M. Janouška Vianoce v Beatleheme. Režisérka vytiahla na svetlo divadelných dosiek verše citlivého pozorovateľského talentu, vnímavého registrátora bežných životných rekvizít a trpkastého životného pocitu. Ponúkla ich mladému kolektívu, s ktorým v spoločnom tvorivom procese sformovali nielen scenár poskladaný z obrazov básní, ale aj zmysluplné mizanscény, naplnené pohybom, a najmä presnou výpoveďou textov. Mladý kolektív si osvojil básnikove obrazy a stali sa mu vlastnými tak, akoby vznikali v situáciách priamo na javisku. Pozoruhodná generačná výpoveď.
Mikuláš Fehér, www.nocka.sk/javisko/2007/3/23
Úplne popletená rozprávka
Divadlo a.ha. ako terapia v kráľovstve, v ktorom žije päť miliónov popletených
Patrí žiaľ k našej divadelnej skutočnosti, že sa detskému divadlu venuje najčastejšie iba malý priestor. Pre malého diváka malý priestor, a pre veľkého (ktorému sa, pokým nevyrástol, náležitá pozornosť nevenovala) veľký - na lamentovanie o tom, že nemá vypestované divadelné cítenie, divadelný vkus, divadelné... A.ha. aj v tomto ohľade predstihlo svojich "väčších" kolegov, ktorí akoby v posledných rokoch zabudli na to, že práve ten najmenší divák časom dospeje a divadlo si obľúbi aj na základe toho, aké spomienky ho viažu k tejto, najnedivadelnejšie povedané - inštitúcii... Hoci sa iba oťukávajú v novom prostredí, a.ha. pozvali do divadla aj tých najmenších a najvďačnejších divákov, ktorí ešte nie sú zaťažení diváckymi konvenciami, chápu hercov ako svojich rovnocenných kamarátov, inscenáciu ako formu hry. Prejsť cez rozum malému divákovi nie je jednoduché. Ten svoj nesúhlas prejaví okamžite, príliš vehementne, keď nie je spokojný s tým, akým spôsobom sa ho niekto usiluje vtiahnuť do "divadelnej ilúzie". Lenže sú aj šťastnejšie prípady, a je to tak aj s inscenáciou Úplne popletená rozprávka (o princeznej, ktorá nikdy nebola tam, kde mala práve byť), keď malý divák spolupracuje a celkom sa zžije s javiskovým dejom. Tým ťažšie to majú herci, ktorí sa usilujú čo najpresvedčivejšie "zahrať" príbeh malému divákovi, a pritom ho nenechať v role pasívneho pozorovateľa. Patrícia Jariabková, Peter Kočiš a Anton Korenči deti zaujali. Spievali im, hrali, kontaktovali sa s nimi počas hodinového predstavenia a v ich podaní rozprávku o popletenej princeznej, kráľovi, čarodejníkovi a rytierovi pripomenula krásnu tradíciu ľudových rozprávok, ale aj tých z dielne bratov Grimmovcov, alebo pána Hansa Christiana Andersena. Divadelný text Miloša Janouška ponechal dosť priestoru na scénickú fantáziu Paľovi Andraškovi, a táto na mizanscénické riešenie režisérovi Štefanovi Korenčimu. Jeden priestor vystriedal druhý, pridala sa, alebo odstránila rekvizita, a hneď sa z čarovného lesa stal palác, z hojdačky čarodejníkov príbytok, z lesnej plošiny dračia jaskyňa. Dokonalá ilúzia, ktorej dokonca uverili aj dospelí a našli tak, nielen v texte, pasáže, ktoré ich nadchli. Kapitolou samou o sebe je aj scénická hudba Róberta Mankoveckého, ktorá citlivo ilustrovala príbehy.
Predstavenie je zaznamenané aj v rozhlasovej adaptácii a na magnetofónovej kazete. Pred premiérou boli malí diváci prítomní pri krste tejto kazety a na veľké potešenie inscenátorov veľká väčšina detí chcela mať túto kazetu aj doma. Bol to skutočný detský divadelná sviatok a kiežby takéto inscenácie neboli len okrajovou záležitosťou.
Vladislava Feketeová, Divadlo v medzičase 4/1997
Žltý autobus
Divadlo ako hra
Súbor bývalého Bábkového divadla v Nitre už pod novou hlavičkou Staré divadlo uviedol premiéru hry dvojice autorov Miloš Janoušek - Viliam Klimáček: Žltý autobus. S príslovečnou generačnou nostalgiou sa autori vracajú k obdobiu, keď vo svete vládla muzika známej anglickej skupiny Beatles. Autori i divadelná realizácia smerovali k dvom cieľom: jednak zobudiť spomienky vlastnej generácie na mladosť a detstvo, a jednak dnešné "decká" znovunadchnúť pre dobrú hudbu i svieži rytmus. Táto hra automaticky oslovuje viacero odlišných divákov a podpisuje sa pod postmoderné tendencie, ktoré vylučujú škatuľkovanie podľa vžitých kritérií. Sympatickým rysom nitrianskeho predstavenia bolo spontánne odovzdanie sa a prijatie autorskej i režijnej koncepcie kolektívom súboru.
Keďže išlo o reminiscenciu na anglickú hudobnú kapelu zo 60. rokov, výrazným prvkom bola hudba reprodukovaná, resp. "dospievaná" účinkujúcimi. Kto však pozná poetiku Viliama Klimáčka, stavajúceho na segmentácii dramatického textu a následnom montovaní motívov, obrazov, nápadov atď. do pestrej až hýrivej mozaiky, obohatenej narážkami, odvolávkami a slovnými hračkami, ten nebol prekvapený, ani šokovaný. Jedno je však isté, že realizácia nebola celkom klimáčkovská, pretože rukopis režiséra Ondreja Spišáka bol výrazne čiateľný. Prejavil sa v temperamentnosti, rytme a pre neho príznačnej variabilnosti jazykových znakov. Zdá sa, že O. Spišák, keď sa mu dá zelená, dokáže zúročiť svoj talent a zmysel pre ozvláštnenie bežných a na pohľad bezpríznakových maličkostí. Veď z tých pozostáva celý Žltý autobus. Hoci O. Spišák zopakoval niektoré režijné postupy z iných predstavení, v danom kontexte boli akceptovateľné, pretože nenarúšali charakter zvolenej koncepcie.. Tak ako v Guliverovi (inscenované v Poľsku) krajina koní, aj tu k vrcholným číslam patrili pantomimicko-tanečné kreácie z prostredia sveta rýb, kde sa využili humorné až detské nápady. Mnohé narážky v podobe gesta, pohybu či slova však pochopia skôr dospelí diváci než deti. Viaceré z nich miestami balansujú na hranici vkusu. Insitný charakter scény a kostýmov zodpovedal viac úrovni účinkujúcich než textu.
