Divadelný rozprávkár Miloš Janoušek
Knižné vydanie divadelných rozprávkových hier nebýva u nás v poslednej dobe príliš častým javom. Od čias "povinného" vydávania hier pre deti agentúrou LITA systematickejšej vydavateľskej starostlivosti aj o divadelnú tvorbu pre deti všeobecne sa len občas nejaká hra určená pre detského divadelného diváka objaví na verejnosti vo forme, ktorá je prístupná i širšiemu okruhu budúcich divákov - čitateľom. Ak aj sú niektoré hry publikované, tak väčšinou len v niektorom z odborných časopisov. Pôvodné hry pre deti však v našej divadelnej kultúre neabsentujú. Celá divadelná tvorba pre detského diváka v deväťdesiatych rokoch je charakteristická zvýšeným príklonom všetkých typov divadiel - štátnych, nezávislých i amatérskych - k pôvodnej dramatike, v ktorej sa reflektuje "autorské" videnie sveta. Za toto obdobie vzniklo pozoruhodné množstvo hier i scenárov určených pre nižšie i vyššie vekové kategórie, preklady starých alebo nových cudzojazyčných textov, množstvo zaujímavých dramatizácií a rôznych úprav či už literárnych alebo dramatických textov. Nové divadelné texty však väčšinou vznikli na objednávku divadiel, ktoré práve pre "vlastnícky" vzťah k nim nemajú dôvod na ich publikovanie. Ich vydanie pre širšiu verejnosť nepovažujú za zaujímavé aj kvôli ich väčšinou tímovej koncepčnej inscenačnej príprave. Pre autorov i možných vydavateľov týchto textov je zasa knižná podoba divadelných hier tohto typu problematická z finančného hľadiska. Divadelné hry určené detskému čitateľovi majú predsa len menší okruh čitateľov ako divadelné hry adresované vyšším vekovým kategóriám. Preto je vydanie štyroch rozprávkových divadelných hier Miloša Janouška - Úplne popletená rozprávka (O princeznej, ktorá nikdy nebola tam, kde mala práve byť)(1997), Paťa a (asi) sedem trpaslíkov (1999), Duchovplná rozprávka alebo Nedotýkajte sa trollov (2001) a Paťa a piráti (2002) - výnimočným a veľmi vítaným kultúrnym počinom, ktorý si zaslúži mimoriadnu pozornosť a je príkladom hodným nasledovania.
Pôvodná rozprávková autorská divadelná tvorba Miloša Janouška je spätá predovšetkým s bratislavským Divadlom a.ha. S jeho videním sveta a poetikou, ktoré takmer u všetkých Janouškových rozprávok reprezentujú režisér Štefan Korenči, dramaturgička Viky Janoušková, scénograf Pavol Andraško a herečka Patrícia Jariabková. (Z vymenovaných textov Duchovplnú rozprávku a Paťa a piráti režijne pripravil Jozef Gombár.) Rozprávky vznikali od roku 1997 s takmer každoročnou periodicitou a do ich úplného výpočtu chýba ešte rozprávka Barónky v prášku, ktorú pre Divadlo a.ha. Miloš Janoušek napísal v roku 1998 spolu s jej režisérom Róbertom Horňákom. V roku 1994 k nim v spoluautorstve Viliama Klimáčka pribudol ešte Žltý autobus alebo Rozprávka o tom, ako Ringo, John, Paul a George hľadali, až našli. Hru v roku 1999 režijne pripravil v Starom divadle Nitra Ondrej Spišák. Predposledným rozprávkovým divadelným textom Miloša Janouška je dramatizácia rozprávky Lewisa Carrolla Alica v krajine zázrakov s názvom Alica v zázračnej krajine (2002), ktorá vznikla pre činohru SND v Bratislave a režiséra Štefana Korenčiho.
