 |
||
Minstrel v dvadsiatom storočí (Ian Anderson & Jethro Tull) Keď sa v roku 1967 dali členovia vtedy ešte neznámej skupiny s prapodivným názvom Jethro Tull vyfotografovať na obálku svojho debutového albumu This Was prezlečení za starcov s dlhými bradami a v ošúchanom oblečení, bol to nielen vynikajúci marketingový ťah, ale zároveň akoby aj predznamenávanie ďalšej cesty Iana Andersona a jeho kapely. Hoci v čase vydania debutu This Was mal Anderson sotva dvadsať rokov, tento prazvláštny frontman podivnej a dosť ťažko zaraditeľnej skupiny vždy pôsobil staršie než väčšina jeho hudobných rovesníkov. Určite k tomu prispel aj Andersonov vzhľad a pódiová štylizácia - divo vyvalené oči, choreatické mávanie rukami, postávanie na jednej nohe, neuhladený, dýchavičný spôsob hry na flautu a k tomu ešte dlhé vlasy a neupravená brada, vzbudzujúce skôr dojem "houmlesáka" než rockovej hviezdy - to všetko akoby potvrdzovalo dojem, že Ian Anderson je človek, ktorý sa ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Ostatne aj prvý album, akokoľvek nadšene privítaný kritikou i poslucháčmi, odzrkadloval štýlové rozpory, ktoré sa s kapelou ťahali v podstate počas celej jej existencie. Dve silné osobnosti, akými boli gitarista Mick Abrahams a spevák Ian Anderson síce na jednej strane predstavovali neobyčajne silný tvorivý i interpretačný potenciál, na druhej strane to bola dosť ťažko "rozchoditelná" situácia. Kým Mick Abrahams jednoznačne inklinoval k blues, Ian Anderson bol všetko iné, len nie bluesman. Takže album sa síce vyznačovalo dráždivou zmesou bluesových, rockových i džezových vplyvov - tá priniesla novej skupine dokonca pozvanie na slávny newportský džezový festival - ale symbolický sa stal už názov This Was (To bolo). Krátko po vydaní bolo totiž už všetko inak, pretože Anderson - ako ešte mnohokrát potom - vzal veci pevne do svojich rúk, problém dvoch kohútov na jednom smetisku vyriešil tým, že Micka Abrahamsa vyrazil aj s jeho bluesovými prvkami a takto očistená kapela vyrazila v ústrety neskutočnej kariére, ktorá bez prestania trvá už viac ako tri desaťročia. A čo sa týka "gerontskej" skupinovej fotografie na obale - ktorá kapela môže po viac ako štvrťstoročí existencie prehlásiť, že vyzerá zachovalejšie než na svojom prvom albume? Aqualung Každý bude mať svojich pätnásť minút slávy, povedal Andy Warhol a každý muzikant nahrá album, ktorý bude považovaný za jeho vrchol. Tak aspoň hovoria pravidlá showbyznisu. A ak sa ten album dokonca stane niečim, ako míľnikom histórie rocku, je to už dôvod k spokojnosti. Jethro Tull mali síce viacero vynikajúcich albumov, ale predovšetkým jeden z nich, Aqualung, je možné považovať za výnimočný artefakt. Po skôr náladou, než formálne ešte bluesom poznačenom Stand Up (tu sa po prvýkrát objavila typicky "jethrotullovská" zvuková kombinácia akustickej gitary a mandolíny) a Benefite (o výkonoch gitaristu Martina Barrého na tejto platni s úctou poznamenal Eric Clapton "Neviem, kam na tie nápady chodí - mne by v živote niečo také nenapadlo") prichádza v roku 1971 pesničkový album s postavou žobráka na obálke. Starec je nápadne podobný Andersonovi (aj keď tento akýkoľvek zámer popiera) a z toho možno vyplynul pocit, že mnohé z piesní sú autobiografické a posolstvá v nich obsiahnuté sú Andersonovými názormi. Čo predovšetkým v prípade druhej strany platne (áno, milí mladí priatelia - vtedy ešte platne boli čierne a hrali na oboch stranách), v akejsi minisuite My God predstavovalo dosť tvrdé sústo. Neskrývané útoky na organizované náboženstvo boli síce skôr kritikou inštitucionalizovaného náboženstva, než viery samotnej, nie každý však dokázal tento drobný rozdiel rozlíšiť. Na druhej strane však piesne ako My God alebo Wind Up zarezonovali v duši nejedného chovanca katolíckych škôl, preslávených striktnými, puritánskymi