Janoušek


Tekuté piesky Karla Kryla Narodil sa 12.apríla 1944 v Kroměříži. Vyučil sa keramikom. V roku 1969 emigroval do NSR, kde pracoval ako redaktor rozhlasovej stanice Slobodná Európa. Vydal dvanásť platní - Bratříčku, zavírej vrátka (1969), Rakovina (1969), Maškary (1980), Carmina ressurectionis (1974), Karavana mraků (1979), Plaváček (1983), Ocelárna (1984), Vůně (1987), Tekuté písky (1990), Dopisy (1992), Dvě půle lunety (1992), Monology (1992), viac ako tucet kníh. Prevažná väčšina jeho tvorby vyšla v zahraničí. Koncertoval pre exulantov na európskom, americkom a austrálskom kontinente. Zomrel 3. marca 1994 v Passau (NSR). To sú fakty. Lenže nič tak málo necharakterizuje osobnosti typu Karla Kryla, ako strohý výpočet čísel a dátumov. Na to, aby sa veci okolo neho diali jednoducho, bol Kryl príliš veľký solitér a príliš dobre poznal Úlohu Osobnosti v dejinách ľudstva. Veď práve o tom spieval. Vyrastal obklopený literatúrou a krásnymi knihami, v rodine knihtlačiara bibliofílií. Ako to charakterizoval publicista Jiří Černý, v čase, keď väčšina bežných vysokoškolákov, absolventov socialistického školstva, mala problémy so základnou literatúrou, Kryl mal už svoje "načítané" a vo svojich piesňach sa s priam až arogantnou ľahkosťou pohrával s menami, podobenstvami a dejinnými súvislosťami. Vtedajšia doba poznávaniu súvislostí mimoriadne žičila... Keď mal Kryl päť rokov, revolučný lumpenproletariát zničil otcovu tlačiareň. Niežeby sa tento bránil znárodňovaniu, práve naopak: "Keď otec pochopil, čo sa okolo nás začína diať, ponúkal ju komukoľvek, len aby nezničili stroje. Bola to jedna z troch najvyhlásenejších tlačiarní na bibliofílie v Československu. Lenže v Kroměříži viedol revolúciu akýsi pán Gusek a ten mal predstavu, že revolúcia vyzerá akosi takto. Možno chcel len navodiť atmosféru strachu. To sa potom ľahšie vládne. Je fakt, že s veľkými zmenami v malých mestách je to u nás zložité. Najmä, ak malí ľudia rýchlo vyrastú." Jiří Černý popisuje tento "revolučný" akt v sugestívnom sleevenote na obale Krylovho Bratříčka a český kritik Jan Lukeš sa dvadsať rokov po jeho vydaní vyznáva: "...to súvisí s textom, ktorý na expresívny čiernobiely obal napísal Jiří Černý. Práve zmienka o likvidácii tlačiarne Krylovho otca, známej medzivojnovej firmy Kryl a Scotti, mi pomohla k pochopeniu toho, čo sa nám škola a systém snažili zamlčať; že totiž v tomto národe, v jeho myslení stále žijú ešte iné tradície, než vynútené (pseudo)proletárske a že tvorba ľudí ako je Kryl je ich kontinuálnym pokračovaním navzdor všetkému." Päť rokov nútených prác, na ktoré odsúdili Krylovho otca, postavenie páriu, ktoré syn bývalého vykorisťovateľa získal nielen vďaka otcovmu "previneniu", ale jeho postoj i následky (neustále kazil stopercentnú organizovanosť v mládežníckych organizáciách: "Na jednej škole povedali spolužiakovi, aby ma presvedčil. Bol silnejší ako ja, a tak to pochopil po svojom: skopal ma zo schodov.") - to všetko formovalo Karla Kryla k nedôvere ku kolektivizmu a naučilo ho postarať sa o seba. Bratříčku, zavírej vrátka Ako folkový pesničkár pôsobil Kryl už v polovici šesťdesiatych rokov. Jeho veľký propagátor a priaznivec Jiří Černý pravidelne zaraďoval Krylove piesne do svojej Houpačky, odkiaľ prakticky okamžite opäť vypadli, sprevádzané zdrvujúcim nezáujmom poslucháčov. Po auguste 1968 sa však karta obrátila a Krylove piesne kongeniálne (a kruto) zarezonovali. Nahrávky skladieb, ktoré Kryl už roky skladal a nahrával, sa staly až nepravdepodobne aktuálnymi. Platňa Bratříčku, zavírej vrátka vyšla 24. marca 1969, sedem mesiacov po okupácii, kedy už pomaly začínalo byť jasné, kam sa vývoj uberá. Predstava pôvodného obalu bola trochu iná. Fotograf Josef Koudelka (neskorší exulant a dnes jeden z najvýznamnejších svetových fotografov) vytiahol titulnú fotografiu a