Divadlo ako hra. To je vari najvýstižnejšia charakteristika divadelnej hry Žltý autobus. Všetci sa hrali na niečo. Dospelí na deti a mládež na hercov. Pôsobili predovšetkým svojou bezprostrednosťou, chuťou predvádzať sa, živým pohybom, k čomu ich inšpirovali beatlesovské rytmy.
Záverečný obraz, kde seržant Pepper (s atrapou prvých tranzistorov na pleci) odchádza zo scény, odnášajúc si nostalgickú spomienku na Beatles, strieda temperamentný tanec "fanyniek" mladých hudobníkov, ktorý strhol divákov k spontánnemu a nadšenému potlesku.
Nemožno nespomenúť atmosféru premiéry. Nebola ani slávnostná, ani oficiálna, ale nebola ani "odľudštená". Prítomnosť trojročného dieťaťa jednej z účinkujúcich na klaňačkách to napokon potvrdila. Premiérová nálada skôr odrážala pracovné napätie a očakávanie celého realizačného týmu (a prítomného autora), ako to dopadne, ale aj vedomie zodpovednosti za existenciu donedávna ohrozeného divadla.
Marta Žilková, Národná obroda, 3.6.1999
Duchovplná rozprávka
Naivný svet nielen pre deti
Divadlo a.ha. prinieslo na svoje javisko v závere svojej jubilejnej desiatej sezóny opäť novú rozprávku pod názvom Duchovplná rozprávka alebo nedotýkajte sa trollov - hra pôvodného "aháčkovského" autora Miloša Janouška.
Predstavenie je už osemnástou premiérou v histórii divadla na tomto komornom javisku. Divadlo a.ha. venuje detskému divákovi zvýšenú pozornosť. Neopomína hodnotu tohto krásneho iluzórneho sveta rozprávok pre vývoj dieťaťa.
Duchovplná rozprávka vovedie diváka do útrob podzemia starého zámku. Strašia tam dvaja "zlí" duchovia - Rafael a Albert. Jeden večne hladný a roztopašný, no a druhý nepredstaviteľne múdry. Ich zlobu si aj v tejto rozprávke vymyslel len človek, takže zo strašných príšer sa napokon vykľujú ustráchané predsa len "tvorčeky". Keď sa však ocitnú zoči-voči ozajstnému človeku, sprievodkyni Pati, nevedno kto z nich má väčšiu hrôzu v očiach. Ale okrem týchto dvoch strašidiel býva v podzemí zámku skamenený strašný Troll túžiaci po vláde nad všetkým a všetkými. Vtedy zavládne skutočný strach. Albert, Rafael a Paťa nevedia nájsť východisko. Človek - Paťa v žiadnom prípade nenechá podzemnú ríšu bez pomoci. Zapojí svoju odvahu a um. Tak sa všetkým spolu podarí zistiť, že treba opäť premeniť strašného Trolla na kameň, aby už viac nebol nebezpečný. Ale ako na to, keď on, len čo niekoho z nich zazrie, hneď koná zlo... Býva tu však ešte mocný kráľ duchov a ochranca hradu Hugo. On zaženie Trolla späť na kameň.
Tak sa všetko na dobré obráti, ako to už v rozprávkovom svete chodí. Keby to tak bolo aj v živote...
Tento nevinný svet Divadlo a.ha. je plný pesničiek, pohybu a jemného humoru. Príbeh dokáže udržať dieťa v pozornosti a na jeho tvári vyvolá úsmev a nefalošnú radosť. Dokonca aj dospelý sa môže pri pozorovaní vymyslených postavičiek Miloša Janouška všeličomu priučiť.
Duchovplná rozprávka, tak ako iné projekty "aháčka" pre mladšiu generáciu, sa nezaobíde bez kráľovnej detí Pati Jariabkovej. Hneď ako vkročí na javisko, evokuje v mysli dospelého spomienky na časy bezstarostnosti a jeho duša aspoň na chvíľu skrehne.
Peter Šimun ako starý ufrflaný duch Albert je aj jedným zo zakladajúcich členov Divadla a.ha. Úloha uhundranca a "hrdinského ducha" mu sadne ako uliata. Schopnosť komického podania a trpkého humoru robí postavu ešte milšou a bezbrannejšou. Jeho obrovská, šikovne predstieraná sila pôsobí fascinujúco.
Tretím hercom je Martin Kovaľ, študent druhého ročníka VŠMU a výrazný herecký talent. Jeho večne hladný duch Rafael oplýva pohybovou obratnosťou a tvorivosťou. O svojich schopnostiach presvedčil aj v Tančiarni E.Scollu na javisku DPOH.
Dnes, keď deti vyrastajú na Pokémonoch a im podobným postavičkám, je táto divadelná rozprávka o klasickom boji dobra a zla pokladom. Nepočuť v nej bojové pokriky, ani streľbu z pušiek, no srdiečko dieťaťa nezostane prázdne a starší divák si aspoň trošku zaspomína.
Jana Jurkovičová, Nové slovo, č.21, ročník III., 23.V.-29.V.2001
Alica v Zázračnej krajine
Alica v Zázračnej krajine
V nedeľu 27.1.2002 mala na doskách Divadla Pavla Országha Hviezdoslava premiéru /resp. hneď dve/ Alica v zázračnej krajine.
Táto rozprávka, ako hovorí aj samotný podtitul, "nielen pre deti" /a v nej nielen Alica/, prišla ozvláštniť dni deťom-deťom aj ich rodičom-deťom, namieriť všetkých k poznaniu, že fantázie je veľa a je dôležitá a vážna.
Napriek tomu, že činohra SND siahla teraz po rozprávkovom námete prvýkrát od roku 1994 / Jasmínka v krajine klamárov/ skôr z potreby saturácie tohto žánru, vykotúľalo sa spod režisérskych rúk Štefana Korenčiho milé dielko so vzácnou schopnosťou tvarovať diváka a zároveň ním byť ďalej dotvárané.
Prečo sa však Miloš Janoušek uvádza ako spoluautora Lewisa Carrolla? Hoci v tejto produkcii stavil na istú kartu, lebo Alica je už dlho zabehnutým a osvedčeným symbolom ozrutnej a nádhernej predstavivosti a snáď každý ju pozná, dá sa povedať, že svojským prístupom k spracovaniu vytvoril nový príbeh, ktorému vtlačil punc svojho vlastného detstva.
Nenásilnou a nenáhodnou spomienkovou selekciou pre neho najzaujímavejších a najčarovnejších obrazov oživil pestrozázračné bytosti, ktoré sú dosť popletené. Nevieme však do akej miery zámerne, aby sa vzápätí mohli hudbou a piesňami zas trochu rozpletať, nech sa vinie rozprávkou niť, šnúra spájajúca všetky pupky detských duší. Očakáva sa, že táto divadelná Alica / Táňa Pauhofová alebo Eva Sakálová/ privedie detského diváka k tej knižnej a podľa netajeného priania riaditeľa činohry SND, Juraja Slezáčka, aj k častejším návštevám divadla.