výchovnými metódami. "Nikdy nezabudnem, ako som po po prvýkrát počul Wind Up. Ten text, tú zúrivosť, presne to vystihovalo moje vtedajšie pocity... a vlastne aj tie dnešné," poznamenáva Martin Allcock, ktorý sa o mnoho rokov neskôr stal členom kapely. Aj keď album bol považovaný za koncepčný album, Anderson sa tomuto označeniu bráni: "Aqualung bol album, na ktorom som sa napoly začal brať vážne aj ako textár. Predtým boli pre mňa piesne proste niečim, čo je treba mať, s čím musíte prísť, aby ste odôvodnili, prečo ste na javisku a dostali za to zaplatené... Aqualung je len balík pesničiek, ktoré zhodou okolností majú spoločnú tému. Tommy skupiny The Who je koncepčný album, beatlesovský Stg. Pepper´s tiež, ale Aqualung rozhodne nie." Nič proti názoru autora, ale legendárny Stg. Pepper´s, prototyp koncepčných albumov šesťdesiatych rokov tiež vznikal len ako zbierka pesničiek, bez hlbšieho zámeru. Bude to asi tým, že v šesťdesiatych rokoch témy viseli vo vzduchu a všetko "bolo ako v tej koze", povedané slovami Bohumila Hrabala. Milióny predaných platní, niekoľkonásobná platina v USA, umiestnenie v najrôznejších anketách odborníkov i laikov o "album storočia", piesne Locomotive Breath a Aqualung, bez ktorých sa dnes nezaobíde žiaden "tullovský" koncert - to je len malá bilancia tohto slávneho albumu. A že ani všeobecne kladné prijatie nemusí byť jednoznačné, dokázal publicista Jimmy Guterman, ktorý túto platňu zaradil medzi dvadsať najhorších albumov histórie rocku a oháňal sa pritom tými istými argumentami, pre ktoré ho iní kritici naopak zaradili medzi miľniky rockovej histórie. Proti gustu žiaden dišputát, lenže - ako by povedali Brian Epstein a Karel Gott - desať miliónov poslucháčov sa nemôže mýliť. Neslávnemu vyústeniu tejto slávnej kapitoly sa Ian Anderson vyhol len o chlp, pretože akvalung, teda meno, ktorým nazval svoje houmlesácke alter ego, nie je len dýchací prístroj pod vodu, ale tiež riadne registrovaná obchodná značka a priemyslové vlastníctvo. Firma Aqualung Corporation však v tomto prípade prejavila mimoriadnu veľkorysosť a šetrný Anderson sa nakoniec nemusel o slušný balík peňazí s nikým deliť. Príliš starý rock´n´roll, príliš mladý na umieranie Kým tvorba iných umelcov pripomína, povedané štatistickou terminológiou, Gaussovu krivku v tvare vzostup - vrchol - postupný úpadok, jethrotullovská diskografia tvorí skôr pravidelne sa odvíjajúcu sinusoidu. Vrcholy sa striedajú s pádmi, nadčasové diela s opusmi, na ktoré sa bolestne spomína. Medzi nadpriemerné diela patrí prvá pätica This Was, Stand Up, Benefit, Aqualung a suita Thick As A Brick, ďalej renesančne folkockové Minstrel In A Gallery a Songs From The Wood a Heavy Horses. Medzi diela s výrazne nižšou známkou za umelecký dojem patrí ďalšia suita Passion Play alebo platňa Too Old To Rock´n´roll: Too Young To Die. Po komerčnom neúspechu Pašiovej hry sa Ian Anderson rozhádal s celou novinárskou obcou a tá mu to nasledujúce roky vracala aj úrokmi. Ambiciózny album s ekologickou tému Severného mora označila kritika za "veľkú bielu nudu" a platňa Too Old To Rock´n´roll: Too Young To Die (Príliš starý rock´n´roll, príliš mladý na umieranie) bola už pre kritiku doslova nahrávkou na smeč, ktorú by bolo hriechom nevyužiť. Ospravedlnením nebol ani fakt, že téma o starnucom rockerovi a piesne boli pôvodne zamýšľané pre divadelnú hru. Uhladená kolekcia piesní bola v ostrom kontraste nielen k samotnej téme rockerstva ako rebélii voči spoločnosti, ale nástup neučesaného punku reálne poukázal na jej zbytočnosť a salónnosť. Na dôvažok Ian Anderson začal experimentovať s elektronikou. Hovorí sa, že cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami a v prípade Jethro Tull túto funkciu spoľahlivo prevzali počítače. Možno určitým dôvodom bola aj Andersonova kalkulácia, ako omladiť kapelu a