Divadelné rozprávky Miloša Janouška dýchajú sviežosťou a sú písané s nevtieravým humorným nadhľadom, ktorý vychádza z nonsensového videnia sveta. Princíp naruby používa takmer všade. V kresbe postáv, v spôsobe tvarovania jednotlivých situácií, v motívoch, ktorými ich vzájomne prepája i vo "vetvení" základného príbehu. Nechápe ho však absolútne. Každá z jeho rozprávkových postáv sa síce pozerá na svet inak ako obyčajní ľudia, ich "obrátenosť" však pôsobí prirodzene. Je poľudštená, pretože postavy sú zbavené vnútornej ba i vonkajšej ostrosti, ktorá je typická pre dôsledné dodržiavanie nonsensového princípu. Mäkkosť a prístupnosť v ich výraze dosiahol vypožičaním si typicky "človečinou" páchnucej ľudskej vlastnosti - dobráckej popletenosti, ktorá v sebe princíp naruby obsahuje imanentne. "Pomotanosť" svojich postáv však Janoušek nezosmiešňuje, neľútostne do nich nepichá a ani inak ich "nebolí". Či už ide o klasické rozprávkové postavy ako rytier, čarodejník, pustovník, kráľ, trpaslík, pirát alebo neklasické ako sprievodkyňa po hrade a obyčajná žena v domácnosti, všetky sú napriek svojej "vade" a problémom, ktoré vďaka tomu sebe i svojmu okoliu spôsobujú neľstivé, nezákerné, otvorené, nežné a vo svojej podstate vždy veľmi mierumilovné. V javiskovom stvárnení práve vďaka tejto vnútornej "nevinnosti" okolo seba šíria nákazlivú radosť zo života a sršia chytľavou energiou plnou bezprostrednej veselosti. Detský divák je tak k ich reči, konaniu i problémom mimoriadne vnímavý a prijíma ich ústretovo a veľmi priateľsky.
Ďalšou dôležitou vlastnosťou Janouškových rozprávkových postáv je ich živosť a nekašírovanosť. Vďaka jeho dôvernej znalosti divadelného prostredia takmer z každej strany (herec, pesničkár, spevák, scenárista) sú zbavené akýchkoľvek zaužívaných klišé, aj keď v každom z publikovaných príbehov siahol aj po známych rozprávkových motívoch alebo témach. Oproti pôvodnému kontextu však ich základné znaky zadaptoval tak, aby vždy vyzneli ako neodmysliteľná súčasť dnešného sveta. Modernizácia však nie je násilná. Rozprávkový i súčastný svet je organicky prepojený práve princípom "dobráckeho popletenca". Pretože jedine takto rámcované rozprávkové alebo súčasné postavy môžu voľne a bez zbytočných kompozičných problémov prechádzať z jedného sveta do druhého a skĺbovať v sebe imaginatívne i pravdivé.
Ľahkosť, s akou sa jeho rozprávkoví hrdinovia pohybujú vo svojom vymyslenom svete Miloš Janoušek dosiahol aj vďaka poznaniu tvorivých možností členov umeleckého tímu Divadla a.ha. Všetky jeho texty sú ale veľmi tesne previazané s jednou jeho osobnosťou - Patríciou Jariabkovou, známou ako Paťa z televízneho Kuka. V každej z divadelných "Patí" sa pre ňu Milošovi Janouškovi podarilo nájsť jednotný spôsob kresby a zhodný uhol nazerania na svet, ktorý v sebe zachováva ducha televíznej Pati i Pati ako herečky s osobitým, veľmi charizmatickým herectvom. Paťu - Princeznú Nicol, Paťu - ženu v domácnosti. Paťu - kustódku i Paťu - pirátku spája jedno a to isté a zároveň mnohé: civilizmus, ktorému nevadí pozerať sa na svet rozžiarenými očami a hovoriť o ňom ako o malom zázraku, radostné skúmanie vecí a nefalšované potešenie z poznávania tajomstiev života. V takmer každom z jej dialógov a monológov sa mu podarilo vytvoriť široký priestor pre jej hereckú bezprostrednosť. Jej postava tak priam čarovne, s veľkým šarmom a len sebe vlastným spôsobom komunikuje s každou rozprávkovou postavou. Janouškova divadelná Paťa má nadhľad aj v tej najnezvyčajnejšej situácii. V súlade s jeho rukopisom nikdy však ani literárna Paťa nie je Paťou "skleníkovou". Je živá, spontánna a autentická, pretože je v každom okamihu svojej existencie malým a trochu egoistickým dieťaťom, ktoré je obdarené veľkou zvedavosťou a chuťou žiť. Spolu s ostatnými postavami v každom príbehu s nesmiernou chuťou prežíva zázrak dobrodružstva a nečakaného.