Janoušek sa snažil vytvoriť hravé predstavenie, k čomu výrazne prispela pôsobivá scéna s detsky veľmi príťažlivou šmýkalou, ktorou Alica vpadá vždy do nových dobrodružstiev. Divákovi sa citlivo otvárajú dvere, dovolí sa však dne iba nazrieť, zbytočne sa neodtajomňuje.
Mnohé situácie sú postavené na paradoxe a deti budú zaiste vďačné napr. za nápad oslavovať nenarodeniny, pretože môžu dostať darčeky v ktorýkoľvek deň, keď narodeniny nemajú.
Úvodné výstupy, kde sa ešte nečrtá nejaký jednotiaci prvok, môžu pôsobiť znepokojujúco až nezrozumiteľne - postavičky majú tzv. dezorientačné preteky, často Alicu ignorujú až deptajú, upadajú do zvláštneho skepticizmu rečami: "Ako sa môžeš pýtať na to, na čo nepoznáš odpoveď? Ako potom vieš, či ti povedali pravdu alebo nie?"
Hlavná myšlienka je stará, staršia než Alica - deti túžia byť rýchlo dospelé a dospelí, keď už sú dospelí, chcú byť deťmi. A tak si deti stavajú svet ilúzií vykrádaním sveta dospelých a naopak. Škoda len, že Alica si takmer pri každom nedorozumení či nesprávnom kroku povzdychne a zamrnká, že chce ísť už konečne domov.
Čo ak si niektoré deti pri zmienke o domove spomenú na televíziu s Pokémonmi? Zostáva len veriť, že sú tu ešte deti, ktoré sa cítia najlepšie v ponúknutom čarovnom svete, pretože vedia, že práve tam sú doma.
M. D., www.kultura.sk, 1.02.2002
Paťa a piráti
Nová Paťa v Divadle a.ha.
Ani v poslednej rozprávke Paťa a piráti, ktorú Miloš Janoušek napísal pre bratislavské Divadlo a.ha., nechýba Patrícia Jariabková.
Tentoraz je síce opäť ženou v domácnosti ako v hre Paťa a (asi) sedem trpaslíkov, námet však nie je klasicky rozprávkový. Ako už napovedá názov, je príbehom o hľadaní pokladu, ktorý - ako hlavní hrdinovia zistia až na konci - svetoznámy postrach morí kapitán Flint omylom hodil do mora, a namiesto neho zakopal vrecko plné odpadkov.
Okrem Pate a jej nového priateľa z povaly piráta Bartolomea (Martin Hudec) ho hľadajú aj ich dvaja rivali - "krutý" a "nemilosrdný" pirát (Lukáš Latinák) a jeho pomocník s pomalším myslením Pogo (Marián Labuda ml.).
Ako je v tomto divadle dobrým zvykom, okrem Pate sa aj v tejto rozprávke "aháckemu" publiku predstavili noví herci.
Rozprávka má niekoľko veľkých kladov: výrazné komické typy, humorne vytvorené zápletky, živé dialógy, priestor na vtip a grotesku, funkčnú scénografiu a veselé pesničky.> Čo je však najdôležitejšie - veľkú vnútornú nehu a pokoru pred detským publikom. V rozprávke sa navonok prejavila tým, že sa v nej s chuťou šantí, hrá a všelijako inak veselí.
Režisérovi Dodovi Gombárovi sa v Lukášovi Latinákovi a Mariánovi Labudovi ml. podarilo objaviť skvelú komickú dvojicu. Pogove "zákerné" preoblečenia za chobotnicu, "tu-tuším čajku či ooo-rla alebo skôr m-m-m-oriaka," ktorý by bol ale radšej sedem - alebo možno na začiatok iba dvojbodkovou lienkou, sú nezabudnuteľné. Podobne ako fičúrstvo Čiernej brady alebo Latinákovo prestrojenie za starý strom.
S uvedením novej rozprávky však Divadlo a.ha. spojilo viacero udalostí. Premiéru uviedli v rámci prehliadky rozprávkových inscenácií divadla (diváci mali možnosť poslednýkrát vidieť Paťu a (asi) sedem trpaslíkov) a hneď na druhý deň spojilo divadlo jej prvú reprízu s krstom knihy divadelných rozprávok Miloša Janouška s názvom Štyri rozprávky Miloša Janouška v divadle a.ha. + 18 pesničiek na CD.
Ich vydanie v čase, ktorý je macošský k vydávaniu rozprávkových divadelných hier pre deti, je samo osebe divadelným počinom.
Dagmar Inštitorisová, Kultúrny život, 15.05.2002
Folk na Slovensku
V etnomuzikologických odborných kruhoch na Slovensku predstavuje folk „čosi" stojace na rozhraní medzi tradičnou folklórnou piesňou a populárnou hudbou. V dvoch zväzkoch Encyklopédie ľudovej kultúry Slovenska (Bratislava: Veda, 1995), ktoré sú dodnes používané ako základný zdroj informácii, však heslo „folk" chýba...
Útlu knižku Folk na Slovensku som preto brala do ruky so zvedavosťou a v očakávaní kvality. Miloš Janoušek ako hlavný spoluautor a spoluzostavovateľ, sám aktívny folkový autor a interpret, zároveň hĺbavý a originálny hudobný publicista, bol pre mňa ešte pred
jej otvorením zárukou, že čítanie nebude strateným časom. Kniha moje očakávania nesklamala. Práve naopak. Bola pre mňa (a iste nielen pre mňa) v mnohom prekvapujúca a poučná, pretože na fenomén folku prináša celostný pohľad „zvonka". Folk má na Slovensku (a v bývalom Československu) svoje korene v totalitnom režime (60.-70. roky 20. storočia). Nekopíruje však politické zvraty na tomto území, ale žije si vlastným životom bez ohľadu na reflexiu v odbornej muzikologickej či etnologickej spisbe. Súčasne predstavuje globálny fenomén, odvodzujúci svoj názov či niektoré ďalšie atribúty od amerického folku. Práve svojim príklonom, či naopak dištancovaním sa od tradičnej folklórnej piesne a hudby je v európskom priestore (a nielen tu) zaujímavým a inšpirujúcim aj pre etnológov i etnomuzikológov. Najmä v zmysle sociálneho a vnútorne diferencovaného kultúrneho
prejavu, ktorý sa na Slovensku pohybuje v rozmedzí od baladickosti a lyriky Zuzany Homolovej cez „svojské" videnie sveta členov Jednofázoveho kvasenia, početné regionálne autorské osobnosti, prejavy kresťanského folku a gospelu, až k populárnej a mediálne frekventovanej bratislavskej skupine Lojzo.
