Janoušek

Krutohlav ´94
Antológia sci-fi poviedok ´95

Vydavateľstvo Igor Dráb, 1995

Malé kúzla dlhých letov

Kým sa stanica nehybne vznášala nad "vodami", Tav, zaborený v kresle, s nohami na palubnej doske pozeral z okna a pokúšal sa analyzovať situáciu. Tá bola podľa jeho názoru jasná. Stanica QU 2 bola - podobne ako všetky ostatné modely tohto radu - určená pre pozorovanie Planéty a preto sa po skončení úlohy celý vedecký i letecký personál presťahoval späť na Zem. A práve tak, ako i v ostatných prípadoch, aj na QU 2 mal byť ponechaný len udržiavací personál. Ten by sa staral o chod stanice až dovtedy, kým Centrum nerozhodne, čo ďalej - či budú výskumy pokračovať s novým personálom alebo stanica sa použije ako skladovací a medzipristávací priestor pre kozmické lode pravidelných letových liniek. Alebo - a to by bol ten najkrajnejší prípad - Centrum dospeje k uzáveru, že existencia stanice je už bezpredmetná, zruší ju a presunie na iné, potrebnejšie miesto. Dovtedy však bude treba udržiavať stanicu prevádzkyschopnú a čakať na rozhodnutie Centra. A to, ako hovorili Tavove skúsenosti, istý čas potrvá.
Od svojho založenia sa Centrum rozrástlo do takej miery, že všetku svoju energiu a kapacity spotrebovávalo len na udržanie hypertrofovaného administratívneho aparátu. Každá práca, ktorá sa vymykala náplni tohto elementárneho boja o prežitie, predstavovala nevítaný, hrozivý kamienok v komplikovanom súkolí mašinérie, idúcej na maximálne otáčky a ťažiacej z posledných rezerv. Preto rozhodnutia Centra v akomkoľvek smere prichádzali neočakávane a s oneskorením, väčšinou celkom nepoužiteľné alebo svedčiace o totálnom nepochopení základného problému. Časom sa vzťahy medzi Centrom a ostatným svetom ustálili na takej platforme, že svet plne akceptoval existenčný balans Centra a vyžadoval od neho činnosť len výnimočne. Centru teda zostávalo viac času a síl na vnútorný zápas medzi jednotlivými svojimi subštruktúrami a za to sa svetu odvďačoval tým, že rozhodnutia vydával neskoro alebo vôbec nie, takže tieto nijak nenarúšali plynulých chod okolitého vesmíru.
Tav zdvihol oči, letmo skontroloval indikátory funkcií a ďalej pokračoval v úvahách...
Udržiavacia posádka bola vyberaná podľa všetkých zásad Sprísneného výberu pre solitárne pobyty. To znamenalo, že okrem obvyklých lekárskych vyšetrení vybraní kandidáti absolvovali aj sériu nápaditých psychologických testov, ktoré zrejme mali vyšetrujúceho psychológa viac pobaviť, než informovať o skutočnej podstate problému. Pretože sa vychádzalo najmä z hľadiska vzájomnej tolerancie a možnej koexistencie jednotlivých členov posádky v podmienkach úplnej izolácie, pri testoch sa zvažovali predovšetkým znaky kontenancie a konformizmu.
Psychológ počas záverečného hodnotenia zoširoka rozobral ukazovatele, svedčiace o vhodnosti výberu a ich vzájomnej kompatibilite v podmienkach dlhého solitárneho pobytu. Jeho hodnotenie vyznelo mimoriadne priaznivo a podčiarklo vhodnosť začlenenia troch vybraných mužov do jednej extraplanetárnej stanice. Zároveň však - ako každý psychológ - i tento si nechal otvorené zadné vrátka a v závere svojho rozboru podotkol, že určité znaky, predovšetkým indície sekundárnej agresivity a korelačnej receptívnosti svedčia o potenciálnom riziku vzniku možných porúch vzájomných vzťahov v prípade výnimočných okolností. A potom, v rámci čisto teoretických úvah, sa pokúsil na príklade výskytu znakov latentnej reaktívnosti delta stručne naznačiť možnosti vzniku konfliktov.
Ako ukázal malý modelový pokus, výber bol urobený skutočne starostlivo, pretože za určitých okolností mohol konfliktne reagovať každý s každým. Teda Tav sa mohol dostať do konfliktu so Sorrom, Sorr s Druzom, Druz s Tavom; Tav sa mohol v rámci konfliktu spojiť s Druzom proti Sorrovi, Sorr s Tavom proti Druzovi a Druz so Sorrom proti Tavovi; Tav mohol vyvolať konflikt Druza proti Sorrovi, Sorr konflikt Tava proti Druzovi a Druz zase vyprovokovať Tava proti Sorrovi. Dokonca pripustil aj možnosť autoagresivity, to znamená, že Tav mohol agresívne zasiahnuť proti Tavovi, Sorr proti Sorrovi a Druz proti Druzovi. Ale, ako zdôraznil celkom na záver, toto všetko sa mohlo manifestovať len v určitej výnimočnej situácii. A tá výnimočná situácia, ako Tav usúdil, nastala práve teraz.
