 |
||
Shane MacGowan Hovorí sa, že búrlivý život rock´n´rollového muzikanta má dve modelové zakončenia - smrť alebo polepšenie. V jednej skupine sú mŕtve legendy ako Jimi Hendrix, Janis Joplinová, Elvis Presley alebo Sid Vicious, v druhej napravení hriešnici ako Eric Clapton alebo Elton John. Samozrejme, ešte existuje aj tretia možnosť - ale to by ste museli byť Shane MacGowan. Kým na začiatku väčšiny folkrockových kapiel býva tradičný folk, pri zrode fenoménu menom Shane MacGowan & The Pogues stál punk. The Pogues vlastne vznikli zlúčením dvoch punkových kapiel s názvami Nipple Erectors (Vztyčovatelia bradaviek) a Chainsaws (Reťazové píly) a ústrednou postavou sa stal mladík s veľkými ušami, výrazne zredukovaným chrupom a neskrývaným sklonom k drogám a k alkoholu. To, čo mu príroda ubrala na fyzickej kráse, viac ako dostatočne vynahradila na charizme, hlase a skladateľských schopnostiach. A samozrejme aj na fyzickej výdrži. Ale o tom až neskôr... Aby si mládenci zachovali štýlovosť, novú kapelu nazvali írskym Pogue Mo Chone, čo znamená čosi ako Bozaj ma v ... V rádiu BBC skupina mala úspech aj s týmto pomenovaním, až kým sa vedenie stanice nedozvedelo, čo vlastne tento exotický názov znamená. Na nátlak vrchnosti si teda mládenci názov skrátili na nezávadné The Pogues, ale našinec už aj tak vedel svoje. Kapela vtrhla na trh s podivuhodnou zmesou írskej melodiky a punkovej energie. Folkloristi by síce asi krútili hlavou nad niektorými úpravami tradicionálov, ale Shane MacGowan ani jeho spoluhráči nikdy nemali ambície stať sa folkovou kapelou. Označenie "punk-folk" veľmi presne vystihoval hudobný smer, v ktorom The Pogues jazdili na čele pelotónu. Folklórne boli melodické postupy, inštrumentácia, použitie píšťal a akordeónu, ale všetko ostatné - od trojminutových pesničiek a averzie k dlhému inštrumentálnemu sólovaniu cez drsné texty až po sebazničujúci spôsob života - už bola pôžička z punkových kruhov. Treba priznať, že i keď The Pogues boli kapelou viacerých osobností, v centre pozornosti stál predovšetkým "muž mnohých slov a mála zubov" Shane MacGowan. Vynikajúci melodik a básnik waitsovsko-bukowského typu, ktorý však beatnické textárske spektrum "sex-alkohol-poézia veľkomesta" zredukoval predovšetkým na prvé dve kategórie. Ale - ako sa ukázalo - k úspechu a k imidžu stačilo aj to. MacGowenove piesne sú totiž dôkazom toho, že nezáleží až tak veľmi o čom sa spieva, ale ako... Predovšetkým vďaka nemu získavali The Pogues renomé úžasnej koncertnej kapely. Kedysi som videl záznam poguesovského koncertu na Deň sv. Patricka (pre neinformovaných: sv. Patrick je to najvýznamnejší írsky patrón a oslavy bývajú najintenzívnejším írskym sviatkom v roku) - kapela ho začínala v triezvom stave a postojačky, ale po jeden a pol hodine hudobníci už len rôzne poposedávali alebo sa opierali o reproduktory. Napriek pokročilej hodine však kapela "šliapala" ako hodinky a medzi nimi sa pretĺkal MacGowan, v jednej ruke mikrofón, v druhej fľaška a spieval ako o život. Hoci ani ostatní členovia skupiny neboli žiadni abstinenti, MacGowanova životospráva sa vymykala aj bežnému poguesovskému štandardu. "Naposledy som bol triezvy, keď som mal 14 rokov," povedal zrejme s istou dávkou nadsázky Shane MacGowan, ale znalec jeho životopisu bez mučenia pripustí, že toto vystatovanie nemusí byť až tak veľmi prehnané. Vytúžené americké koncertné turné s Bobom Dylanom sa odohralo bez MacGowana, pretože spevák sa pretoxikoval už v bare na letisku, mnohé iné koncerty sa neuskutočnili, pretože Shane skolaboval ešte pred začiatkom. Situácia došla dokonca až tak ďaleko, že ani samotná kapela nikdy do poslednej chvíle pred koncertom netušila, či ich spevák na koncert vôbec dorazí a ak predsa len, tak v akom stave. MacGowana konzumácia návykových látok dosahovala až mýtických rozmerov - kombinoval alkohol a drogy a napriek proklamovaným snahám o zbavenie sa závislosti po niekoľkých rokoch nebola vo Veľkej Británii jediná liečebňa, ktorá by bola ochotná vziať Shanea MacGowana medzi svojich pacientov. MacGowan bol totiž názorným príkladom neúspešnosti akejkoľvek liečby a navyše krátko po jeho príchode na ktorúkoľvek kliniku sa v liečebni začal objavovať alkohol a drogy, ktoré sem pašoval MacGowan a jeho kamaráti. V tejto situácii sa zvyšní spoluhráči rozhodli k radikálnemu riešeniu a MacGowana jednoducho z kapely vyhodili. Muzikantov z The Pogues k tomuto rozhodnutiu viedol pud sebazáchovy, pretože cítili, ako kapela neodvratne smeruje k zániku. MacGowanovým odchodom sa síce kapela zachránila, ale cena bola privysoká. The Pogues napriek snahám už nenašli podobne zaujímavého speváka (a to pritom uvažovali dokonca aj o slávnom Joe Strummerovi z punkových The Clash) a bez MacGowana sa už nikdy nestali tým, čím boli v časoch svojej najväčšej slávy. Post-macgowanovský album Waiting for Herb ukazuje The Pogues ako príjemnú, kultivovanú, ale nevzrušivú skupinu, ktorej sa nedá vyčítať snáď nič okrem toho, že jej chýba život. Toho paradoxne dosť zostalo v exkomunikovanej troske MacGowanovi. Shane sa veľmi rýchlo otrepal, založil si novú kapelu s názvom The Popes (podobnosť s poguesovským názvom vôbec nebola náhodná) a názorne ukázal, kto bol skutočným hnacím motorom bývalých The Pogues. Už debutový album The Snake priniesol energickú, výrazne pritvrdenú hudbu, ktorá nestratila pôvodný punk-folkový náboj, ale ešte naviac získala na rockovej prieraznosti. Dnes je situácia opäť trochu iná. The Pogues už len dožívajú v pokojnom štýle, i keď občas sa pre koncertné turné dajú dokopy aj so svojim strateným synom. To sú však len ojedinelé udalosti a zvyšok času Shane MacGowan svojim nenapodobiteľným spôsobom brázdi svet na čele vlastnej kapely Shane MacGowan & The Popes. O tom sa koniec-koncov môžeme presvedčiť aj na vlastné oči a uši, pretože 19. júla tohto roku vystúpi aj na Slovensku, ako jeden z ťahákov festivalu Pohoda. Countr, folk a trampská hudba 6/2002
|
||