Kniha prináša čitateľovi zhustené informácie o tomto žánri s ťažko vymedziteľnými hranicami na dvoch úrovniach: 1. v rovine vymedzenia, genézy javu, jeho historických vývinových štádií a foriem prezentácie, medzinárodných súvislostí a špecifických
slovenských podôb folku, vrátane reprezentatívnych textových ukážok (Niekoľko slov o slovách, str. 107-143); 2. v podobe slovníka slovenského folku, prezentujúceho jeho prekvapivo početné regionálne i autorsky vnútorne diferencované formy. Súčasťou publikácie je aj CD zostavene v spolupráci so Slovenskou televíziou.
V prvej, úvodnej časti publikácie sa autorom podarilo na malú plochu (limitovanú rozsahom knihy) vtesnať základné informácie o tom, čo folk nie je (Povery a omyly okolo folku, str.10-13), čím folk je (str. 13-21) a zároveň ukázať sledovaný fenomén z pohľadu globálneho i slovenského v jeho „predfolkovej" i „folkovej" fáze. Pozornosť zostavovateľov a autorov sa koncentruje na oblasť „súčasnej folkovej hudby" a jej históriu v USA i v Európe (vrátane americkej a britskej vlny revivalu, folkrocku a súčasnosti) ako pozadia pre Príbeh slovenského folku. V tejto časti knihy nájdeme aj základný prehľad o prezentácii folku v televízii a rozhlase, vrátane plánovaných, avšak nerealizovaných projektov, ako aj informácie o festivaloch, prehliadkach a kluboch. Textová zložka folkových piesní je u nás považovaná za dominantnú a preto príbeh slovenského folku rámcuje starostlivo zostavený výber z tvorby jednotlivých autorov v závere prvej časti knihy.
Najväčší prínos publikácie vidím v prekvapujúco obsiahlom zmapovaní folkových aktivít na Slovensku v druhej, slovníkovej časti diela (Kto je kto v slovenskom folku - profily sólistov a skupín. Po prvý raz sa tak na Slovensku čitateľovi dostavajú do rúk na jednom mieste hutne a zasvätene spracované informácie o bohatých, rôznofarebných a živých podobách folku v jednotlivých regiónoch Slovenska. Z na prvý pohľad okrajového, tzv.„menšinového" žánru pred nami vyrastá bohato rozkošatený prúd básnicko-muzikantských aktivít širokej výrazovej škály, ktorá má svoju stabilnú skupinu poslucháčov a divákov rôzneho veku a vzdelania. Najmä od 80. rokov 20. storočia je slovenský folk prevažne urbánnym fenoménom. Jeho „menšinovosť" v takomto pohľade vystupuje ako prinajmenšom relatívne označenie jednej z foriem umeleckej reflexie sveta okolo nás. Samotný folk ako prejav básnický, hudobný a sociálne ukotvený v komunikácii medzi autorom, interpretom a poslucháčmi a jeho prezentácia v recenzovanej publikácii tak predstavuje výzvu i vynikajúce
východisko k výskumom pre medzinárodne uznávanú slovenskú etnomuzikologickú a etnologickú školu.
Eva Krekovičová, Hudobný život 7-8/2007
Najlepšou definíciou folku sú jeho vlastné dejiny
Kniha Folk na Slovensku je pútavo napísaným príbehom i podrobnou encyklopédiou.
Jedinou presnou definíciou javu alebo pojmu sú jeho vlastné dejiny. Touto vetou uzavrel Miloš Janoušek analýzu toho, čo je alebo nie je folk, keď predtým dôkladnou prechádzkou terminologickým chaosom potvrdil nemožnosť jeho jednoznačnej definície (hoci jeho sympatie k názorom, že folk „nie je hudba, ale komunita“ a že „neoslovuje dav, ale každého človeka osobitne“, sú citeľné).
Povery a omyly
V rámci toho bravúrnym spôsobom vyvrátil aj mnohé povery a omyly, sprevádzajúce tento, ako sa ukazuje, delikátny žáner. Najskôr zbavil fanúšika ilúzie, že folker musí byť vždy len ten človek s gitarou, automaticky a programovo proti niečomu protestujúci a striktne vymedzený proti strednému prúdu popmusic, vzápätí však pohladil čitateľovu šokovanú dušu vyvrátením ďalšieho bludu, že folkeri sú mizerní muzikanti, aby ho nakoniec ubezpečil, že folk zďaleka nie je len jeden druh hudby a už vôbec nie je menšinovým žánrom, ktorý nikoho nezaujíma.
Inak, toto posledné tvrdenie radi používajú mnohí z tých, čo rozhodujú o poskytovaní priestoru pre folk v rádiách a televíziách argumentujúc, že folkerov aj tak nikto nepozná. „Neklamú,“ sarkasticky dodáva Janoušek v duchu Hlavy XXII, „lebo ich v rádiách a televíziách nevysielajú“. (Odbočka - toto nie je zanedbateľný moment knihy, nezabúdajme, že sa volá Folk na Slovensku.)
Zelená lúka nie je klišé
Tá citovaná veta z úvodu spoľahlivo vedie Janouška a jeho čitateľov príbehom slovenského folku, ktorý sa začal formovať v šesťdesiatych rokoch bez akýchkoľvek tradícií. Na zelenej lúke, vraví klišé, ktoré sa však, špeciálne pri písaní o folku, charakterizovanom práve originálnym jazykom, akosi nepatrí používať.
Ale omyl, nijaké klišé, veď jeden z prvých bardov tohto žánru je pre pamätníkov spätý (a dobovou fotografiou v knihe potvrdený) aj prezentáciou svojej tvorby na idylických pastvinách.
Faktom však je, že slovenskí folkoví či pesničkárski priekopníci si svoje vlastné cesty, jazyk, témy a výrazové prostriedky museli hľadať sami, kým ich českí kolegovia nadväzovali na bohaté tradície trampskej piesne či mestského, najmä pražského folklóru.
Nasledujúce desaťročia už Janoušek (napriek tomu, že kniha je kolektívnym dielom, on je jej kľúčovým autorom) opisuje nielen ako znalec historických faktov a hlbokej teórie, ale aj ako aktívny špičkový účastník folkového diania. Pripomína tiež sociálnu a spoločenskú rovinu folku v časoch normalizácie a s tým spojené všemožné tvorivé, organizačné i osobné peripetie.
Ostrovy pozitívnej deviácie
Pesničkári patrili k „ostrovom pozitívnej deviácie“, poskytujúcim poslucháčom aspoň načas vychutnávanie si vlastnej vnútornej slobody. Ako im povedal spisovateľ Dušan Mitana, „my sme chodili na vás, lebo ste spievali a rozprávali o veciach, o ktorých sme my už nemohli písať“.
