Aj po tých rokoch stále rovnaké blues (John Mayall) "Už mi lezie krkom tá večná nálepka "Krstný otec britského blues". Vari som okrem toho neurobil nič iného? A na plagátoch mi stále píšu "Najlepší britský bluesman". Britský? Veď ja od šesťdesiateho deviateho žijem v Amerike. Stále ma považujú za puristu... A pritom som vyskúšal už všetko - blues, rhytm´n´blues, jazzrock, jazz, fusion music, soul,funky, rock. No povedzte - načo sú všetky tie nálepky?" Neskrývané rozhorčenie Johna Mayalla, ktorého novinári nazývajú aj Otcom anglického blues, Kráľom bieleho blues alebo dokonca Bielym kráľom čierneho blues nič nemení na skutočnosti, že tento dnes už šesťdesiatštyri ročný hudobník (nar. v r. 1933 v Manchesteri) je výraznou postavou predovšetkým britskej bluesovej scény a jeho vplyv na túto oblasť sa dá porovnať s významom napríklad takého Milesa Daviesa pre americký jazzrock alebo skupiny Fairport Convention pre britský folkrock. V Mayallových Bluesbreakers, predovšetkým v šesťdesiatych rokoch, hrali osobnosti dodnes tvoriace významné kapitoly histórie britského rocku - Eric Clapton a Jack Bruce (neskôr založili Cream), Mick Taylor (neskorší člen Rolling Stones), Peter Green a John McVie (neskôr založili Fleetwood Mac), Andy Fraser (Free), Jon Hiseman, Dick Heckstall-Smith a Henry Lowther (Colosseum), Keef Hartley, Aynsley Dunbar, Jon Mark, John Almond a ďalší. Mayall mal neomylný cit pre budúce hudobné osobnosti a účinkovanie v jeho skupine sa pre väčšinu z nich stalo nielen spoľahlivou štartovacou ranvejou pre ich ďalšie pôsobenie, ale paradoxne fungovalo aj ako nesmierne účinný katalyzátor pre vznik nových kapiel. Len mlieko a krčmy Okrem nesporných muzikantských vlastností a zanietením pre blues od začiatku John Mayall na seba pútal pozornosť aj ako pozoruhodná postavička. "Človeče, mám jedného priateľa z Manchestru, volá sa John Mayall. Je to pomerne sympatický chlapík, sám si vyrába nástroje, je však trochu čudák - žije na strome, pije mlieko a nezlezie, kým nedostane dvadsať libier," takto opisoval Mayalla ďalší významný velikán britského bluesu, Alexis Korner. Nepreháňal. Mayall bol v širokom okolí známy ako človek, ktorý si postavil v korune stromu akýsi bungallow, do ktorého sa presťahoval aj so svojou vyhlásenou zbierkou bluesových platní. A skutočne pil len mlieko a hrával v krčmách za stabilnú taxu dvadsiatich libier. Toto charismatické podivínstvo sa čiastočne - samozrejme vo funkčnej miere - prenášalo aj na koncertné pódiá. Hneď zpočiatku mal vysoký kredit nielen ako vedúca osobnosť kapely, ale aj ako hudobník - multiinštrumentalista. Človek, ktorý hrá na gitary najrôznejších ladení a počtu strún (boli medzi nimi aj päť či deväťstrunné gitary), klavír, organ a výnimočne dobre a efektne na ústné harmoniky, nebol ani v tých časoch každodenným zjavom, takže mayallovské koncerty boli nielen hudobne, ale aj divácky veľmi príťažlivou záležitosťou. Ako už bolo spomenuté, Mayall od začiatku osvedčil vynikajúci čuch pre výborných muzikantov. Už v úplných začiatkoch mal možnosť výberu medzi takými gitaristami ako boli Eric Clapton a Peter Green, a aj neskôr vedel nájsť hudobníkov na začiatku ich hviezdnej dráhy a plných nápadov, ktoré dokázal zužitkovať v prospech svoj i ich. Aj z tohto hľadiska bol veľkolepý nástup v podobe dlhohrajúcej platne Blues Breaker (John Mayall with Eric Clapton) rovnako efektný ako zákonitý. V časoch - hovoríme o roku 1966 - kedy v centre záujmu hudobníkov, producentov i poslucháčov boli predovšetkým singly a dlhohrajúce platne mali skôr výplňovú úlohu, pôsobilo LP čisto bluesovej hudby v hitparáde medzi rôznymi muzikálovými melódiami a romantickými inštrumentálkami ako zjavenie z iného sveta. Svoj nesporný vrchol zaznamenal John Mayall na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Hoci bol jeho pôvodným zakladateľom, nečakane opustil vyskúšaný model rockovej skupiny so špičkovým sólovým gitaristom a založil takmer akustické trio (dnes by sa povedalo unplugged) bez bicích, len akustickou gitarou, flautou a basgitarou. Platne nahrané v tomto zložení, dodnes patria k zlatému fondu rockovej histórie. Sila nahrávok spočíva aj v tom, že akustické zloženie len podčiarklo nezameniteľný Mayallov spevácky prejav - subtilný, takmer nariekavý spev - a aranžérske minucióznosti. Toto obdobie bolo pre Mayalla dôležité aj z iných hľadísk. Doslova a do písmena objavil Ameriku - opojenie atmosférou Laurel Canyonu sa odrazilo najprv len v názve albumu (Blues from Laurel Canyon), neskôr aj v presídlení samotného Mayalla do Spojených štátov. A takmer zároveň aj v poklese záujmu o jeho hudbu. Podpis s novou gramofónovou firmou