Janoušek


Koniec rockerov v Čechách (Vladimír Mišík) Je zrejmé, že žiadna publikácia, venovaná histórii českého rocku, ktorá si robí nárok na čo i len akú-takú reprezentatívnosť, nemôže obísť meno Vladimíra Mišíka. Niekedy mám dojem, akoby tento muzikant, rovnako prirodzene patriaci do rokov šesťdesiatych, sedemdesiatych, osemdesiatych i deväťdesiatych, bol legendou odjakživa. Mišík a jeho hudba však na rozdiel od nesmrteľného Highlandera starnú presvedčivo a dôstojne a i keď niekdajším heslom jeho generácie bolo "never nikomu nad tridsať", Mišíkovej hudbe i jemu samotnému sa veriť dá. Ak porovnáme mladosť niektorých iných osobností začiatkov českej bigbeatovej éry s detsvom V. Mišíka, je zrejmé, že všeličo už bolo dané vopred. Pavel Bobek a Petr Janda pochádzali z harmonických, kultivovaných rodín, nad rock´n´rollovým kráľom Mikym Volkom mala ešte dlho do dospelého veku dohľad starostlivá matka, v rodine Yvonne Přenosilovej sa dokonca hovorilo niekoľkými jazykmi. Rock´n´roll u nich mohol byť prejav revolty, ale nebola to záležitosť krvi. U Mišíka to bolo iné - jeho otec bol americký dôstojník, ktorého odvelili do Kóreje a tam zomrel bez toho, že by svojho syna uvidel. Malý Vladimír vyrastal v malom byte, kde žilo niekoľko rodín, tu sa naučil počúvať hudbu. Možno aj preto mu oveľa bližší boli čierni bluesmani a samozrejme ich bieli nasledovníci Mick Jagger a spol. The Matadors/Blue Effect S Radimom Hladíkom sa po prvýkrát stretol v skupine Komety. Hľadiska času to síce bola len epizódka, ale s trvalejšími následkami, pretože ich spolupráca pokračovala v neskôr legendárnych The Matadors. Tu Mišík po prvýkrát - i keď len dočasne - našiel svoju rhytm´n´bluesovú parketu. The Matadors bola na tú dobu neslýchaná kapela - repertoár bol síce z väčšej časti prevzatý od skupín ako boli Who, Spencer Davies Group a Kinks, ale sa hralo na kvalitnej východonemeckej aparatúre Regent a s občasnými výjazdami do zasľúbenej bigbítovej zeme, do NDR. Z hľadiska iných československých skupín boli The Matadors vlastne aristokrati. "V tom čase tu bol bigbít v značnej konjunktúre. Vychádzali tu platne s Beatles, Rolling Stones, denný honorát sme mali 30 mariek, skupina hrala na zábavách, počas sezóny pri mori a nakrúcala v rozhlase. Firma Regent nám viacmenej z propagačných dôvodov dala takmer zdarma relatívne výbornú aparatúru. Zohnať vtedy u nás nástroje, zosilovače a reproduktory bolo nemožné; bol to krutý handicap mnohých začínajúcich skupín, ktoré práve na týchto problémoch stroskotali. Po rekvalifikačných skúškach sme opustili svoje oficiálne pracoviská, dostali honorár šesťdesiat korún - mesačne sme mali päť-šesť kšeftov a to nám úplne stačilo. Fakt! Pivo stálo korunu dvadsať, guláš štyri päťdesiat..." - V. Mišík) The Matadors boli pre Mišíka síce príjemnou, ale len dočasnou prestupnou stanicou. Po návrate z vojny zisťuje, že jeho spevácky post je už obsadený a tradičný problém viacerých kohútov na jednom smetisku sa rieši Mišíkovým ochodom. Pre ďalšiu históriu sú už The Matadors naveky spojení s efébskou hviezdou na krátke trate Viktorom Sodomom, Mišík odchádza do ústrania. Nasledovalo jedno z menej príjemných období, keď Mišík pôsobil ako gitarista (!) v skupine Petra Nováka