 |
||
Vonkajšie tváre vnútorných svetov Boba Dylana Že Bob Dylan patrí k najvýznamnejším osobnostiam nielen rockovej hudby, ale aj súčasného umenia vôbec, nepoprie asi nikto. O Dylanovi sa s uznaním vyjadrujú aj tí, čo možno jeho tvorbu ani nepočuli - i to je však dôkazom toho, ako významná osobnosť svojim tieňom prerastá vlastnú realitu. To, čo zdanlivo najviac hovorí o Dylanovi samotnom, to znamená piesne a rozhovory s novinármi, poskytuje len jeden náhľad na túto osobnosť. A nie je to ani tak veľmi o tom, aký Dylan je, ako skôr o tom, za akého sa vydáva. Mystifikácie, vytváranie umelej hmly okolo vlastnej osoby sa s touto pesničkárskou osobnosťou tiahnu už od začiatku jeho kariéry. Legendy hovoria o útekoch z domova, o tuláckom živote mladého rebela, o pôvode pseudonymu, ktorý si mladý Robert Zimmerman odvodil z mena amerického básnika Dylana Thomasa... Skutočnosťou však je, že Robert Zimmerman pochádzal zo zámožnej rodiny židovského obchodníka, že pôvodný tvar pseudonymu bol Dillon a i ten - údajne - pochádzal z rodiny jeho matky... Vari len to legendárne stretnutie s Woody Guthriem bolo - nech už znie akokoľvek romanticky dojímavo - pravdivé... Takýchto mystifikácií navymýšľal Dylan vo svojich rozhovoroch naozaj neúrekom. Dôvodom bola popri Dylanovej averzii voči novinárom aj priam až úzkostlivá snaha o ochranu svojho súkromia. Kto zažil jeho koncert a videl legendárneho speváka uzavretého do seba, obklopeného neviditeľným múrom a dávajúceho ostentatívny nezáujem o to, čo publikum chce vidieť a počuť, spoznal možno pravdivejšieho Dylana, než by ho bolo možné vyčítať zo stoviek rozhovorov a vystopovať z desiatok "autobiografických" piesní. Ostatne Dylanove texty boli vždy dostatočne vhodnou hracou plochou pre rôznych analytikov, vykladačov a majiteľov dešifrovacích kľúčov. "Prečo ste nazvali svoju pieseň Rainy Day Nos. 12 and 35, keď o týchto ženách ďalej v texte nie je ani zmienka?" pýtal sa raz dotieravý novinár. "Aby ste to pochopili, museli by ste žiť šesť mesiacov v Novom Mexiku," odpovedal pokojne spevák. S pobavením sledoval snahy o interpretáciu piesní a ak sa mu naskytla príležitosť, svojim vysvetlením ešte viac zahmlil výsledok a zneistil horlivého vykladača. V tomto bol podobný inému slávnemu rovesníkovi, Johnovi Lennonovi - ak však Lennon na otázku, čo znamenajú niektoré metafory v piesňach Beatles, lakonicky odpovedal, že sa jedná len o náhodný zhluk písmen a obrazov, dalo sa mu uveriť oveľa ľahšie, než keď podobné vysvetlenie ponúkol Dylan. Apokalyptickú desivosť Dylanových obrazov nebolo nikdy možné prirovnávať k surrealistickým slovným hračkám slávnej liverpoolskej štvorice. Možno sa to zdá byť trochu paradoxné, ale hoci "angažované" texty tvorili len časť Dylanovho repertoáru - a aj to prevšetkým na začiatku jeho kariéry - stal sa symbolom jednej celej pesničkárskej éry, perzonifikáciou takzvaného protest-songu. Väčšina jeho piesní je skôr hľadaním vzťahov, vzťahu muža a ženy, hľadaním samého seba. Napriek tomu Bob Dylan svojim imidžom osamelého muža s akustickou gitarou a ústnou harmonikou stanovil pre bežného poslucháča pevné kritériá a hranice žánru tzv. protestného speváka. Nedá sa mu uprieť, že hoci nebol prvým - už pred ním tu boli "otcovia" moderného folku Woody Guthrie a Pete Seeger alebo neskorší Dylanovi súčasníci Phil Ochs, Judy Collinsová alebo Joan Baezová - rozhodne sa stal sa najslávnejším. O tom, ako