Hanuš, vtedajší riaditeľ vydavateľstva Panton zbledol. Boli na nej dvaja mŕtvi zpred pražského rozhlasu, prikrytí československou zástavou. Po hodine dohadovačiek Koudelka otrávene vytiahol inú fotografiu so slovami "Ale táto je oveľa horšia... " Bol na nej vlasatý mladý muž, sediaci na okraji chodníka, k objektívu obrátený chrbátom, na ktorom mal namaľovaný terč. I keď piesne z Bratříčka pôsobia jednoliato, akoby vznikli pod dojmom šoku z okupácie, zo štrnástich nahrávok platne sú poaugustové len tri - Podivná ruleta, Znamení doby a titulný Bratříček. Toho Kryl nahral bezprostredne po augustovej noci v závodnom rozhlase v Novom Jičíne a poslal do Prahy po ralleyovom závodníkovi. Ostatné vznikali v rozmedzí rokov 1965 až 1968. A tak ako aj mnohokrát potom, už pri svojom debute Karel Kryl osvedčil fascinujúcu, i keď nepríjemnú schopnosť reflektovať nielen minulosť a prítomnosť, ale tiež predikovať budúcnosť. Schopnosť predbehnúť dobu sa však dokáže obvykle nepríjemne vypomstiť. Ešte 10. apríla 1969 na vernisáži v Nové síni poslanec Josef Smrkovský vytkol Krylovi, že vidí všetko príliš čierne. O pár týždňov neskôr bol odvolaný Smrkovský, Dubček aj Černík, kvôli odstráneniu prezidenta Svobodu poslanci odhlasovali nový zákon. Bratříčka sa behom pár týždňov predalo viac ako 50 000 kusov, ale júnová Melodie s recenziou platne už musela byť sťahovaná zo stánkov, aby o pár dní vyšla znovu, ale už bez inkriminovanej recenzie. Začalo orwellovské štvrťstoročie. "Bratříček má svoju konkrétnu politickú históriu," povedal Kryl v jednom z neskorších rozhovorov. "Napísal som ju v čase, keď mal text tri významy. Prvým bol môj mladší brat, ktorý bol vtedy na vojne. Druhým zmyslom bola výzva k národu. A tretí hovoril o Slovákoch. Málokto už vie, že v tom čase, keď pesnička vznikala, sa hovorila: no vidíte, my dostaneme neutralitu a prídeme o Slovákov. A ja som povedal: figu drevenú, my ich nemáme čo komu dávať. A to bolo tretie oslovenie - bratříčku. Oslovenie Slovákov, ktorých mali prideliť k Rusku, kým my sme mali pripadnúť Západu. Taká bola koncepcia jedného z vtedajších významných slovenských politikov." Rovnako ako Karel Kryl, aj platňa Bratříčku, zavírej vrátka sa stala synonymom nielen tragédie jedného štátu, ale aj symbolom potupy, ktorá zanechala stopy v sebavedomí minimálne jednej generácie. "Karle, už neryjeme držkou v zemi!" bol nápis, ktorý vítal Karla Kryla pri jeho prvej ponovembrovej návšteve (pre menej zorientovaných - jedná sa o parafrázu záveru generačnej piesne Pasážová revolta "a s hubou rozmlácenou / dnes zůstali sme němí / ne - nejsme na kolenou / ryjeme držkou v zemi.") O 22 rokov neskôr získala platňa Bratříčku, zavírej vrátka prvé miesto v hodnotení kritikov a spolupracovníkov renomovaného hudobného časopisu Rock & Pop o najvýznamnejšiu platne histórie československej populárnej hudby Deska desek Medzi kritkmi, ktorí jej vo svojom hlasovaní prisúdili titulné umiestnenie, boli kritici alternatívnej hudby rovnako ako aj zaprisahaní vyznávači metalu. Emigrácia a návraty V septembri 1999 odchádza Kryl do emigrácie, kde strávi viac ako dvadsať rokov. "Niekto si azda myslí, že emigrácia je čosi veľmi jednoduché. Naopak, exil je pre človeka, ktorý narába jazykom, náramne ťažký. Nie je jednoduché vymeniť češtinu akebo slovenčinu za iný jazyk. Vyjadrovať sa našincovi poeticky je v nemčine takmer nemožné.... Češi nepatria k tým, čo si tvoria getá. Česi asimilujú a miznú. V jedno ráno vstanete a poviete - guten morgen. Už nepoviete - onemocnel som, ale poviete: som maród. Nič viac. Synonymá sú v háji." S pocitom, že čeština mu začína unikať, sa Kryl vrhol na slovníky, začal sa ju učiť ako nový jazyk Viac ako dve desaťročia strávil Karel Kryl skladaním a hraním českých piesní. Nemecky napísal len tri texty. S príchodom Karla Kryla v novembri 1989 si väčšina ľudí