 |
Miloš Janoušek, Hana Dauberová, Juraj Drobný a kol. Folk na Slovensku Hudobné centrum 2006 292 s. 1. Čo je (alebo čo nie je) folk? 2. Stručná história súčasnej folkovej hudby 3. Príbeh slovenského folku 4. Od kresťanského folku ku gospelu 5. Folk v televízii a v rozhlase 6. Festivaly, prehliadky, kluby 7. Niekoľko slov o slovách 8. Kto je kto v slovenskom folku - profily sólistov a skupín 9. Diskografia slovenského folku 10. Slovník súvisiacich pojmov 11. Literatúra 12. Register mien a skupín 13. Zoznam skratiek |
|
|
Čo je (alebo čo nie je) folk? „Označenie ´folk music´ bolo vymyslené učencami devätnásteho storočia na definovanie starobylej, vidieckej hudby, hudby, ktorá nemala konkrétneho autora. Dnes toto označenie pokrýva také množstvo významov, že samo o sebe sa stáva bezvýznamným ( stratilo význam, zmysel). Pre mňa ´folk music´ znamená podomácky robená (homemade-type) hudba, ktorá sa šíri prevažne ústnym podaním a hrá podľa sluchu, vychádza zo starých tradícií, ale má význam aj pre dnešok (so vzťahom k dnešku?). Toto označenie používam len preto, že nemám lepšie. Podobne som akceptoval nálepku ´pesničkár´´, hoci v mojom prípade by označenie ´profesionálny interpret amatérskej hudby´ bolo oveľa vhodnejšie.“ (SEEGER, P.: The Incompleat folksinger. New York, Simon & Schuster 1972, s. 72.) Keď živý klasik folkovej hudby Pete Seeger pred viac ako tridsiatimi rokmi písal tieto slová, už vtedy určite vedel, o čom hovorí. Asi v máloktorom žánri je toľko nejasností a máloktorý sa tak vzpiera jednoznačnému definovaniu, ako práve folková hudba. Alebo folk – ak chceme použiť kratší, a koniec koncov aj zaužívanejší tvar. Ak by sme chceli niekoho nezainteresovaného zoznámiť s folkom a pustili by sme mu ukážky najvýznamnejších a pritom nesporných predstaviteľov tohto žánru, výsledkom by bol asi chaos v duši poslucháča a pocit, že mu bolo prezentované čosi nesúrodé, čosi, čomu chýba akýkoľvek vnútorný zjednocovací princíp. Ťažko sa však diviť – veď čo vlastne na prvý pohľad ( a prvý posluch) spája akustického Pete Seegera, elektrifikovaného Boba Dylana, bravúrneho renesančného gitaristu Johna Renbourna, mága zafajčených barov Toma Waitsa a anjelské chorály Steeleye Span? Rozdielov, ktorými sa líši americký folk od britského alebo povedzme francúzskeho by sme našli možno viac, ako spoločných čŕt. A dalo by sa ísť ešte ďalej - je folk téma pre muzikológov alebo pre literátov? Je - alebo lepšie povedané bol - folk hudobný smer alebo skôr sociologický úkaz? Je na folk treba pozerať ako na hudobný žáner (a teda ho merať striktne kritériami muzikologickými) alebo sú folkoví interpreti len (či predovšetkým) akýsi „básnici s gitarou“? Široké mantinely a neprebádané územia dávajú dosť možností pre vznik povier, dohadov a omylov, ktoré len zahmlievajú realitu a ničím k zisteniu pravej podstaty nepomáhajú. Takže na začiatok zopár najzaužívanejších mýtov... Povery a omyly okolo folku Ako človek, ktorý hrá folk, píše o folku a pripravuje folkové relácie, dostávam často otázku, čo je to vlastne ten folk? To v tom lepšom prípade. V horšom prípade sa dozviem, čo folk je. Percentu ľudí, ktorí v tejto otázke nemajú jasno zodpovedá približne rovnaké percento, ktorí v tom majú jasno až príliš. Bohužiaľ medzi touto skupinou sa v nečakane vysokej miere vyskytujú práve novinári a publicisti, televízni a rozhlasoví hudobní redaktori a dramaturgovia rôznych scén a klubov. Okolo folku je totiž množstvo názorov a povier, ktoré sú možno úprimné, ale zároveň aj nepravdivé a mylné. A preto som si zosumarizoval niekoľko najčastejších povier okolo folku, ktoré letia svetom... Dievča / chlapec s gitarou: Tento archetyp pochádza predovšetkým zo šesťdesiatych rokov, a stelesňujú ho napríklad Joan Baez, Pete Seeger, Bob Dylan alebo Donovan. Model „folker s gitarou“ je veľmi populárny, ťažko však nezainteresovaným vysvetľovať, že nie je jediný. Nadstavbou tejto predstavy je znamienko rovnosti medzi spomenutým mužom či ženou s gitarou a folkom – čiže spevák s gitarou je á priori folker. Problém nastane, akonáhle zistíme, kto všetko sa nám do šuplíku s označením folk zrazu dostane. Zaraďovať niekoho k folku len preto, že sa pri interpretovaní pesničiek náhodou drží