pevne boli tieto hranice stanovené sa presvedčil vo chvíli, keď sa ich pokúšal prekročiť. V roku 1995 sa jeho vystúpenie s rockovou kapelou na čele s Paulom Butterfieldom, Mikeom Bloomfieldom a Elvinom Bishopom stalo škandálom. Ortodoxní folkáči - publikum i uznávané hviezdy vtedajšej folkovej scény - považovali príchod rockovej kapely na posvätnú pôdu newportského folkového festivalu za jej znesvätenie a Boba Dylana vypískali. Málokto si však vtedy uvedomil, že jedna z posledných piesní, ktoré v ten pamätný deň zahral na akustickú gitaru, It´s All Over Now Baby Blue, bola symbolickým zakončením nielen jedného koncertu, ale celej jednej pesničkárskej éry. Už nikdy potom folk nebol tým, čím bol dovtedy. "Snažím sa zo všetkých síl byť takým, akým som, ale všetci chcú, aby som bol ako oni," hovorí Dylan v jednom zo svojich textov. Tvrdohlavosť, s akou presadil vystúpenie muzikantov z úplne iného hudobného brehu pred folkovými tradicionistami i za cenu vypískania, je ďalším charakteristickým rysom Boba Dylana. Máloktorá hviezda populárnej hudby si dovolí tak ignorovať očakávanie a túžby svojho publika, málokto sa tak arogantne chová k mechanizmu show-bussinesu a k vyskúšanej formulke vlastného úspechu. Nemilosrdne prekopáva známe hity k nespoznaniu, ak má úspech jedna nahrávka, ďalšiu zaručene nahrá s celkom novým týmom a podľa možnosti aj v úplne odlišnom duchu. Ak sa napríklad niekto domnieval, že na úspešnej platni Oh Mercy Dylan konečne našiel producenta, ktorý ho "urobil" počúvateľným aj pre bežného poslucháča, ďalším albumom bol určite vyvedený z omylu. Jemného producenta Davida Lanoisa vystriedali cieľavedomí Don Was a David Was, kultivanú melanchóliu nahradila elektrická neučesanosť. Isteže poslucháčsky i komerčne je prijateľnejší Dylan ako člen skupiny Traveling Wilburys - toho pravého Dylana, hoci aj ťažšie straviteľného, však nájdeme na iných, komerčne možno menej úspešnejších platniach. Zvláštnou, hoci diskutabilnou kapitolou Dylanovej tvorby sú nesporne filmy a písané artefakty. Popri dokumentoch hudobného zamerania (The Last Waltz, Don´t Look Back a Eat That Document) existuje niekoľko, ktoré sú pozoruhodné aj svojou nezaraditeľnosťou alebo neuchopiteľnosťou. "Dylan vo filme je veľmi špecifický druh zážitku", lakonicky poznamenal istý novinár. Nemusí byť na plátne dlho, môže mať epizodnú postavu - ale vie sa o ňom. "Nemohol som tomu uveriť. Má osobnosť ako Charlie Chaplin...vidíte ho na plátne a všetky oči ho sledujú. Robí veci, o ktorý ste nikdy netušili, že ich v sebe má," povedal Kris Kristofferson počas natáčania westernu Pat Garret & Billy The Kid, v ktorom hral Dylan malú úlohu vrhača nožov Aliasa. Iným prípadom je polodokument-polohraný film Renaldo & Clara, takmer štvorhodinová výpoveď Boba Dylana, v ktorom sa dokumentárne zábery striedajú s hranými, dej zaplnený chaotickou spleťou postáv, ktoré predstavujú jednak Dylana samotného, jednak ľudí, s ktorými bol v určitých úsekoch života spätý. Film očas svojho uvedenia prepadol a i dnes je kultovou záležitosťou výhradne filmových klubov. Zrozumiteľnosťou a prístupnosťou nevyniká ani básnický román Tarantula (1970). Niekoľkokrát prepracovávané dielo, hutný koncentrát vízií a obrazov, sa nestalo o nič zrozumiteľnejším a čitateľnejším ani po rokoch. Tak ako mnohokrát predtým je však vhodné i teraz sa domnievať, že o to Bobovi Dylanovi vlastne ani nešlo. Sme 9.10.1997
|
||