priblížiť "tullovskú" hudbu mladšiemu publiku. S príchodom syntezátorového kúzelníka Petera Vetteseho sa síce pôvodne folkrockový zvuk výraznejšie priostril, cena však bola dosť vysoká. Kým na skúšobnom projekte The Broadsword And The Beast Vettese iba prifarboval hudbu, na ďalších platniach Walk Into Light a Under Wraps syntezátory Andersonovu poetiku doslova preválcovali. Prvá polovica osemdesiatych rokov boli vôbec čiernou kapitolou "tullovskej" histórie. Andersonové zdravotné problémy, čoraz častejšie hlasové zlyhania názorne ukázali, že po starom sa žiť nedá, pretože v istej chvíli je človek už na rock´n´roll naozaj pristarý, aj keď do hrobu má ešte ďaleko. Anderson vzal varovanie osudu vážne. Zvolnil tempo, rockové ambície vymenil za príjemný softrock s výraznou folkrockovou príchuťou a je len paradoxom, že práve v takomto období získali Jethro Tull Grammy prvú cenu v kategórii najlepšieho heavymetalového/rockového albumu. Jethro Tull ako metalová skupina? Túto urážku ťažko niesla nielen favorizovaná Metallica, ale predovšetkým jej priaznivci. Tullovská gramofirma Chrysalis reagovala na situáciu celostránkovým inzerátom s lakonickým konštatovaním "Flauta je ťažký kovový (heavy metal) nástroj". Nič viac, nič menej. Jethro Tull: prvých tridsať rokov Nech už sa to zdá sa byť hocako neuveriteľné, ale kapela, ktorá neoddiskutovateľne patrí k základným kameňom rockovej histórie až do nedávna nemala žiadnu oficiálnu knižnú biografiu. V časoch, kedy sa pulty kníhkupectiev prehýbajú pod váhou monografií najrôznejších efemérnych hviezdičiek a každé druhoradé meno je dnes už pomaly dôvodom ku knižnej recyklácii, sa to naozaj zdá byť dosť ťažko pochopitelné. Možno je to aj preto, že sa Anderson - tak ako ostatne skoro vždy - svojou slávou i prínosom opäť netrafil do času ani do miesta. Ale dôvodom bolo možno aj to, že pre fanúškov bola vždy zaujímavejšia tullovská hudba, než tá hmla okolo. Dieru na trhu sa rozhodol zaplniť človek najpovolanejší, dlhoročný editor jethrotullovského občasníku A New Day, David Rees. Takáto voľba, samozrejme, so sebou prináša klady i zápory - na jednej strane predstavuje zdroj informácií takrečeno "priamo od prameňa", na druhej strane sa treba zmieriť s nedostatočným odstupom a apriornou zhovievavosťou. Kniha o tejto skutočne nesmrteľnej skupine, ktorá v češtine vychádza s príznačným názvom Malé dějiny Jethro Tull - prvních třicet let tieto všetky predpoklady spĺňa na sto percent. Ukazuje Iana Andersona ako človeka plného paradoxov - na jednej strane muža nesmierne racionálneho, na míle vzdialeného prezentovanému imidžu hippiesáckej fosílie alebo houmlesáckeho Aqualunga; zároveň však kapelníka, ktorý do svojej skupiny prijme radšej hudobného nedouka - kamaráta z mladosti než profesionála bez záujmu o tullovskú hudbu. Ako workoholika, ktorý každoročne ženie seba aj svoju skupinu na dlhé turné a pre ktorého dôvodom na prerušenie šnúry nie je choroba ani vyčerpanie. Ako romantika, ktorý sa vždy asi najlepšie cítil v koži stredovekého minstrela, ktorému sa však sen - stať sa feudálnym pádom - zrealizoval paradoxne až keď kúpou šesťtisíc hektárového pozemku a založením dobre prosperujúcej lososiej farmy získal nielen ocenenie Podnikateľ roka, ale aj oficiálny titul pána z Strathairdu - po škótsky The Laird of Strathaird. Nielen počúvanie tullovských albumov, ale aj táto veľmi príjemne, so suchým anglickým humorom napísaná kniha dáva dosť dôvodov k predpokladu, že pre jedného z najbohatších britských muzikantov hudba zostáva ešte stále skôr záležitosťou minstrelovského potulovania než únavných letov v Bussiness Class. Aj preto sa dá zrejme očakávať ešte minimálne ďalšia kapitola, s ďalšími tridsiatimi rokmi Jethro Tull. Recenzia knihy David Rees: Malé dějiny Jethro Tull - prvních třicet let. Paseka 2000
Domino fórum: apríl 2001 |
||