definitívne uvedomila, že niečo sa naozaj zmenilo. V eufórii Veľkej zamatovej spolu s Karlom Gottom spieval z balkóna na Václavskom námestí československú hymnu. Neskôr si vyčítal, že vystúpil s človekom, ktorý bol celý život synonymom konformnosti k bývalému režimu - eufória hrubých čiar za minulosťou však vtedy zdanlivo ospravedlňovala aj takéto ústupky. Zdanlivý triumf a zadosťučinenie už krátko po Novembri začínali dostávať horkú pachuť. Jednak to bola byrokratická mašinéria, ktorá mu odmietala vrátiť občianstvo a jednak demontáž vlastného mýtu, na ktorej sa aktívne podpísal predovšetkým Kryl sám. Jeho vyjadrenia boli príkre a častokrát nepochopiteľné. Veľmi tvrdo kritizoval novú vládu, o sebe vyhlásil, že bude prvým politickým väzňom Václava Havla. "On si každý, kto sa dostane k vláde, myslí, že to bez neho nejde. Tu sa to opäť vyvíja známym smerom: jedna partaj získa prevahu nad druhou a začína prejavovať totalitné sklony. Je treba tým hore naznačiť, že to môže ísť aj bez nich. To je totiž demokracia." Kryl vedel byť nesmierne láskavý a obetavý. "Zažil som ho, ako prišiel raz do krčmy v meste, kde mal koncert. Vo dverách sa pozdravil a po chvíli sa už rozprával, bol kamarát so všetkými tými ľuďmi, ktorí ho možno ani nepoznali a ktorých ani on nepoznal," spomínal pesničkár Ivan Hoffman. "To boli tie krásne zážitky. Mal však aj druhú polohu - vedel byť veľmi prísný, príkrý. Mal pocit, že to, čo sa dialo po novembri, nemá s demokraciou veľa spoločného. Mal na to špeciálny termín - demokratúra..." Vyčerpávajúci spôsob života, stovky koncertov, neustále cestovanie medzi Nemeckom a Československom, rozdávanie sa a pomoc častokrát neznámym ľuďom sa podpísala na Krylovom zdraví. Večer 2. marca 1994 omdlel Karel Kryl na ulici v Mníchove, keď sa s manželkou Marlen vracal z reštaurácie. Sanitka ho odviezla do nemocnice, kde na druhý deň o pol jedenástej dopoludnia zomrel. Nádych mystiky mala správa, že v deň Krylovej smrti sa z priečelia Vinohradského divadla odlomilo krídlo anjela. Prvé problémy začali už pri príprave jeho pohrebu. Podľa príbuzných a niektorých priateľov si Kryl želal spočinúť s rodičmi v Novom Jičíne, Marlen chcela svojho muža pochovať v Mníchove. Situáciu len spestril šéf sociálnych demokratov Miloš Zeman, ktorý sa poponáhľal s návrhom, aby bol Kryl pochovaný na vyšehradskom Slavíne. Pohrebu sa zúčasnilo niekoľko tisíc ľudí a aby sa príbuzní vôbec dostali do kostola, museli byť vydané vstupenky. Mnohí blízki sa na obrad vôbec nedostali, a aj samotný pohreb mal typický konfrontačný charakter, kedy pískanie a pokriky nesúhlasu sprevádzali niektoré prejavy oficiálnych hostí. Po pohrebe vyvstala otázka, či a ako si uctiť muža, ktorý nikdy o pocty nestál. Keď poslanec Wagner navrhol Parlamentu, aby si spevákovu pamiatku uctili minutou ticha, zákonodarci o jeho návrhu najprv hodinu diskutovali, aby ho nakoniec zahrali do autu. To už sa Krylovho odkazu chytili politici - jeho pesničky hrali komunisti na svojej prvomájovej veselici, šéf komunistov Grebeníček prehlásil Kryla za svojho obľúbeného speváka, republikáni jeho Bratříčka hrali na svojich protinemeckých mítingoch. Keď občania Nového Jičína žiadali radnicu, aby po svojom rodákovi pomenovala niektorú z ulíc, mestská rada návrh zamietla s odôvodnení, že žiadna z ulíc v okolí nie je dosť dôstojná. To sú paradoxy... Napriek všetkému - Karlovi Krylovi sa podarilo to, o čom sníva väčšina skladateľov i pesničkárov - jeho piesne zľudoveli. Spievali si ich generácie mladých ľudí, pre ktorých už meno Kryl bolo len čímsi hmlistým, neskutočným, menom z ríše legiend. Keď som bol pred piatimi rokmi oslovený, aby som napísal Krylov nekrológ, popísal som svoj pocit, že je to akoby zomrel John Lennon našej, česko-slovenskej generácie. Na tomto presvedčení som dodnes nič nezmenil. Domino fórum: 14/1999 *Návrat*