Janoušek


Profesor v krajine zázrakov (Lewis Carroll) Ak vám niečo hovoria mená ako Biely králik, Bláznivý Klobúčnik alebo Aprílový zajac, pravdepodobne ste jedným z tých, čo v detstve čítali podivuhodnú knihu o Alici v krajine zázrakov. A ak ste mali pocit, že ste ju pochopili, môžem vás ubezpečiť, že je to naozaj len pocit, podobný presvedčeniu, že knihu napísal rozprávkar Lewis Carroll. Je to ako v tom starom vtipe - všetko je inak a podobne ako v Alicinej zázračnej krajine, aj v živote jej autora sa zdanie prekrývalo so skutočnosťou, takže nikto nevedel - a ani dodnes nikto nevie - kde končí realita a začína fantázia. Čo však zostane z rozprávky, ak ju začnú skúmať dospelí? Život Lewisa Carrolla ako životopis muža s dvomi identitami a Alicin príbeh ako vďačný materiál pre literárnych vedcov a vykladačov. Charles Lutwidge Dodgson sa narodil pre 170 rokmi, 27. januára 1832 ako tretie z jedenástich detí v rodine Charlesa Dodgsona, dekana richmondskej katedrály. Po otcovi zdedil lásku k matematike a na dôvažok brilantné logické myslenie, ktoré dokázal v neskorších rozprávkach a nonsensových hádankách bravúrne obracať na hlavu. Keď mu ako šesťročnému vysvetlovali, že logaritmy sú pre dieťa príliš ťažké na pochopenie, súhlasne prikývol: "Rozumiem. Ale vysvetlite mi to, prosím..." Mladý Charles študoval v Oxforde, kde exceloval predovšetkým v matematike a v exaktných vedách a i keď v iných predmetoch nepredvádzal až také strhujúce výkony, ešte stále patril k najsľubnejším študentom školy. Na druhej strane - najmä vzhľadom na úroveň jeho spolužiakov, ktorí pochádzali z tých najlepších rodín a všetku svoju energiu venovali atraktívnejším oblastiam ako sú napríklad poľovačky a podobne - to zas až tak veľa neznamenalo. Ako velila tradícia školy, mladý Dodgson bol vysvätený za kňaza a teoreticky mal kráčať v stopách svojho otca, rôzne okolnosti však zapríčinili, že mladý Charles sa nevenoval tejto dráhe. Jeden z najpochopiteľnejších dôvodov bola jeho nesmelosť a zajakavosť - tá ho postihovala pri verejných vystúpeniach a - aspoň v jeho vlastných očiach - spoločensky ho znemožňovala. Preto sa zdala byť oveľa reálnejšia dráha univerzitného pedagóga - veď Dodgsonove vedecké publikácie z oblasti matematiky a logiky patrili k uznávaným dielam tých čias. Na druhej strane Dodgson bol všetko iné, len nie suchý knihomol. Hravosť a nápaditosť ho sprevádzali od skorého detstva - pre obveselenie svojich súrodencov vydával časopisy a občasníky, ktoré sám nielen písal, ale aj ilustroval. Nie je bez zaujímavosti, že v jednom z nich sa už objavil prvotný náčrt neskoršej slávnej básne Jabberwocky (slovenčine prekladanej ako Taradúr, v češtine ako Tlachopud). Vynašiel predchodcu dnešného scrabble, navrhol nyctograph, prístroj umožňujúci písanie potme (ako mnoho iných vecí, aj tento vynález mal reálny pôvod v Dodgsonovom živote, konkrétne v jeho chronickej nespavosti), vylepšil rôzne už existujúce vynálezy, ako napríklad Hammondov písací stroj, Edisonove elektrické pero, vymýšľal rôzne puzzle, kartové hry, navrhol nové pravidlá pre tenisové a kriketové turnaje, bol vášnivým pisateľom korešpondencie. Tento jeho koníček je dnes, v čase pominuteľných esemesiek a e-mailov neuveriteľný, Dodgson bol však živým príkladom toho, čomu dnes hovoríme vymierajúce umenie písania listov.Počas svojho života napísal údajne takmer 97 000 listov a v nich naplno realizoval svoju hravosť a nápaditosť. Boli to listy plné hádaniek, kryptogramov, rébusov, kresieb; listy, ktoré bolo treba čítať v zrkadle, riadky písané do špirály, správy písané od poslednej strany k prvej; kombinácia nonsensu a formálnej vážnosti. Je autorom eseje Osem alebo deväť múdrych slov o písaní listov a vynálezcom metódy, ako evidovať korešpondenciu. Listy evidoval v stĺpcoch s dátumom doručenia i odoslania i súhrnom obsahu každého z nich. Aj nové meno, vlastne psedonym Lewis Carroll, pod ktorým začal publikovať