gitary je rovnako scestné ako považovať každého akordeonistu za šansoniéra. Folk = protest song: Povedzme si otvorene, že vo svete folk získal politický rozmer predovšetkým vďaka Woodymu Guthriemu a ľuďom okolo neho; v očiach najširšej verejnosti sa definitívne inštitucionalizoval začiatkom šesťdesiatych rokov v stelesnení Boba Dylana, Joan Baez, Phila Ochsa či Country Joe McDonalda. Protest song bol predovšetkým americkou špecialitou a bol proti establishmentu, teda bol silne ľavicový. V socialistickom Československu bol folk tiež proti establishmentu, vzhľadom na odlišné politické rozloženie síl bol teda silne antiľavicový. Komentovanie reality bolo vždy akosi v arzenáli folkových muzikantov, nebolo však jediným dôvodom, prečo skladali pesničky. Takže keď som po 89-tom dostával otázku, čo budú robiť folkeri, keď už teraz nie je proti komu bojovať, odpovedal som: „To, čo predtým. Skladať a spievať piesne.“ A aj tomu tak vo väčšine prípadov je.... Folk je akustická hudba: Toto tvrdenie má podobnú všeobecnú platnosť ako vyhlásenie, že blues je „dvanástka“ v schéme A-A-B. Kedysi to tak naozaj bolo a občas aj dnes je, ale vývoj sa nezastavil. Prvú vážnu trhlinu do predstavy folku ako výhradne akustického žánru urobil asi Bob Dylan svojim legendárnym elektrifikovaným vystúpením v Newporte v roku 1965 a podobne aj ďalší muzikanti na čele s britskými Fairport Convention a Pentangle položili základ novej odnoži zvanej folkrock. Dnes sa hrá folk na všetko možné, občas dokonca aj na akustické nástroje. Folk je pesnička o niečom: Podtitul, ktorý sa spájal s folkovou hudbou v Československu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Tento značne elitársky slogan sa však týkal výhradne oficiálnej scény a hudby, ktorá sa dostala do médií. Pre piesne, ktoré boli naozaj o niečom a pesničkárov, stojacich mimo oficiálneho prúdu sa však dobrého slova, nieto ešte sloganu alebo dokonca nahrávacieho média, väčšinou nenašlo. Tvrdenie, že folk je o niečom, síce značne zvyšuje kredit tohto žánru, ale čo potom s inštrumentálkami a tradicionálmi, ktoré neriešia problémy sveta? Prestávajú byť folkom? Folk tvorí protiklad k strednému prúdu populárnej hudby: Ďalší elitársky názor, ktorý sa celkom nezakladá na pravde a reálnej skutočnosti, pretože život už priniesol aj folkerov, ktorých tvorba si zobrala z mainstreamu populárnej hudby všetko, čo je zlé a čo sa pritom dobre predáva. K tomu sa žiada už len dodať, že kedysi bývali muzikanti exkomunikovaní z folkových radov za ďaleko menšie prehrešky. Folkeri sú mizerní hudobníci, ktorí svoju muzikantskú neschopnosť kompenzujú spevom a textami…: Toto je argument, ktorý počúvam predovšetkým od džezmanov. Myslím, že inštrumentálna vybavenosť muzikantov ako Richard Thompson, John Renbourn, Bert Jansch, Dave Swarbrick alebo The Chieftains je dosť dobrým protiargumentom. Navyše mnohí z nich sú dokonca až tak dobrými inštrumentalistami, že si na rozdiel od džezmenov môžu dovoliť pritom ešte aj spievať pesničky a písať texty. Folk je menšinový žáner: Toto tvrdenie treba brať s výhradou a s komentárom – ako kde a ako pre koho. Napríklad v Čechách toto členenie už dávno neplatí a folk je biznis, podliehajúci a akceptujúci neúprosné pravidlá trhu – od počtu predaných nosičov cez hviezdne honoráre až po prepieranie v bulvárnych médiách. Na Slovensku si folk naďalej udržuje svoj čistý štít, skromnosť a menšinovosť. Na tento bod nadväzuje ďalší argument: Folk nikoho nezaujíma: Na Slovensku je toto obľúbené tvrdenie hudobných dramaturgov predovšetkým z rozhlasu a televízie, ale aj dramaturgov klubov a koncertných scén. Argumentujú tým, že folk je menšinový žáner a že folkerov nikto nepozná, preto ich nemôžu vysielať v rozhlase, televízii, nechať hrať v kluboch. Neklamú. Folkerov naozaj nikto nepozná, pretože ich nikto nevysiela v rozhlase, v televízii a nevystupujú ani v kluboch. Niektorí tomu hovoria bludný kruh, tí vzdelanejší zas Hlava 22. Folk je len jeden typ hudby: Zdanlivo jednoduchá požiadavka niekoľkými slovami definovať folk ako druh (alebo typ) hudby sa stáva nočnou morou. Veď vymenovať rozdiely napríklad medzi americkým a britským folkom je možno jednoduchšie ako nájsť ich spoločné črty. Encyklopédia