a ako spevák v orchestre Karla Duby. ("Po vojne som sa rok "profesionálne ostrieľaval" v orchestri Karla Duby. Vystupovali sme pred divákmi vekového rozpätia 15 až 90 a ja s mojim dvomi quasibeatovými piesňami som mal byť ťahákom pre tú mladšiu časť publika.") Práve znechutenie populárnou hudbou možno Mišíkovi zachránilo život, pretože keď pri havárii v Mongolsku 21. augusta 1968 zahynul Karel Duba a viacerí členovia jeho skupiny, Mišík sa už v Prahe pokúšal rozbehnúť svoju vlastnú kapelu New Force. Neúspešne. Po dramatickom auguste sa zastavilo aj všeličo iné. Rok 1969 priniesol tretí opravný termín Mišíkovej spolupráce s Radimom Hladíkom a tentoraz to bol pokus mimoriadne úspešný. Prvá československá superskupina Blue Effect sa stala zjavením nielen na 2. beatovom festivale v Prahe, ale aj na celej vtedajšej československej beatovej scéne. Vo všeobecnej eufórii (..."Sound i štýl Blue Effect sa úplne vymyká českej modernej hudbe. Blue Effect hrajú v štýle Led Zeppelin či Jeff Beck Group, hard-rock blues. Príjemne prekvapil spevák Vladimír Mišík. Aj napriek nezvládnutej anglickej výslovnsoti je ideálnym spevákom herdrocku a zostáva v českých zemiach celkom bez konkurencie nad novým objavom.") sa objavujú určité rozpaky nad repertoárom (skupina pôsobí ďaleko lepšie na koncertoch než na platniach) a aj prvé rozpory medzi protagonistami. Tie po sérii invektív na stránkach dobovej tlače vyvrcholia Mišíkovým odchodom z Blue Effect. Isteže dôvodov bolo viac - osobné, umelecké, Hladíková inklinácia k väčším inštrumentálnym plochám a módnemu art-rocku, jedným z nich však bola Hladíkova snaha o repertoár v češtine a naopak Mišíkové zaťaté zotrvávanie v angličtine ako beatovom esperante. To sú paradoxy... Ak by týmto dvom vtedy niekto povedal, že o pár rokov neskôr získa Mišík ocenenia za priekopnícku prácu s českým textom a zhudobňovanie pôvodnej poézie, pozerali by na neho ako na blázna. Kuře v hodinkách Asi každý má od Osudu pridelenú jednu službukonajúcu sudičku. Pre československý rock/ folk sa takouto dobrou vílou stal producent Hynek Žalčík. Ten vďaka svojej tvrdohlavosti i entuziazmu doslova vydupal albumy Progress Organization, Collegium Musicum, Vladimíra Mertu a Jaroslava Hutku, napospol umelcov, ktorí boli všetkým možným, len nie predstaviteľmi oficiálnej scény. Práve v časoch spolupráce s Flamengom Mišíkovi začínalo byť jasné, že interpretácia v angličtine sa stáva slepou uličkou minimálne čo sa týka sprostredkovateľnosti obsahu. Hlas vlastne preberá len funkciu ďalšieho nástroja, ale pieseň sa ochudobňuje o jeden podstatný rozmer. Koniec koncov - aj starí slepí bluesmani spievali o svojich problémoch tak, aby im ľudia rozumeli, pretože - zdieľaná starosť je predsa len polovičná starosť. Majstrom prekvapivých rošád sa v tomto prípade stal už spomínaný Hynek Žalčík. "Na Dobříš za Kainarom ma dotlačil Žalčík. Sám by som asi nikdy nemal odvahu. Netušil som, že človek o tridsať rokov starší bude tak fantasticky normálny a že ho dokonca naša hudba razjarí takým spôsobom, že si ľahne na zem k magnetofónu, zabúcha päsťou do rytmu a vo chvíli bude vedieť, o čom tá muzika je. My sami sme to ani slovami vyjadriť nevedeli." Stretnutie roduverného rockera a