K rozprávaniu o slovenskom folku, pokračujúcemu revolučnými dňami novembra 1989 až po súčasnosť patria aj informácie o festivaloch, prehliadkach, klubových aktivitách a neodmysliteľných nadšencoch okolo, bez ktorých by folk sotva prežil, ďalej „niekoľko slov o slovách“ s aspoň skromnými ukážkami textov a ďalšie štúdie.
Paralelné životy
Druhú polovicu knihy tvorí prekvapujúco bohatý dokumentačný materiál - diskografia, slovník súvisiacich pojmov, literatúra, register a hlavne poctivo spracované (bez snahy navodzovať zdanie nejakého rebríčka best of) profily vyše stovky skupín, združení a sólistov.
Väčšina z nich žije paralelným životom - nie sú hudobnými profesionálmi a živia sa občianskym povolaním, pričom na svoj pesničkársky koníček neraz aj finančne doplácajú.
K tradičnému „svetovému“ modelu folkera ako skladateľa, textára a interpreta v jednej osobe sa na Slovensku z prostej nevyhnutnosti neraz pridružuje aj funkcia manažéra i vydavateľa.
A v Janouškovom prípade aj úloha publicistu, ktorý dokazuje svoju schopnosť zaujať čitateľa. Vďaka nemu (a jeho tímu) je tristostranová publikácia symbiózou nielen neoceniteľnej priekopníckej encyklopédie, ale aj zasväteného pútavého čítania.
V duchu svojho prospešného spochybňovania tradovaných omylov tak tentoraz vyvrátil aj ten (inak nie celkom nepravdivý), že pesničkár myslí viac na to, čo chce vyjadriť, než na spôsob, ako to dosiahnuť.
Alexander Balogh, Sme 27.6.2007
Izrafel
V prvom rade veľký kompliment za celok, za syntézu, hĺbku, úprimnosť a profesionalitu, najmä tie posledné tri atribúty, to je čosi s čím sa v ostatnom čase príliš v divadlách nestretávam… jednoduchý oblúk (príchod a odchod “anjelským” tunelom)
je celkom zreteľným a zrozumiteľným rámcom pre “udalosti”, ktoré sú vo vnútri.
Prvá vec, ktorá ma fakt potešila bol výber textov a ich perfektná herecko – režijná interpretácia. V podstate som ani na chvíľu nemal pocit,
že by niekto z nich nevedel o čom hovorí, naopak, dôsledný výklad (aj cez použité znaky). Myslím, že obsadenie bolo kľúčové a mimoriadne vydarené, nie len
v linke individualít, ale hlavne v tom, ako sú vynikajúco zladení a režijne vedení tak, aby nikto netrčal a aby si každý z nich po cely čas držal svoju jednoznačnú linku.
V podobných textoch je to asi najťažšie, lebo nejde o jednoznačný príbeh, nejde o jednoznačné charaktery, jednoznačné linky… ide o obrazy, pocity, metafory, ktoré sa
snažíte postaviť na zem… a ste v tom dôslední.
Výpovedná hodnota sa cez hercov uskutočňuje tak zvláštne prirodzene, zrazu nepotrebuješ ľudí, ktorí dobu pôvodu básní zažili, dokážu sa s tým hrať a namiesto očakávanej autenticity víťazí ich energia, víťazí ich vnútorné presvedčenie,
jednoducho víťazí ich čistá motivácia. to je čosi, čo na mňa išlo po celý čas, teda motivácia vás všetkých.
Ďalšia vec, ktorá ma očarila bola muzikálnosť. Poéziu vnímam ako hudbu literatúry a spojenie poézie a hudby… (čo viac by si človek mohol želať?) a nie hudby popisnej a sentimentálnej, ale hudby dramatickej, hudby výpovednej (však bigbít, ne?:))
Mám rád uvažujúcich hercov, mám rád disponovaných hercov, teším sa z hercov, ktorí sa oddajú a je to vidno, jedno zapadá do druhého, druhé do tretieho… najmä som mal dojem, že sa všetci herci s pomerne vysokou mierou rozkoše
v niektorých situáciách doslova „rochnia“, vyžívajú sa v inteligentných odkazoch a hre s významom…. to sú strašne prijemné veci… ak sa nájdu tvorcovia, ktorí rátajú s inteligenciou diváka…
Nuž… bolo by toho viac, ešte raz gratulujem, s pokorou, ktorú cítim pri kvalitnej robote iných… pri tom množstve balastu si práve v takýchto chvíľach uvedomím, že ma divadlo fakt baví…
Peter Pavlac, dramaturg, 24.11.2011
Ticho a spol premiérou Izrafela alebo Cúvania do pamäti vďaka scenáristke a dramaturgičke Viki Janouškovej vykročilo teda po ceste, ktorá je v profesionálnych podmienkach výnimočná a navyše akoby NEMÁ pamäť. Treba však podotknúť, že aj v amatérskych
podmienkach pomaly mizne, ako o tom svedčia súťažne prehliadky smerujúce k Hviezdoslavovmu Kubínu i HK sám. Čo však určite súvisí aj s ústupom váhy recitácie – umeleckého prednesu poézie a prózy všeobecne.
Koncepcia inscenácie Izrafel vychádza zo snahy dať prostredníctvom konania hercov a výberu básní z pera troch slovenských básnikov rôznych generácií (a teda aj rôznych spoločensko-politických súvislostí a skúseností) – Jána Ondruša, Miloša Janouška a
Ivana Koleniča – klasickej štruktúre divadla poézie základný dejový rámec. Scenár sa takisto opiera o základné znaky či už doby, v ktorej sa všetci traja básnici narodili a žili, ale aj „ducha“ každej z nich, ktorého najvýraznejšie v inscenácii
predstavuje postava Ženy. (Pozn.: Názov inscenácie má zaujímavú genézu – je názvom básne Edgara Allana Poea Izrafel a zároveň názvom životopisnej hry o ňom, ktorú napísal argentínsky dramatik Abelarda Castilla a Viki Janoušková ju dramaturgicky pripravila v
Mestskom divadle v Žiline v roku 1955.) Výsledkom je inscenácia, ktorá bude pravdepodobne rezonovať predovšetkým u tých, ktorým je uvedený generačný pocit a znalosť „ducha“ každého obdobia života niektorého z básnikov známy či blízky. Ján Ondruš (postava Najstarší)
je básnikom, ktorý sa narodil v roku 1932, Miloš Janoušek (postava Stredný) v roku 1952 a Ivan Kolenič (postava Najmladší) v roku 1965. Inscenácia teda hovorí aj o predvojnovom, povojnovom období a období šesťdesiatych rokov v našej kultúre i spoločnosti.
