Janoušek

Krutohlav ´95
Zborník SF poviedok ´95

NOVA 17, 1996

krutohlav95

V antológii sú zaradené poviedky Skeptik a Lazarov syndróm.

Lazarov syndróm

Šance boli aj po štvrtom dni v podstate vyrovnané. Prístroje sa snažili zachytiť každý reálny biosignál a C. zomieral pomaly a neodvratne. Nezmyselná nehoda na rohu 46. ulice mala za následok, že C. za jediné prejavy života vďačil už len dômyselnej zostave osciloskopov, digitálnych displejov a sieti káblov. Nekonfliktná symbióza človeka a stroja navodzovala v izbe klamlivý pocit pokoja a mieru. Toto podivné spoločenstvo klamalo už vo svojej podstate - mŕtve prístroje žili a doposiaľ živý človek sa menil na mŕtvy preparát.
C. sa s novou situáciou vyrovnal pomerne ľahko. Ľahšie, než sa kedy odvážil vôbec predpokladať. C., ktorý ešte počas pozemského života tak nesmierne lipel na živote, teraz s odstupom pozoroval postupné odumieranie vlastných buniek. Rozpad bunečných organel sledoval s nezúčastneným pocitom náhodného okoloidúceho a rovnako bez emócií sa lúčil s celými ostrovmi svojej živej hmoty. Proces bol stále rovnako nezvratný a stereotypný. Každá zanikajúca bunka sa najprv rozochvela, rozvibrovala vnútornou triaškou. Hneď vzápätí sa vzpriamila, blikla, zahorela jasným plameňom a podobná jasnej svetlici s hlasným zavytím stratila sa v tme, aby po sebe zanechala len spálené prázdne miesto.
C. ľahostajne pozoroval ohňostroj vlastného zániku. Dávno, už celkom na začiatku sa vzdal rátania drobných smrtí, ktorých bol svedkom a podielnikom zároveň. Nič nebolo dosť dôležité, aby sa nechal vytrhnúť z definitívneho pokoja, ktorý ho postupne napĺňal. Zmierenie sa sťahovalo na každé uprázdnené spálenisko a postupne, podobné modrastej hmle prerastalo po celej krajine telesnej schránky.
Vedel, čo ho očakáva. Mal zmapovaný každý krok podivuhodného javu, v medicíne uvádzaného pod označením Lazarov syndróm. Dá sa povedať, že keby bol ešte človekom, s napätím by očakával chvíľu, až sa odpúta od mŕtveho tela a s hukotom sa začne rútiť nekonečným tunelom. A na jeho konci - to tiež vedel celkom presne - bude žiariť oslňujúce svetlo. Hromový a predsa nekonečne upokojujúci hlas ho privíta v novej krajine, v zemi a priestore, z ktorého obvykle už pre väčšinu smrteľníkov niet návratu. A spolu s ním budú znieť hlasy blízkych, rodiny a priateľov, ktorí opustili pozemský život dávno predtým a teraz ho budú sprevádzať na novej ceste.
C. zomieral pomaly, až ľahostajne. K prístrojom, ktoré predstavovali posledný most k pozemskému životu, necítil žiadnu vďačnosť. Nebol to však ani nevďak ani zatrpknutosť. V priestore, v ktorom sa C. momentálne nachádzal, nebolo miesto ani čas pre žiadne emócie. Necítil vďaku, necítil bolesť, nepociťoval vôbec nič. Podvedome odrezával nitku za nitkou z lana, ktoré ho ešte pútalo k životu a zdal sa byť zaujatý len očakávaním neodvratnej budúcnosti. S každou vzbĺknutou bunkou zároveň vyhorel aj ďalší mostov k minulému životu.
Kedysi ho na strojoch, podobných tým, ktoré ho teraz obklopovali, fascinovala presnosť a dokonalosť. Bývali chvíle, kedy odmietal uveriť, že celá tá neobyčajná dokonalosť môže byť len záležitosťou akýchsi čipov, spojov a elektrických impulzov. Názvy ako binárny kód, vzorovacia frekvencia, RAM, ROM a podobne obdivoval a ctil, ale neveril im. Z teórií, ktoré obvykle v chvíľach dobrého rozmaru dával k dobru, mala úspech najmä jedna, podľa ktorej sú vo všetkých týchto dokonalých strojoch ukrytí malí Japonci s kalkulačkami. Rýchlosť, presnosť a neobyčajná precíznosť žltej rasy spolu so schopnosťou všetko miniaturizovať sú skutočnou podstatou celého počítačového humbugu. Naopak dôkazy o mikročipoch a počítačových softvéroch sú len pláštikom k ukrytiu skutočnej pravdy.