články v zábavných časopisoch, spĺňalo všetky atribúty hravosti - vzniklo totiž niekoľkostupňovou modifikáciou jeho krstných mien (Lutwidge = Lodovicus = Lewis a Charles = Carolus = Carroll). Vzhľadom na toto všetko je zrejmé, že ho nemohol obísť ani vynález fotografie, i keď asi ani vo sne netušil, čo všetko mu prinesie. Fotografia Rok 1855 sa pre profesora Dodgsona sa stal životným medzníkom z dvoch dôvodov. Tým prvým bolo zoznámenie sa s fotografiou - je pochopiteľné, že človeka jeho typu nemohol neosloviť takýto fascinujúci objav a že mu bezmedzne prepadol. Otvoril si ateliér a čoskoro ako fotograf, predovšetkým portrétista, získal výrazné renomé. Objektom mu boli jeho kolegovia, ich rodinní príslušníci, ale aj uznávané osobnosti tej doby a predovšetkým - deti. V detskom svete a s deťmi sa cítil najlepšie. Medzi nimi mohol naplno realizovať svoje nápady, necítil sa byť nikým ohrozovaný, ako zázrakom sa strácala aj jeho rečová vada, stával sa iným človekom. V spomienkach jeho niekdajších detských priateľov akoby existovali dve rôzne osobnosti - návštevník rodičov, vždy v čiernom oblečený, vážny reverend Dodgson - a ich detský kamarát Lewis Carroll, oblečený vo voľných bielych nohaviciach a rozhalenke s bielym klobúkom, ktorý svojich malých kamarátov pozýval k sebe domov, tam pre nich vymýšľal hry a nonsensové hádanky. Virginia Woolfová charakterizovala túto dualitu: "Ak si myslíme, že poznáme Lewisa Carrolla, objaví sa pred nami seriózny učenec. Ak máme pocit, že spoznávame reverenda Dodgsona, uvidíme skutočného elfa. Jedna kniha sa nám v rukách rozpadá na dve." Tento vzťah sa prenášal aj do fotografických artefaktov. Pri dlhých expozíciách obvykle fotografované osoby pôsobili strnulo a chladne, Carrollove portréty sú však neobyčajne živé. Ako to definoval jeden kurátorov Carrollovej fotografickej expozície, Roy Flukinger, z fotografií je možné vyčítať vzájomný vzťah fotografovaných osôb i fotografa. Platí to aj pri portrétoch dospelých, zväčša Carrollových priateľov - jeho detské portréty sú však v kontexte vtedajších portrétov skutočne výnimočné. Fotografie malých Japoniek, žobráčiek, ale aj detské akty nesporne dnes patria k zlatému fondu fotografie. Tým druhým dôležitým okamihom Carrollovho života bolo stretnutie s Alicou. V roku 1855 sa do Oxfordu prisťahoval nový dekan, Henry Liddell so svojou rodinou. Carroll sa Liddellovcami zoznámil prostredníctvom dekanovej netere, Frederiky. Ako už bývalo Carrollovým zvykom - obdivoval ju a zvečnil na niekoľkých fotografiách. Pri jednej z takýchto seáns sa stretol Alicou Liddellovou. Pôvab päťročného dievčaťa ho očaril. Fotografia Alice ako malej žobráčky patrí k najkrajším britským portrétom 19. storočia a len potvrdzuje Flukingerov postreh. Alica v krajine zázrakov V horúce júlové popoludnie roku 1862 pri jednom z výletov po Temži Carroll vymyslel príbeh o malej Alici. Nezostalo však len pri rozprávaní, ale po návrate z pikniku Carroll začal písať príbeh, tentoraz už ako knihu. Sám ju aj ilustroval, ale keď sa sa rozhodlo vydavateľstvo Claredon Press knihu vydať, ako ilustrátora vybralo uznávaného maliara Johna Tenniela. Zaujímavé je, ako veľmi sa podobajú Carrollove a Tennielove ilustrácie. I v tomto sa prejavila Carrollova pedantéria a cieľavedomosť, pretože sám Tennielovi za prácu platil a na oplátku žiadal konzultáciu každého detailu kresieb. Obrovský úspech knihy Alica v krajine zázrakov podnietil Carrolla k napísaniu ďalšieho pokračovania pod názvom Za zrkadlom, ktoré vyšlo o päť rokov neskôr, v roku 1871. Obe knihy, pôvodne napísané ako rozprávka, začali nečakane žiť vlastným životom a stali sa územím, na ktorom sa realizovali armády rôznych vykladačov. Psychoanalytici, historici, sexuológovia, literárni vedci, feministky - všetci v Aliciných príbehoch hľadali to svoje a aj to tam nachádzali. Podľa jednych sú tieto rozprávky politickou satirou, podľa iných zas fantáziou o