Kontext doby však nie je jediný aspekt, ktorý spolu s autobiografickými znakmi tvorí základný pôdorys inscenácie. Obraznosť – teda jazyk divadla poézie – je v inscenácii markantne prítomná aj vďaka scénografii a podporuje ju i scénická hudba. Základ výtvarného riešenia
inscenácie tvoria stoličky zrezané na jednej strane, ktoré sú spočiatku umiestnené najprv v skupinách po tri v zadnej časti hracej plochy a zakliesnené do seba operadlami, neskôr ich herci premiestnia doprostred hracej plochy a ďalej s nimi obrazne pracujú. Za „pódiom“ so stoličkami
je po ľavej strane umiestnené pianino, ktoré patrí predovšetkým postave Stredného. V kostýmovaní prevažuje znakovosť doby skombinovaná s nejakým jej poetickým znakom – Najstarší má všedné sako, nohavice a biele rukávy, ktoré však je možné predĺžiť na raz takú dĺžku, Stredný,
akoby kvetinové dieťa, má na hlave imitáciu bohatej černošskej hrivy, v odeve dominuje žltá a súčasťou jeho postavy je aj malý elektronický klavír a Najmladší odev typický pre campovačov a pod. – rifle, vestu, okolo hrdla šatku, na hlave čiapku a v „ruke“ neodmysliteľnú ústnu harmoniku.
Keďže súčasťou základného dejového rámca je aj postava Ženy, ktorá je znakom totalitného myslenia každej doby a života postáv a je zosobnená v učiteľskom type, v jej postave aj v prevlekoch dominuje čierna farba a jednoduché kostýmovanie – blúzka, tričko a sukňa.
Typickým divadlom poézie je však inscenácia formou práce s menšími scénickými prvkami ako nôž, perá a sieť a s hudobnými nástrojmi, s ktorými nejakým spôsobom pracuje takmer každá z postáv, avšak vždy v inom význame. Nôž, najprv v rukách najstaršieho, je znakom samovraha,
neskôr napríklad znakom túžby zabiť, a tak sa zbaviť zbytočných problémov, perá na tričku Ženy (vo význame jej postavy ako učiteľky) sa v závere menia na veľké anjelské krídla a Žena ich má pripnuté aj na tričku, ako znak jej premeny po „REVOLÚCII“ jej detí – básnikov.
(Bola inscenovaná iba v náznaku, ako vzbura všetkých troch mužských postáv.) Sieť, ktorou Žena (ako učiteľka) sputnala všetkých svojich troch žiakov, sa neskôr v ich rukách stala znakom samoty atď…
... Napriek širšiemu tematickému záberu a prípadne potrebnej redukcie iba na jednu (napríklad vzbura a jej hranice), divadlo bá-snenia neznamenalo návrat do minulosti bez pamäte, ani divadla poézie…
Dagmar Inštitorisová, Divadelný ústav, 2011
Déja vu
Déja vu informuje, zabaví a nepustí až do záverečnej
Maaty (Jana Lieskovská) a Arf (Pavol Plevčík) sa cez „hru na divadlo" dostávajú „každý sám ku sebe samotnému a ku sebe navzájom“. Dej prebieha ako film v hlave človeka, ktorý pre svoje trápenie na seba akoby zabudol. Hra na divadlo je spočiatku zábava a postupom času akási terapia zlomeného srdca po strate syna. Návrat k sebe stojí hlavných hrdinov dávku sebazapierania, no napomáha dynamickú dejovú líniu.
Celá hra je akési rozbaľovanie si ľudského srdca a mozgu. Dostáva sa pod kožu a dá sa sledovať bez straty pozornosti. Arfská čarodejnica kontra dôchodkyňa a Arf, muž s nadpozemskými schopnosťami, alias starý unavený človek. Bezdomovci alebo zabudnuté médiá? Jedno aj druhé, v každom prípade unavení na polovicu ľudia a polobohovia. Zrejme zo života na zemi…
Unavuje ich žiť život prázdnych slov, vyslovených ústami, „kým hlavou prebehnú desiatky iných myšlienok“. Autori hry tak predstavujú divákovi akúsi feériu pre dvoch hercov a kúzla, ktorá trochu zavádza zdanlivo jednoduchým životom dôchodcov a privádza divákov na „inú planétu v centre Zeme“ – azda planétu nášho myslenia. Odrádzať však nemusí ani človeka, ktorý čaká, že nájde oddych, pretože vtipné preoblečenia mladých hercov na starých ľudí a ich herecké umenie nesklamú ani návštevníka, čo očakáva ostrovtip. Je to akýsi koncert kontrastu bytia fyzického a toho vnútorného. Pekné je, že hra sa na nič nehrá, ale informuje, zabaví a nepustí až do záverečnej.
Jana Jurkovičová, Pravda 27.09.2012
Pozvánka do divadla: Na programe je Déja vu
Elena Knopová: Nie je veľmi bežné, že by sme sa na javiskách stretávali s niečím takýmto. Viki Janoušková to označila za grotesknú feériu pre dvoch hercov a kúzla a musím povedať, že veľmi výstižne. Groteska umne a s citom budovaná na úrovni jednotlivých situácií. Zaujalo ma aj to magické, rozprávkové a hravé. Chcem zdôrazniť, akým spôsobom sa pracovalo s textom. Viki Janoušková sa inšpirovala niektorými poviedkami Miloša Janouška, pre ktoré je príznačné narábanie s grotesknosťou, absurditou a banalitou. Viki do toho textu dodala oblúk, ktorý nám zvestuje aj oveľa hlbšie posolstvá. Dostávame sa do príbehu možno na prvý pohľad fantaskného, ktorý nám prináša témy výnimočnosti a inakosti iných svetov. Iné svety aj kvôli tomu, čo stojí vonku a to, čo je vo vnútri človeka. Teda to, čo dokážeme spracovať našou mysľou a to, čo je miera imaginácie a fantázie, citu. Tieto fantazijné svety Viki Janoušková vyskladala z veľmi umne povyberaných častí poviedok, ktoré vytvárajú dramatický oblúk, príbeh, v rámci ktorého si postavy vymýšľajú hry ako svoj únik, je pre ne arteterapia divadlom.