Bez ohľadu na erudíciu a honor psychológa Komisie mohli sa jej členovia hneď na začiatku spýtať Tava na jeho názor a ušetriť sebe i ostatným zúčastneným hromadu času. Tav by im hneď po prvom stretnutí povedal, že výber bol urobený zle a trojica nepredstavuje práve najšťastnejšie zloženie budúcej udržiavacej posádky v podmienkach solitárneho pobytu s rizikom vzniku solitózy. Na Sorrovi mu po krátkom čase začal vadiť ťahavý prízvuk a Druz mu liezol na nervy od prvého okamihu, ako ho zazrel. Že mu nekrivdil, pochopil už po niekoľkých dňoch. Vtedy sa mu Druz zdôveril, že tie isté pocity dokonalej antipatie on naopak pocítil pri prvom zhliadnutí Tava. Na Sorrovi Druzovi zas vadili dlhé prsty s hranatými nechtami. Ako jediný tolerantný člen posádky sa prejavil Sorr - ten im povedal svoj názor až po troch týždňoch. Svoje pocity však tým dvom zkurvysynom tlmočil jasne, bez príkras a formou písomného veliteľského príkazu spolu s inštrukciami, ako sa majú voči nemu správať. Samozrejme, že Druz s Tavom sa rozhodli tento príkaz ignorovať práve tak, ako ignorovali všetky ostatné príkazy s výnimkou svojich vlastných.
Miera ich vzájomného kontaktu sa tak zúžila na minimum a ešte aj to si nechtiac skomplikovali. Aby zabránili zbytočnému rušenia svojho súkromia, každý z nich odpojil káble, vedúce z centrálneho stanoviska i z miestností ostatných členov posádky. Tento krok, ako Tav dodatočne sebakriticky uznal, nebol celkom domyslený. Niektoré odkazy a informácie si predsa len museli odovzdávať a keďže telekomunikačný systém bol zničený, chtiac nechtiac sa museli rozprávať osobne. Aby aj tento nútený kontakt obmedzili na najmenšiu nevyhnutnú mieru, obvykle sa rozprávali cez dvere.
V poslednom čase Tava začala unavovať aj táto najnevyhnutnejšia komunikácia. Ak ho na Sorrovi dráždil spočiatku len prízvuk, neskôr zistil, že pri dlhšom súvetí zvykne posledné slová prehĺtať. Tento nový objav ho naplnil úprimnou nechuťou voči Sorrovej osobe a len potvrdil správnosť prvotného úsudku. Na Druzovi chyby nehľadal, pretože zatiaľ sa mu nepodarilo na ňom nájsť ani nič pozitívneho.
Tavov deň bol dostatočne naplnený pozeraním z okna a s obavami očakával výmenu služby. Tento obrad bol totiž vždy spojený s nevyhnutnou komunikáciou cez dvere a Tav už zo skúseností vedel, že zvuk Sorrovho alebo Druzovho hlasu negatívne ovplyvní jeho psyché minimálne na štyri hodiny vnútrostaničného času. Predstavoval si, ako by návštevy nepohodlných hostí riešili hrdinovia komiksov, ktoré v detstve s obľubou prezeral na mikrofišoch.
Urastení strelci s laserovými pištoľami na svalnatých stehnách ležérne postávajú pred vchodom do rakety. Pri priblížení nevítaného návštevníka ako blesk tasia laserové pištole a WHEEEEP! !! - zasviští rubínový lúč a nevítaný hosť - obvykle vesmírna príšera alebo démon s Galaxie Tarrna - sa v smrteľných kŕčoch zvíja na zemi.
"Nebolo by na škodu mať zopár takých strážcov! " pomyslel si Tav a predstavoval si, čo všetko by sa dalo s takýmito supermanmi podniknúť.
Konečne začul šuchotavé kroky. Znechutene spustil nohy z palubnej dosky (pričom si uvedomil, že šuchotanie nôh zabudol zaradiť medzi nesporné Sorrove negatíva), a s odporom čakal, kedy sa ozve ťahavé: "Héééj, službááá! " Kroky sa dovliekli až k Tavovým dverám a nečakane zostali stáť. Potom začul udivené:
"No, ale toto..! Čo to je? Héééj..."
Zrazu sa ozvalo: WHEEEP!!!. Potom začul pád tela a príval nadávok, aké Tav ešte nikdy vo vesmíre nepočul. Sorr ešte pripojil niekoľko vyhrážok a kroky sa odšuchotali preč.
Vtedy sa už Tav úplne prebral. Zvedavosť premohla jeho obavy. Postavil sa, podišiel ku dverám a opatrne ich otvoril. Pred dverami uvidel dvoch neznámych svalnatých mužov s nízko zavesenými laserovými pištoľami. Jeden z nich si ležérne, akoby na pozdrav, brnkol prstom po prilbe a znovu sa otočil, sledujúc okolie s rukou na pažbe pištole.
Tav prudko zabuchol dvere. Najprv mal pocit, že sa mu všetko sníva. Štipnutím ruky sa presvedčil, že nikdy nebdel viac, než v tejto chvíli. Potom začal postupne zvažovať jednotlivé možnosti a čím viac vylučoval jednotlivé alternatívy, tým viac sa blížil k vysvetleniu, ktoré ho súčasne desilo, ale i nekonečne fascinovalo...