oficiálneho, prorežimného básnika bolo prekvapivé možno predovšetkým z hľadiska týchto idologických súvislostí. Je síce pravda, že zaslúžilý umelec Josef Kainar bol v tej chvíli predsedom ideologicky už úplne normalizovaného Zväzu spisovateľov, ale na druhej strane bol to človek, obdarený neuveriteľnou imagináciou a darom jazyka. "Kainar bol veľmi rozporuplná osobnosť. Dá sa povedať, že sa občas z nášho hľadiska choval až neprístojne. Na druhej strane napríklad taký Tichý bol tiež pekný podrazník a maľoval krásne obrazy... V tom dávnom čase mi Kainarova stranícka príslušnosť ani momentálna angažovanosť, o ktorej som zas až tak veľa nevedel, nestála za reč. Pre mňa to bol geniálny básnik, chlapík, ktorý hrá na gitaru jazz a napísal toľko nádherných vecí." Navyše v tom čase Kainar už bol ťažko chorý a i keď texty vznikli doslova cez noc, posledný už napísať nestihol. Smrť bola rýchlejšia. Ani nikto z ostatných kapiel už nemohol Flamengu nič vyčítať, pretože v čase vydania platne bola skupina rozprášená doslova do všetkých kútov sveta a pop-music. Album vyšiel dva roky po nahraní, bol prijatý vľúdne, ale o tom, že Kuře v hodinkách sa stalo zásadným a prelomovým albumom českého roku paradoxne rozhodol až čas. V hlasovaní kritikov o najvýznamnejšiu platňu histórie československého rocku sa Kuře v hodinkách umiestnilo na treťom mieste - za Krylovým Bratříčkom a legendárnym prvým albumom Pražského výběru. Etc... V. Mišík je jediný hudobník, ktorý sa v spomínanej ankete o najdôležitejšie platne nášho rocku umiestnil v prvej dvadsiatke hneď dvakrát. K tomu druhému albumu viedla dosť nečakaná cesta cez folkové kluby. Flamengo bolo už minulosťou, nové skupiny sa rozpadali skôr než sa stihli dostať do povedomia, nad rockom sa začínali sťahovať prvé čierne mraky. V neuveriteľných folk-rock-džezových session sa schádzali Vladimír Mišík, Valdimír Merta, Luboš Andršt, Martin Kratochvíl, členovia Marsyas a ďalší hudobníci a toto voľné zoskupenie prijalo adekvátny názov - Čundrgrunt. Hral ten, kto práve v ten večer mal čas, jednou z podmienok bol dokonca zákaz nacvičovania. Vladimír Merta tomu tomu so svojim príznačným sarkazmom hovoril "pomoc folkových muzikantov bezprízorným bigbiťákom". I keď sa časom z toho "džemovania" vylúpla relatívne stabilná zostava ČDG, Mišíkovi sa tieto skúsenosti "zrechnovali" hneď niekoľkokrát. Akustické gitary, spôsob intepretácie i klubové prostredie kládli oveľa väčší dôraz na to, čo chce hudobník povedať, než na to, akou formou. Ku Kainarovi pribudli ďalší básnici - Václav Hrabě, František Gellner, ale tiež Jiří Suchý a Pavel Kopta... A keď Žalčík so svojou príslovečnou tvrdohlavosťou zlomil úradníkov Supraphonu a súhlasili s nahrávaním Mišíkovej samostatnej platne, nahrávanie sa premenilo v jedno jam-ession, kedy sa v nahrávacom štúdiu stretávali muzikanti z najrôznejších hudobných brehov - Merta, Stivín,Větrovec, C&K Vocal, Bierhanzel... Samotár Ota Petřina mal pôvodne hrať len v jednej skladbe, nakoniec nahral gitary na polovici albumu. Ústredná pieseň Stříhali dohola malého chlapečka s Kainarovým textom síce zvádzala k rôznym interpretáciám, k aktuálnym i k tým nadčasovým, zarezonovala však neuveriteľne a nadgeneračne. "Viete, ja domácu produkciu takmer