Pípanie elektrokardiografu preskočilo z ospalej monotónnosti do alarmujúceho nepokoja. Krivka na osciloskope sa roztancovala, objavili sa nepravidelné vlny. V tichu nemocničnej izby sa rozoznel výstražný zvonec, prístroje rozhorčene poukazovali na posledné zvyšky života, ktoré im unikali z dosahu. C., odpútaný od svojho pozemského tela, pozoroval zhora, z rohu izby, ako do miestnosti vbiehajú lekári v bielych plášťoch. Počul hlasné povely, zvonenie nádob s nástrojmi, videl ruky v rukaviciach, naťahujúce do injekčnej striekačky tekutinu z ampulky, striebornú ihlu, ako sa vnára do hrudného koša tela pod ním, ostrý hrot, prerážajúci stenu srdca, prúd tekutiny, ktorá mala rozhýbať už neživú svalovinu. Všetko toto videl, ale necítil.
Jeho vedomie sa vznášalo nad nemocničnou posteľou a čakalo na príkaz k definitívnemu odletu. V priestore nad ním sa s rachotom začal otvárať temný tunel. C. posledný krát pozrel na zhon pod sebou a rozletel sa k ústiu nekonečnej chodby. Cítil, ako naberá rýchlosť a podobný rotujúcemu projektilu rúti sa tmou.
Let sa zdal byť bez konca a predsa krátky. V tom podivuhodne neurčitom časovom úseku C. prebehol pred očami celý život. Zážitky z detstva sa striedali so spomienkami z dospelosti, náhody, šťastné udalosti i nešťastia podobné dokumentárnym záberom filmového žurnálu defilovali na pozadí tmavej steny tunelu.
V diaľke sa objavilo malé svetielko. Svetlo rástlo, mocnelo, až zaplavilo celý horizont. C. vplával do oslepujúcej žiary. Vznášal sa v oslnivom prúde, prevaľoval sa v lúčoch a vychutnával neopísateľný pocit blaženosti. Len z diaľky cítil, ako sa ho pokúšajú oživiť, priviesť k životu. Viac, než tieto neúspešné pokusy ho však zaujímali hlasy, ktoré ho obklopovali. Boli to hlasy dôverne známych bytostí, ktoré kedysi stratil a ktoré neveril, že ešte niekedy stretne. Nerozumel slovám, ale cítil, že je vítaný.
Potom sa rozoznel hromový hlas. C. sa pokúšal zistiť, odkiaľ prichádza, márne sa však otáčal, krútil na všetky strany. Upokojujúci hlas ho obklopoval, napĺňal celý priestor jasného svetla, viedol ho niekam do neznáma. C. sa plne odovzdal do jeho vôle. Naplnila ho bezmedzná dôvera v nadpozemskú silu. Letel a vznášal sa, sprevádzaný hlasmi blízkych.
Biela žiara začala slabnúť, oslnivé svetlo sa rozostupovalo. Pred C. sa medzi útržkami bielej hmly zjavila podivuhodná krajina. Kovovo lesklé stavby sa rozprestierali po celom horizonte, kam až oko dovidelo. Pomaly klesal k zemi. Prechádzal stĺporadím nikdy nevideného stavebného slohu a užasnuto sa dotýkal strieborných a pozlátených kovových plášťov.
"Vítam ťa, syn môj" prehovoril z výšky láskavý hlas. "Vítam ťa v novom svete. Vyber si ktorýkoľvek príbytok, vstúp do ktoréhokoľvek Domu. Tu je tvoj nový domov a ďalšie naplnenie večného života. Vstúp a poznáš, že je to správna cesta."
C. v úžase strnul. Chvíľu sa pokúšal preniknúť do významu vyslovených slov, ale len malú chvíľu. Potom ucítil, ako ho nežné krídla zdvíhajú a sprevádzaný vzrušenými hlasmi dávno zosnulých predkov je prenášajú do jednej z kovových stavieb, odkiaľ sa ozýval monotónny klapot binárnych kódov.