Sorr kríval po nekonečne dlhej chodbe. Preklínal Tava, laserové zbrane, strelcov ako vystrihnutých z komiksu, dlhú chodbu a vôbec celý svet. Noha, zasiahnutá laserovým lúčom, pálila a každý krok, každé prenesenie váhy pripomenulo Sorrovi jeho názor na Tava. Psychológovia Komisie od začiatku upozorňovali všetkých adeptov vesmírnych letov a najmä potenciálnych členov udržiavacích posádok na nutnosť zohľadnenia Prvého dojmu a kládli naň veľký dôraz pri zbieraní údajov a ich spracovaní. Sorr síce na jednej strane objektívne uznával dôležitosť a validitu Prvého dojmu - jeho Prvý dojem, akonáhle uvidel Tava a Druza, bol otrasný - na druhej strane však za rovnako dôležité považoval nepovedať nikomu z Komisie ani o slovo viac, než bolo nevyhnutné. A najmä nie, ak sa jednalo o psychológa. Sorr si vážil prácu psychológov, s neomylným inštinktom však zastával názor, že dôležitejšie než Taylorove testy objektívnej ambivalencie sú silné päste a odhodlanie nedať sa nikým oblafnúť. Sorr akceptoval prítomnosť psychológov asi tak, ako akceptoval prítomnosť Čiernych dier - vedel, že sú, uznával ich právo na existenciu, ale pokiaľ sa dalo, snažil sa im vyhnúť, pretože obyčajnému človeku Čierne diery ani psychológovia nikdy nič užitočného nepriniesli. Aj pri zoznámení sa s Tavom a Druzom si namiesto záznamu o Prvom dojme Sorr radšej povedal, že nedovolí, aby mu títo dvaja mutanti prerástli cez hlavu. A hneď začal cez prizmu tohto svojho rozhodnutia porovnávať svaly a celkovú pohyblivosť ostatných dvoch kolegov.
Nepredpokladal, že by sa tento jeho názor niekedy zmenil a ani sa ho nesnažil nijak korigovať. Naopak, každé novozistené negatívum zo strany jeho spolupracovníkov ho len potešilo a utvrdilo v pôvodnom dojme. Definitívne uspokojenie získal pri krátkej, skôr nedopatrením rozpútanej diskusii o pravekej faune. Sorr tvrdil, že najsilnejším zvieraťom druhohôr bol dinosaurus, naopak Tav zastával názor, že absolútny primát patril tyranosaurusovi. Pravdu povediac, Tavovi bolo srdečne jedno, či tyranosaurus alebo dinosaurus alebo hoci aj pterodaktylus - išlo mu hlavne o to, aby naštval Sorra. To sa mu aj podarilo a Sorr, ktorému takto urazil obľúbené zviera, si mlčky pripísal ďalšie čierne body k Tavovmu menu.
Sorr sa dovliekol do svojej obývacej jednotky. Preklínal Tava aj s jeho strážcami a jeho zúrivosť bola tak veľká, že ho neprekvapovalo ani záhadné zjavenie dvoch nových osôb na inak ľudoprázdnej stanici. Nepodstatné detaily ho teraz nezaujímali. Sedel v kresle, masírujúc si boľavú nohu a premýšľal, ako by sa pomstil. Vedel si živo predstaviť dvoch či troch dinosaurov, ako sa na svojich širokých nohách kolísavo blížia k svalnatým krásavcom s laserovými zbraňami. Tí sa zúfalo snažia zneškodniť ťažké hory mäsa, ich moderné zbrane sú však proti bojovej výstroji pravekého vládcu sveta celkom bezradné. Laserové lúče sa odrážajú od lesklých šupiniek na povrchu hrubej kože saurov. Ešte niekoľko krokov a obrovské zvieratá mliaždia krehké ľudské telá. Praskajú kosti, výstuže prilbíc, krv strieka na steny chodby, steká v malých pramienkoch po dverách Tavovej izby.
Sorr sníva s privretými očami a celkom zabúdajúc na bolesť v nohe necháva sa unášať krásnymi predstavami. Do sna sa len zdiaľky ozývajú ťažké kroky, ktoré dunia po chodbe.