Mne interpretácia hercov pripomínala svet dieťaťa s veľkou slobodou. Tie dve postavy sa stretli aj preto, že boli izolované svojou inakosťou a hrozilo, že prídu o čosi vzácne, čosi, čo ich špecifikovalo. Bola tam jedna čarovná postava, ktorá dokázala zhmotňovať túžby, zhmotňovať sny. Je to zároveň veľmi silný dramaturgický odkaz, že každý človek si je strojcom svojho šťastia. Aj prebytok zhmotneného šťastia môže viesť napokon k nešťastiu a k rozkladu. A čo keď sa zhmotní priveľká túžba? Čo keď sa zhmotní z nepravého dôvodu? Napríklad keď postava muža chce odísť, žena zhmotní syna – aby mali niečo spoločné, čo ich spája. Tento zázrak však neznamená pre záchranu vzťahu nič, postavy musia nájsť záchranu v sebe samých spoločne. Cenné na tom je, že Viki Janoušková nechala postavy pracovať tak, aby tu bola nádej. Inscenácia nás baví od prvého momentu po posledný. Som vďačná, že som mohla vidieť aj Paľa Plevčíka v inej polohe ako som bola zvyknutá z Novej scény, bol hravý a úplne iný. Vidieť, že inscenátori majú blízko k výtvarnému jazyku a k prvkom bábkového divadla, ktoré dokáže pracovať so znakovým systémom divadla tak, že je to každému zrozumiteľné a ešte prináša aj pridanú hodnotu. Veľmi ma v tejto inscenácii zaujal prvok destilácie času. Scéna bola pôsobivá a keď tam vošli čudné postavy, pýtam sa: je to mimozemšťan, nie je to mimozemšťan? Bude to sci-fi? Keď Arf začal rozprávať Maaty, že stretol človeka, myslela som, že je to bytosť iného druhu, ale napokon som pochopila, že sú to bytosti a silný príbeh „nášho druhu“.
Vladimír Štefko: Pripojil by som sa ešte k úvahe, ktorá súvisí s priestorom. V tejto inscenácii som pocítil aj isté ozveny surrealizmu. Mal som asociáciu, že inscenácia sa vracia k téme, ktorá v slovenskej dramatike nie je ojedinelá, že tu je Barčova hra Koniec, Váhova hra Posledný a prvý a veľa ďalších vecí. Tiež som mal pocit, že sa dotýka zásadného problému, s ktorým každá mysliaca bytosť príde do kontaktu – aspoň vo sfére premýšľania – čo nás čaká a čo z nás bude? Scénografia je trošku monumentálna na to, aký je príbeh krehký a nerozložitý, ale asociuje jednu vec: títo dvaja sú poslední dvaja ľudia na svete. Jedného síce pri kráteroch videl, ale mohol to byť len jeho tieň. A tie monštrá sú možno pozostatkom civilizácie, ktorá už skončila. A potom nastalo jedno pozitívne prekvapenie: inscenácia začala rozvíjať univerzálnu tému – čas. S časom zápasíme všetci a vždy. Tu sa mi zdalo, že môžeme časť vrátiť, že dostávame reparát v našej ľudskosti. Ten spätný chod ukazuje niečo, čo by sa dalo nazvať miernou nádejou. Keby sme ten čas rozumne používali, mohli by sme sa dopracovať do istého štádia medziľudského porozumenia, ak už nie šťastia.
KOD č. 7/2013
Déja vu je zvláštnou inscenáciou z viacerých uhlov pohľadu. Nielen témou, ale aj sociálnym rozmerom a v konečnom dôsledku aj z výtvarného hľadiska. Akoby jej interdisciplinarita patrila…
Z tematického hľadiska je osobitná tým, že síce ide o inscenáciu pre dospelých, stretávajú sa v nej však postavy, s ktorými sa najbežnejšie stretávame v rozprávkach. Hlavné dve postavy – Maaty a Arf – sú manželia s nadprirodzenými vlastnosťami, ktoré sa však odlišujú aj od ich bežného rozprávkového tvarovania. Arf sa síce snaží „… vydestilovať aspoň takú malilinkú sekundičku…“ a pôsobí ako rozprávkový Hvezdár či Pán času, no životným príbehom/osudom je bežným človekom s „obyčajným“ veľkým trápením. Obdobne je na tom aj jeho manželka Maaty, ktorá síce vie zhmotňovať akékoľvek svoje myšlienky, a teda by mohla byť Čarodejnicou, prípadne niečím ako Vizualizátorkou, jej osobná príbehová rovina je taktiež „zhodná“ so životom obyčajného človeka. Manželia totiž prišli o syna a obaja majú za sebou i ďalšie negatívne skúsenosti. Maaty je ženou, ktorá v sebe už ako malá objavila nadprirodzené schopnosti, ale pretože s nimi nevedela pracovať, zakázala si ich. Až dovtedy, kým nestretla svojho manžela – Arfa, vďaka čomu sa k nim bola schopná vrátiť. Dokonca až tak, že im zhmotnila vysnívané dieťa – syna. Arfova skúsenosť s nadprirodzenými schopnosťami bola taktiež veľmi negatívna – ako malý chlapec zažil, že sa im otec „zrazu“ pred očami rozplynul a už sa k nim nikdy nevrátil. Jeho smrť si v rodine nik – okrem Arfa – nevšimol…
Základnou témou, ktorá je však prostredníctvom takto zvláštne charakterizovaných postáv rozpracovávaná, je téma zodpovednosti sa svoje činy. Obe postavy počas celého diania majú strach – strach z výsledku svojich predstáv a snažení… Prekonávajú ho však opäť iba „pozemskými“ prostriedkami. Hrajú sa na divadlo, prostredníctvom ktorého sa vracajú späť k svojej zabudnutej vzájomnej láske i k svojim odloženým schopnostiam. Divadlo má taktiež – ako inak – opätovne aj iný charakter. Je zároveň ich súkromným rituálom, v rámci ktorého sa môžu „premieňať“ na iných ľudí – iné „postavy“. Meniť sa tak, ako je ich prirodzenou podstatou meniť beh života a jeho vlastnosti. Ak je konanie manželov na prvý pohľad neustále protirečiace si, tak ich túžby vždy smerujú k jednému – k návratu k sebe, k svojim starým dobrým nadprirodzeným schopnostiam. Návrat aj dosiahnu, aj keď za cenu veľkej bolesti pri spomínaní na to, čo ich rozdelilo – smrť syna, pochybnosti o zmysle zhmotňovania atď.
Dagmar Inštitorisová, Divadelný ústav 2013
Zaplavenie
Keď sa minútová ručička povážlivo priblíži siedmej hodine večer, dvere Divadla 10×10 v Bratislave sa otvárajú pre divákov. Vchádzate na dosky, ktoré znamenajú svet, no sedíte na nich aj vy. Hoci na svojich stoličkách, priestor zdieľate s javiskom a vystupujúcimi.
Staré dobré 3D, HQ divadlo.
V úvode hry Zaplavenie sa zoznamujete s dvomi postavami, ktoré majú schopnosť preniesť sa v čase. Ich rozhovory a „výlety“ do dôb minulých postupne viac a viac odkrývajú napínavý dej a jeho pointu. Dvojica sa stretne na vlakovej stanici a vy sa snažíte odhadnúť, kto sú zač. Potom, čo sa vaše odhady potvrdia (alebo vyvrátia), spájate jednotlivé výjavy a rozmýšľate, ako sa to celé skončí. Alebo či to už skončilo… Niektoré výjavy a scény vo vás vyvolajú frustráciu, no finále snáď uspokojí dušu i srdce.