All Music Guide uvádza viac ako 50 štýlových označení s názvom folk – napr. folk revival, contemporary folk, urban folk, country folk alebo folk blues, ale aj keltský folk, írsky folk či škótsky folk - a Guinessova encyklopédia folku tento zoznam rozširuje o ďalšie kategórie ako acidic folk, noise folk alebo country cow punk. Jednoduchá odpoveď sa tak stáva nesmierne komplikovanou. World music je folk pre lepších (inteligentnejších) ľudí: Keď producent Joe Boyd v polovici šesťdesiatych rokov prvými nahrávkami Incredible String Band a Fairport Convention kládol základy folkrocku, zároveň tým definoval novú kategóriu, jej formu i obsah. Keď o dvadsať rokov neskôr ten istý Joe Boyd spolu s ďalšími osobnosťami hudobného obchodu a médií vymysleli a zaviedli pojem „world music“, vytvorili tým len šuplík, priehradku bez jasnejšie definovanej formy a obsahu. Takmer všetko, čo malo bližšie vymedziť pojem „world music“ sa vzápätí poprelo, aby neexistovalo nič, čo by tvorilo mantinely. Nakoniec situácia dospela k tomu, že nový pojem dodatočne zaškatuľkoval čosi, čo už existovalo aj predtým. Aj pred vynálezom „world music“ spieval Pete Seeger Tshotsholoshu, Paul Simon koketoval s peruánskym folklórom a s americkým gospelom a svoje nadšenie pre exotický folklór dva roky pred oným zakladateľským meetingom v Islingtone naplno rozvinul na platniach Graceland a Rhythm Of The Saints, stonesovský gitarista Brian Jones dvadsať rokov pred inštucionalizovaním termínu WM produkoval marockých píšťalkárov. Dnes, štvrť storočia po vzniku kategórie „world music“ sa dá do nej napchať úplne všetko – dokonca i klasický folk. Takže napríklad internetový World Music Institute pod vlajkou World Music ponúka okrem Bulharov, Senegalcov a Aboridžinov aj folkových klasikov ako sú napríklad The Chieftains, Altan, Martin Carthy, June Tabor, The Watersons, Dick Gaughan či The Planxty. Všetko starý dobrý folk – len pod označením world music akoby získal na vznešenosti a dôveryhodnosti. Na druhej strane – ak jedným z primárnych cieľov world music bolo zlepšenie predajnosti, tak ten sa - aj v prípade folku - podaril splniť na výbornú. Za tie roky, čo sa venujem folku – či už ako hudobník alebo ako publicista – je mi zrejmé, že okolo folku vzniklo množstvo povier a omylov, ktoré bude ťažko vysvetliť alebo vyvrátiť. Jediné, čo ma možno udržuje v optimizme, je skutočnosť, že pre väčšinu bežných ľudí je aj tak dôležitá predovšetkým samotná hudba. (príspevok pre Medzinárodné kolovium Od folkloru k world music, Náměšť nad Oslavou, 2003) Pokus o základné vymedzenie/definovanie pojmu s trochou terminologického chaosu Slovo folk pochádza z angličtiny a v preklade znamená ľud alebo ľudový. Spojenie folk music, ktoré by sme mohli zdanlivo jednoducho preložiť ako folková hudba, je však v anglosaských zemiach vyhradené pre čosi, čo u nás poznáme pod označením ľudová hudba. A to, čo u nás označujeme za folkovú hudbu, v iných zemiach poznajú skôr pod označením contemporary folk. A to je iba začiatok mnohých nedorozumení a terminologických nejasností, s ktorými sa vo folkovej hudbe ešte stretneme. Nebude preto od veci vrátiť sa späť a možno práve pomocou toho, čo niečo nie je, si vymedziť to, čo vlastne je. Aj keď takéto krkolomné definície pripomínajú skôr dialógy z carrollovskej Alice v krajine zázrakov, o návraty a nepriame ohraničovanie pojmov nebude v tejto knihe núdze. Lebo - ako vravieval starý rabín – vždy je všetko inak. Pri pátraní po tom, čo vlastne ten folk (alebo folková hudba) je, sa naozaj nevyhneme stretnutiu s ľudovou hudbou. Ale aj keď je ľudová hudba jedným z koreňov folku, nie je jediným, a už vôbec nie je možné oba tieto pojmy stotožňovať. Ak sa však budeme teraz, v úvode, venovať aj – alebo predovšetkým – ľudovke, bude to nie z folklórneho hľadiska, ale skôr z pohľadu folku a z dôvodu snahy nájsť styčné plochy. Jedna z možných a asi aj najčastejších definícií „ľudovej hudby“ hovorí, že je to hudba „ľudu“ a pre „ľudí“ (i keď proti takémuto definovaniu môžeme postaviť iný citát, slová Big Bill Broonzyho, ktorý na otázku, či pieseň, ktorú práve spieval, je ľudová, odtušil: „Asi áno... Ja osobne som nikdy nepočul, že by túto pieseň spievala krava...“) |
||