Druzova tolerancia sa ukazovala v mnohom, najviac však asi v jeho názore na psychológov. Nikdy nedokázal pochopiť, ako môžu na svete existovať ľudia, ktorí psychológov nemajú radi, znevažujú ich prácu a ignorujú ich snahy. Nechápal ani aroganciu, s ktorou niektorí adepti pristupovali k psychologickým vyšetreniam. Druz naopak mal psychológov rád a vážil si ich, pretože ho fascinovalo, ako môže niekto celý život robiť prácu, ktorá nikdy nikomu nič užitočného nepriniesla a ešte sa ňou aj celkom slušne živiť. Najmä ku psychológom Komisie pristupoval priam až s nábožnou úctou, pretože ich prácu považoval za úplne najzbytočnejšiu a platy za najvyššie. Bez námietok sa podrobil všetkým testom, vrátane vyšetrenia solitózneho terénu, pretože solitóza ako komplex duševných porúch, vznikajúci u ľudí, ktorí dlhší čas trávia osamote vo vesmíre, bola ešte stále nepríjemnou metlou kozmických programov. Úprimne zodpovedal všetky otázky tak, aby z nich vyšli čo najoptimálnejšie výsledky, pretože vedel, ako dokáže byť deprimovaný psychológ, ak sa mu nepotvrdí predpokladaná hypotéza. Preto aj Druz sa snažil vyjsť vyšetrujúcemu v ústrety a poskytnúť mu odpovede priam až učebnicovej jednoznačnosti. Nepovažoval to však za klamanie, pretože celé vyšetrenie chápal len ako milú spoločenskú záležitosť.
Bál sa jedine toho, že by sa ho psychológ mohol opýtať na jeho Prvý dojem ohľadne dvoch potenciálnych kolegov. Vtedy by asi Druz musel klamať, pretože jeho Prvý dojem bol skutočne nevalný. Spomenul si, že takýmto mutantom sa kedysi hovorilo "bastardi" a mal pocit, že tento archaický pojem bol oveľa výstižnejší.

Dupot, prichádzajúci z chodby, rozvibroval celú miestnosť aj s lehátkom, na ktorom Druz ležal. Chvíľu veril, že nepríjemný zvuk dokáže zniesť, potom však vyskočil a vybehol von. Posledný pohľad, ktorý sa mu naskytol, bol obraz miznúceho zadku obrovského zvieraťa s veľkým, šupinatým chvostom. Druz prudko pokrútil hlavou a niekoľkokrát privrel oči, aby sa ubezpečil, že sa mu to nesníva a potom sa rozbehol za zvieraťom. Keď zistil, že sa nejedná o jedno, ale hneď o trojicu obrovských zvierat, ako vystrihnutých z učebnice o praveku, spomalil a len po špičkách sa zakrádal za druhohornými netvormi.
Zvieratá prišli k Tavovej ubikácii. Pred dverami stáli dvaja svalnatí muži. Druz sa najprv domnieval, že sa jedná o Tava a Sorra a preto s uspokojením sledoval, ako na mužov obrovité netvory zaútočili. Až po chvíli si uvedomil, že nevidí deformované postavy mutantov, ale ušľachtilé telá neznámych strelcov. Sledoval ich vopred prehraný boj voči pravekým gigantom, prizeral, ako zomierajú pod nohami netvorov a zmocnil sa ho nevýslovný smútok, že obeťami nie sú jeho spolupracovníci. Zároveň ucítil záchvev strachu.
Uvedomoval si svoju osamelosť na dlhej, žiarivo osvetlenej chodbe, vlastnú zraniteľnosť a nepatrnosť oproti vražednej dokonalosti trojice nesmrteľných zabijakov. Bál sa okamihu, kedy zvieratá dokončia ničivé dielo a začnú hľadať ďalšiu obeť. V mysli sa mu vynorili obrázky zo starých mikrofišových časopisov, na ktorých obrovské chobotnice desiatkami chápadiel obtáčajú trup veľkej plachetnice a drvia ho. Prísavky vysávajú krv a silu z tela bojujúcich námorníkov a pažeráky plné ostrých zubov kus po kuse požierajú zničenú loď i s nákladom. Jeho strach bol tak veľký a predstavivosť tak živá, že ani nepostrehol, kedy sa zo záhybu chodby vysunuli prvé gigantické chápadlá a začali obtáčať telá pravekých netvorov.