nesledujem, nemám na to čas a platňu si doma pustím len zriedkavo. Ale nedávno sa mi stalo čosi neobvyklého. Počul som Mišíkov singel s Kainarovou básňou Stříhali dohola malého chlapečka a ja som išiel do obchodu a tú platňu som si kúpil. Je veľmi krásna..." - Jiří Suchý). Ešte aj pri potupných "kvalifikačných" prehrávkach, obávanom to boľševickom vynáleze a kladive na neposlušných muzikantov, swingový majster Karel Hála požiadal Mišíka, aby zaspieval "tú o tom chlapčekovi, čo je tak populárna..." Nůž na hrdle Tridsaťročná rocková púť Vladimíra Mišíka bola prerušená dvakrát. Prvý raz to bol trojročný zákaz v osemedsiatych rokoch, druhý raz rola poslanca po Veľkej zamatovej. Vtedy sa nielen ocitol na kandidátke OF, ale aj v parlamente a považoval za svoju morálnu povinnosť si tieto dva roky odpracovať v parlamentných laviciach. Aj tým sa napríklad odlišoval od niektorých operných spevákov, ktorých kandidatúra v mene istej slovenskej strany bola skôr záležitosťou marketingu, než pocitu poslania. A aj keď sa vraví, že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky, Mišík sa túto politickú vodu rozhodol okúsiť ešte raz, tentoraz vo funkcii člena zastupiteľstva Praha 7. Cesty rockerov sú niekedy nevyspytateľné. O tom, že koniec rockerov Čechách nemusí byť vždy tragický, však hovorí najnovší album Vladimíra Mišíka a Etc... Nůž na hrdle. Po trochu rozpačitých platniach Live Unplugged a Město z peřin oslávila skupina Etc... svoju blížiacu sa štvrťstoročnicu v tej najlepšej forme a Nůž na krku sa nielen svojim zvukom stáva pokračovateľom takých albumov, ako sú legendárna jednotka" a Etc... 2. K týmto muzikantským hodom sa po rokoch zišla zrejme najsilnejšia zostava Etc..., vrátane stratených synov huslistu Jana Hrubého a basgitaristu Jiřího Veselého. Isteže Vladimír Guma Kulhánek bol vynikajúci muzikant, basa J. Veselého však s Mišíkovou poetikou súznie oveľa kongeniálnejšie. O husliach a aranžérskom prínose J. Hrubého bolo už popísané dosť a to čo predvádza napríklad v Pokladě na ostrově alebo V Karviné je príkladom mostu medzi klasikou, folklórom a rockom. Tak, ako sa Američan Neil Young zvykne po rokoch oblúkom vracať k svojim úspešným platniam, aby stvoril ich rovnako úspešné pokračovania, tak aj Etc... - bez akéhokoľvek rozmeľňovania vlastného odkazu - na svojej poslednej platni využíva algoritmy svojich najúspešnejších platní. Skladby, postavené na melodických riffoch (Relativistický zádrhel, Honduras, Byl jsem dobrej), akustické, folkrockové pesničky (V Karviné, Noc, Poklad na ostrově) stoja v neantagonistickom susedstve bluesu, rock´n´rollu a boogie (Už ani slovo dál, Madona Decibella). Samostatnou kapitolou platne sú texty - popri už osvedčenom dvornom dodávateľovi J. Dědečkovi a vlastných Mišíkových textoch sú objavom básne tragicky zosnulého mladého gymnazistu Petra Slavíčka, neznámeho autora až bluesovo horkého textu V Karviné, brněnského básnika Jiřího Veselského, ale aj rehabilitácia sarkastika a podivína T.R.Fielda, pre ktorého sa toto zhudobnenie stalo definitívnym uvedením medzi Básnikov. Ako je vidieť - koniec rockerov Čechách nemusí byť definitívny a už vôbec nie smutný. Niektorí rockeri totiž starnú k lepšiemu. Domino fórum: 37/1997 *Návrat*