bolestiach dospievania. Feministky citujú Alicine slová, ktoré povedala Bielemu rytierovi:"Nechcem byť nikoho väzňom. Chcem byť Kráľovnou!" Pre psychoanalytikov Alicin pád do kráčej diery symbolizuje sexuálnu penetráciu, dvere ženské pohlavie a voľba medzi veľkými a malými dverami v prospech tých malých má údajne symbolizovať voľbu medzi detským a dospelým ženským pohlavím. Fantázii sa medze nekladú. Vynikajúci matematik Martin Gardner v jednej carrollovskej štúdii poznamenal: "Dvojzmysly v tejto knihe neškodia deťom, ale dospelým, ktorí sa ich snažia analyzovať." Reverend Dodgson alias Lewis Carroll zomrel 14. januára 1898 pravdepodobne na následky otravy dymom z vlastného krbu. Zomrel sám, ako starý mládenec, jeho posledná voľa mala len niekoľko riadkov. Na pohrebe sa zúčastnili priatelia a blízka rodina, Alica Liddellová medzi nimi nebola. Stratené denníky Je zrejmé - a viacerí autori to aj tvrdia - že mnohé informácie okolo Lewisa Carrolla sú skôr dohady alebo mýty. Karoline Leachová ide dokonca až tak ďaleko, že Carrolla považuje za manipulátora, zámerne vytvárajúceho okolo seba povesť čudáka, zaťaženého na malé dievčatká, aby zakryl iné, v prudérnych viktoriánskych časoch považované za oveľa závažnejšie prehrešky proti konvenciám. V spomienkach súčasníkov i v niektorých listoch sa oproti všeobecne akceptovanému obrazu nesmelého starého mládenca zrazu vynára iný Carroll, ak aj nie práve lev salónov, tak určite aspoň muž s výrazným sklonom k nadväzovaniu milostných dobrodružstiev predovšetkým s vydatými ženami z lepších rodín. Podľa niektorých indícií mali práve deti pomáhať nadväzovať vzťahy s ich matkami, byť sprostredkovateľmi nových príležitostí. Doteraz známy obraz Lewisa Carrolla pochádza z monografie z konca devätnásteho storočia, založenej predovšetkým na sprostredkovaných informáciách. Faktov je pramálo, pretože bezprostredne po Carrollovej smrti rodina odmietla poskytovať akékoľvek informácie a zrejme v záujme zachovania dobrého mena zničila množstvo listov a dokumentov, ktoré mohli priblížiť jeho skutočný obraz. Tým sa paradoxne naopak uvoľnilo pole pre dohady a tie - ako sa časom ukázalo - neboli pre spisovateľovu rodinu o nič príjemnejšie. Isté svetlo mohli do celej záležitosti priniesť Carrollove denníky - Carroll si pedantne zapisoval deň za dňom, zážitok za zážitkom - z nich však chýbajú štyri zošity. Vysvetlenie, že inkriminované zväzky vypadli pri sťahovaní z koša, je všeobecne považované za nepríliš nápaditú výhovorku, nedôstojnú ani širšieho príbuzenstva veľkého rozprávkara. "Milujem všetky deti s výnimkou chlapcov," tento slávny Carrollov výrok akoby potvrdzoval podozrenia o domnelých reverendových sklonoch. Dievčatká boli pre neho stelesnením nevinnosti, naopak chlapci zosobňovali zlomyselnosť a nevypočítateľnosť. Isté je, že pani Liddellová, znepokojená nezvyklým priateľstvom, výrazne obmedzila Carrollove kontakty s dcérami, čo Carroll pociťoval ako nesmiernu stratu a zároveň pocit krivdy. Na druhej strane, s výnimkou nepriamých indícií nikto nepriniesol dôkaz, že by Carrollove kontakty presiahli hranice platonického zbožňovania a možno pocitu bezpečia v detskom svete. Keď Morton Cohen po rokoch vyspovedal niekoľko z jeho niekdajších detských priateliek, dozvedel sa len, že Carroll bol najkrajší, najpozornejší a najláskavejší muž, akého kedy stretli. Žijeme v časoch, ktoré veľmi nežičia rozprávkam, naopak sú náchylné skôr pragmatickým vysvetleniam. Carrollova kolekcia detských aktov je dnes verejnosti neprístupná, priateľ detí je považovaný skôr za Dutrauxa než za Hansa Christiana Andersena. Už aj na Santa Clausa dnes pozeráme s podozrením a ak by Peter Pan prišiel v noci navštíviť Wendy, skončil by v putách a deti by sa stali predmetom psychologických vyšetrení, akú traumu na nich neznámy zvrhlík mohol zanechať. Aj to je cena, aká sa musí zaplatiť za stratu detstva a ilúzií. Domino fórum: 18/2002 *Návrat*