Tav všetko sledoval spoza zabarikádovaných dverí a ani na chvíľu nepochyboval, že v pozadí tohto všetkého sú jeho spoločníci, ktorí sa usilujú o jeho likvidáciu. Neprekvapilo ho to. Naopak - bol by asi sklamaný, keby sa o niečo podobného nepokúsili. Trochu ho zarážalo, že Sorr a Druz by s boli schopní spojiť k nejakému spoločnému dielu, zároveň však uznával, že jeho smrť by mohla byť dostatočnou motiváciou k takejto prekvapivej koalícii.
Vedel, že sám nemá nijaké šance. Ak by však mal poruke dve či tri desiatky strelcov s laserovými puškami a neutrónovými delami a mohol by ich poslať nielen proti pravekým netvorom, ale aj proti obom mutantom, situácia by sa obrátila. S prižmúrenými očami pozoroval, ako sa na chodbe vynárajú muži v lesklých kombinézach a pripravujú zbrane k výstrelu. Uľahčene si vydýchol.

Nový vývoj situácie sa Sorrovi nepozdával. Vedel, že v prípade víťazstva by Tav veľmi ľahko zatočil s ním i s Druzom. Predstava evakuácie do vzduchoprázdna vesmíru ho nepotešila. Preto vyslal do boja ďalších dvadsať dinosaurov a iguanodonov, ktorí im mali kryť chrbát. Najmä toto posledné opatrenie bolo mimoriadne dôležité, pretože - ako pochopili Sorr i Tav súčasne - Druz zdvihol hladinu morskej vody v chodbe a s novým prílivom priplávali medzi chobotnice obrovské kalmáre.
Armády stáli nepohnute proti sebe a pohupovali sa vo vlnách. Prvé zaútočili chobotnice.

Pri núdzovom vchode do stanice pristála malá raketa.
"Dva týždne, hovoríte?" pre istotu sa ešte posledný raz opýtal Druhý kontrolór údržby staníc, obliekajúci si skafander. "Žiaden signál, žiadna odpoveď? Proste nič?"
"Absolútne nič," potvrdil Kapitán a namáhavo točil manuálnym ovládaním dverí núdzového vchodu.
"Hm," nedôverčivo pokrútil hlavou kontrolór. Zohol sa, preliezol cez úzky otvor do vnútra stanice a zostal na chodbe stáť. Najprv pomohol Kapitánovi pretlačiť sa cez dvierka, potom sa obaja vydali na okružnú cestu po stanici. Stúpali po hromadách mŕtvych tiel ľudí, pravekých zvierat, chobotníc, medúz a kalmárov. V ryhách dlážky tiekli pramienky vody zmiešanej s krvou. Pri jednej obzvlášť veľkej kope mŕtvych tiel sa Druhý kontrolór zastavil, zalovil v aktovke a chvíľu študoval akýsi papier.
"No, prosím," povedal víťazne. "Tu mám čierne na bielom, že udržiavaciu posádku tvorili traja muži - Tav, Sorr a Druz. O žiadnych dinosauroch, pterodaktyloch alebo chobotniciach ani slovo."
Zadumal sa a opakoval:
"Nech to čítam odpredu alebo odzadu, stále tu vidím: traja muži. Nič viac a nič menej..."
Zložil papier, vložil ho do aktovky a zamyslene sa poobzeral okolo seba. Potom s úctou povedal:
"Počujte, za tie roky, čo robím Kontrolóra, som už zažil všeličo. Ale taký chaos, aký majú teraz na Centre, som ešte nevidel..."