Ústredné herecké duo podáva priam nebeské výkony. Janu Lieskovskú, plachú no plnú nádeje, vyvažuje Pavol Plevčík. Jeho postavu neradno priamo nazvať „grumpy cat“, no vyžaruje isté sklamanie zo života a z ľudí. Hru pre štyroch hercov a čas brilantne dopĺňajú Ivan Martinka a Michal Jánoš, ktorí s prehľadom zahrajú aj troch Mexičanov (slow clap). Herci s ľahkosťou prežívajú a v divákoch vyvolávajú veselosť či melanchóliu, radosť alebo zdesenie.
Námet hry vznikol na motívy troch poviedok Miloša Janouška. Spolu s dramaturgičkou Viki Janouškovou ich zapracovali do tajomného rozprávania o konci, ktorý sa možno ešte len začína. Jedna z poviedok s názvom Božské džezy, ktorá inšpirovala vznik hry, rozpráva o prevratných udalostiach z vtipného uhla pohľadu. Podobne v Zaplavení je Janouškova vízia oproti ostatným dielam z tohto tematického súdka svieža a neopozeraná.
V súčasnom svete sme už pár koncov sveta či skôr len pokusov o ne zažili. Falošným prorokom svietili očká (a virgali virgule) hlavne na prelome tisícročí. Tragické udalosti na počiatku 21. storočia so sebou niesli temné predpovede a postupne sa koncachtivým „optimistom“ ponúkalo množstvo predpovedí. Spomínam si, keď sa na internetoch hovorilo o Súdnom dni, ktorý mal nastať 21. mája 2011. Myslím, že to bola sobota. Bol to celkom trapas, keď to chcel akýsi chlapík zakecať výhovorkou typu: „Povedal som mája??? Myslel som októbra, ahahaha, taký trapas, hehe. Nie nebojte v októbri všetci zomrieme.“ No keď to vtedy nevyšlo, všetci mali Vianoce, keď vypukla senzácia s apokalyptickým kalendárom. Šikovníci v Hollywoode na tom zaryžovali a na onom svete šlo jedného mayského zapisovača letopočtov roztrhnúť od smiechu.
Fascinácia koncom sveta má mnoho podôb. Teórie kedy, ako a prečo, by sme mohli počítať až do samotnej udalosti. Ak sa však chcete zamyslieť aj nad inými, menej zvyčajnými otázkami okolo svetového grande finale a užiť si podmanivú atmosféru a kultúrny zážitok, príďte sa pozrieť do divadla Ticho a spol. na Školskej ulici v Starom meste.
Mária Antoničová, Fandom.sk, 2014
Testament
Vydavateľstvo Artis Omnis predstavilo v nedávnej minulosti niekoľko pozoruhodných titulov z oblasti literárnej fantastiky a kniha Testament od speváka, člena skupiny Jednofázové kvasenie, publicistu a spisovateľa Miloša Janouška pokračuje v tomto uznania hodnom trende. Predkladané poviedky vystihujú výrazné pointy a nezvyčajné témy.
U Miloša Janouška je fantastika skôr kulisou, divadelnou scénou, na ktorej sa ľudia dostávajú do hraničných situácií. Podobne písal svoje poviedky Ray Bradbury. Obaja sa venujú skôr skúmaniu ľudí, ich správaniu naprieč priestorom a časom, vedecká fantastika je tu potom prostriedkom, nie hlavným zámerom. Častou témou Janouškových textov sú stretnutia – s hrôzou neznámeho javu; často dvoch kultúr alebo skôr civilizácií, pričom jedna sa na začiatku považuje zamlčane alebo otvorene za nadradenú. Stretnutie tento postoj spochybní.
Stručnosť textov nedovoľuje podrobne vykresliť psychológiu postáv, dôraz sa teda presúva na fantastické ozvláštnenie, nápad a pointu. Vo viac ako dvoch desiatkach poviedok nám Miloš Janoušek priniesol rôzne verzie možných koncov sveta, stretnutí s rôznorodými civilizáciami a zvláštnymi, možno až nadprirodzenými javmi. Na knihe je lákavá hneď na prvý pohľad aj obálka od Martiny Pilcerovej. Zobrazuje motív pútnika alebo snáď strážcu tajomstva vo svete po katastrofe, kde ostali už len ruiny predchádzajúcej veľkoleposti.
Miloš Janoušek využíva priestor poviedky na iróniu a poukázanie malicherností majúcich niekedy až deštruktívne dôsledky na medziľudské vzťahy. Príkladom je aj poviedka Malé kúzla dlhých letov. S odľahčeným odstupom poukazuje na nemennú povahu človeka, jeho neochotu obetovať sa v prospech komunity napriek tomu, že sám dostával dlhodobo poskytovanú pomoc. Kombinovať fantastiku a vtip nie je jednoduché, autorovi sa to napriek tomu opakovane naozaj podarilo.
Z viacerých textov na čitateľa sprisahanecky žmurkajú odkazy na filmy a literatúru. Postavy z Testamentu sú beznádejne ľudské, aj keď obklopené pokročilými technológiami, prípadne presne naopak úplne jednoduchou situáciou. Žánrovo niektoré poviedky hraničia s hororom, využívajú motív izolácie ako nedostatku komunikácie, možno až určitého pomätenia, prelínania navzájom cudzích svetov. Niektoré z týchto textov sú naozaj zlovestné, napríklad Posledné metro a Ignatij.
Janoušek rád pracuje s mytológiou a známymi príbehmi, prekrýva ich novým významom, čo vyvoláva dojem literárnej hry. V poviedke Lazarov efekt šikovne použil rozšírenú predstavu o procese umierania spojenom s dlhým tunelom a svetlom na jeho konci. Inde sa zas môžeme stretnúť s upravenými biblickými námetmi, postkatastrofickými situáciami a ďalšími fantastickými témami. Jeho textom to dodáva sviežosť, na čom sa nezriedka podieľa aj napätie a premyslená pointa. Niektoré príbehy končia otvorene, čitateľ si dotvára vlastnú interpretáciu a môžeme tiež uvažovať, ako by sa osudy postáv vyvíjali, ak by sa autor rozhodol napísať o nich dlhšiu novelu, prípadne román. Neostáva len dúfať, že sa na dlhší text podujme a obohatí slovenskú fantastiku rovnako ako to dosiahol knihou Testament.
Medziknihami.sk Ján Blažovský 18.10.2015
Vynikajúca zbierka
Poviedky s úžasnými pointami, niektoré strhujúco desivé - Posledné metro, iné sa ihrajú s biblickými motívmi, či ostávajú otvorené, čím poskytujú čitateľovi možnosť množstva výkladov. Sarkasticky vtipné, ale štýlom zamrznutého úsmevu na tvári. A u mňa naj? asi Koexistencia.
Martinus.sk Hodnotenia čirateľov
|