nebol šťastným ťahom: "Obávam sa, že ma považovali za niečo ako odpis z daní. Tých šesť albumov vydali skoro súkromne. V obchodoch boli len pár hodín, zmizli a už sa nedolisovali. Ale inak som sa celkom dobre živil hraním na koncertoch a po kluboch. Ja osobne som platne nikdy nebral ako prostriedok svojej kariéry, ale skôr ako dokument, kde som práve bol a akú kapelu som práve viedol." Sedemdesiate roky sa pre neho skončili tragicky - v roku 1979 zhorel jeho dom v milovanom Laurel Canyone a s ním do nenávratna zmizla aj vzácna zbierka pornografických tlačí (ktorú zdedil po svojom otcovi a sám ju dlhé roky rozširoval), rôzne hudobné rarity na gramofónových platniach a magnetofónových páskach, medzi inými aj osem hodín spoločných improvizácií s Jimi Hendrixom. Osemdesiate a deväťdesiate roky pre Mayalla znamenali pomerne pokojné nevzrušivé obdobie, vyplnené koncertovaním s osvedčenými hudobníkmi, ktorí na jednej strane uznávali jeho autoritu vedúcej osobnosti kapely, na druhej strane možno v hudbe trochu chýbalo ono prekvapivé pnutie, ktoré prináša súboj individualít - tak ako to bolo v začiatkoch s E. Claptonom, P. Greenom alebo M.Taylorom. Podobný bol aj pocit z prvého Mayallovho bratislavského koncertu v roku 1985. Čakanie na Mayalla Keď som sa dozvedel o novopripravovanom koncerte Johna Mayalla & Bluesbreakers, priznám sa, že som ho očakával trochu skepticky. Jednak posledné vystúpenia iných legiend, akými boli napríklad Peter Gabriel alebo Mark Knopfler dokazovali, že človek od svojich niekdajších idolov nemá očakávať príliš veľa, aby nebol sklamaný - ani k mayovkyám by sa nemal človek nemal znovu vracať v dospelom veku - jednak som nemal ilúzie ani o návštevnosti a o túžbách nášho slovenského publika po podobnej náročnej hudbe. Koniec koncov - za posledné roky bolo v Bratislave jediným skutočne vypredaným koncertom vystúpenie Kelly Family. I to o niečom hovorí... Realita však presvedčila o čomsi inom. Takmer úplne zaplnená Športová hala na Pasienkoch - samozrejme že prevládala stredná a staršia stredná generácia, ale nečakane sa objavili aj ročníky, ktoré by som čakal na akciách iného druhu - vedela na čo čaká a čakalo na to skutočne netrpezlivo. A čakanie bolo odmenené. Koncert šesťdesiatštyriročnej ročnej legendy rozhodne nebolo žiadnym vystúpením dôchodcu, žijúceho z minulej slávy. Hneď v úvode, kedy jedna skladba bez prestávky prechádzala do druhej, dal jasne najavo, že sa nebude jednať o pietnu záležitosť pre pamätníkov, ale o plnokrvné vystúpenie človeka, ktorého baví život a ktorého baví aj to, čo robí. A dal zároveň aj jasnú odpoveď na otázku, kladenú prakticky od začiatku bluesrockovej éry - musí blues vychádzať zo smútku a utrpenia? Je zrejmé, že hoci tento názor vyznávajú predovšetkým bieli bluesmani (možno si niekto z čitateľov spomenie na niekdajší legendárny film Festival, v ktorom sa na túto tému presvedčivo vyjadroval práve biely gitarista Mike Bloomfield), je to predovšetkým ich belošský problém. Mayallovi je zrejme oveľa bližšia filozofia černochov, pre ktorých je hudba predovšetkým príležitosťou k zábave, vyjadreniu pocitu zo života - v dobrom i zlom. Samozrejme, že má v ňom miesto aj bolesť a utrpenie - ale zároveň aj sarkazmus, irónia či groteska. Mayall sa ukázal nielen ako charizmatická osobnosť a vynikajúci muzikant - a tiež showman, aby sme nezabudli - ale aj ako citlivý poslucháč vlastných spoluhráčov. Pre laických návštevníkov koncertu, ale predovšetkým pre hudobníkov bolo zaujímavé sledovať komunikáciu všetkých štyroch muzikantov, ako sa rešpektujú pri výstavbe sól, pri gradácii jednotlivých skladieb. Mayall neomylne dirigoval celé dianie; keď mal pocit, že gitarista - inak skutočne vynikajúci, premýšľavý inštrumentalista s citom nielen pre bluesovú formu - sa príliš utápa v ornamentálnych meditáciách, nemilosrdne sa zapojil do hry a hnal spoluhráča k potrebnému vrcholu, aby vzápätí sa opäť stiahol, ak mal pocit, že iný nástroj má ešte čo povedať. Aj keď súčasné turné bolo predovšetkým v znamení propagácie posledného albumu Johna Mayalla Blues for the Lost Days, svoje miesto v programe mali i staršie osvedčené hity - ak sa v prípade tak nehitovej legendy dá vôbec o hitoch ešte hovoriť - ale aj hudobné citácie od iných, "konkurenčných" klasikov (Blind Faith). Koncert sa tak stal nielen spomienkou a zážitkom chvíle, ale v mnohých ohľadom aj poučením a lekciami najlepších lektorov dejín hudby. Búrlivé ovácie, ktorými si publikum na Pasienkoch vynútilo prídavky, boli určite príjemné nielen pre Mayalla a jeho Bluesbreakers, ale aj autorovi týchto riadkov vrátili vieru v slovenské publikum. Domino fórum: 37/1997
|