Kvôli tejto vzácnej previazanosti na Paťu Jariabkovú môžeme Miloša Janouška smelo nazvať i jej dvorným dramatikom. S vedomím "mierneho" zveličenia si dokonca dovolíme povedať, že Janouškovo videnie sveta je v jeho hrách Patiným videním sveta a naopak. Patino videnie sveta zasa našlo svoju divadelnú reflexiu v rozprávkach Miloša Janouška. Vďaka svojmu "náhodnému" stretnutiu mohli obaja svoj životný optimizmus a vnútornú silu šíriť ďalej i prostredníctvom divadla. Média, ktoré má v rozvoji detskej duše nezastupiteľnú úlohu.
V každej z hier je cítiť i vývin Miloša Janouška ako dramatika. S použitými kompozičnými postupmi sa so vtipom pohráva, obmieňa ich a samotné rozprávky neustále obohacuje o nové motívy a typy postáv. V závere chronologicky plynúcej Úplne popletenej rozprávke napríklad použil retrospektívnu kompozíciu, ktorá samotný príbeh postavila naruby rozvojom jedného z motívov, v Pati a (asi) siedmych trpaslíkoch dochádza k "prepadu" jednej časovej a dejovej línie do druhej, pričom dej sa v nej rozvíja takmer detektívnym spôsobom - pomocou princípu nečakaných odhalení a súvislostí. V Duchovplnej rozprávke sa rozprávkový svet i svet reality vpletajú do seba chronologicky a prirodzene a v Pati a pirátoch zasa príbeh uzavrel kruhovo, čím sa konanie postáv stalo absurdné a nezmyselné. Každý námet, po ktorých v jednotlivých rozprávkach siahol, sa mu podarilo rozvinúť pomocou princípu naruby. Striedavo k nemu pridával raz motív náhody, inokedy neškodného egoizmu a hlúposti alebo zvedavosti, strachu, bojácnosti i nebojácnosti atď. Niektoré z rozprávkových typov postáv sa mu síce opakujú ako napríklad čarodejník, svojou povahou a funkciou sú však vždy odlišné. Z hľadiska typológie postáv je zaujímavé, že až v jeho posledných dvoch hrách sa objavujú výsostne negatívne postavy. Ide o Trolla z Duchovplnej rozprávky a zlých pirátov Čierna brada a Pogo v Paťa a piráti. Funkciu zla vo svojich rozprávkach napriek reflektovaniu súčasnosti nespochybňuje. V tom zostáva klasickým dramatickým rozprávkovým autorom. Súčasnosť je pre neho len prostriedkom aktualizácie základného príbehu a zdrojom smiešnych a humorných situácií.
Miloš Janoušek vo svojich rozprávkach nementoruje. Rozprávkovým spôsobom sa jemne hrá s našimi najobyčajnejšími ľudskými vlastnosťami a nesebecky s nimi laškuje. Dokazuje, že je dobré mať radosť zo života, byť zvedavý na všetko nové a nebáť sa povedať nahlas svoje myšlienky. Pretože určite aspoň tie rozprávkové nám v každom prípade prinesú úľavu a potešenie.
Dagmar Inštitorisová: 4 rozprávky Miloša Janouška v Divadle a.ha., 2002
|
