 |
||
Paul Simon Paul Frederick Simon sa narodil 13. októbra 1941 v Newark, New Jersey. V rokoch 1964 - 70 pôsobil v dvojici s Artom Garfunkelom, od rozchodu v roku 1970 sa začína jeho sólová dráha. Je scenáristom filmu One Trick Pony, autorom muzikálu Capeman, získal viacero Grammy, dvakrát bol uvedený do Dvorany slávy - raz ako súčasť dua Simon & Garfunkel, druhý raz ako sólista. Je živou legendou, klasikom svojho žánru, jedným z priekopníkov world music, na jeho vystúpenia chodia státisíce ľudí a darí sa mu všetko, na čo siahne. Ak by sa posudzovala životná dráha Paula Simona len podľa faktov, nie je zdanlivo nič jednoduchšieho. Zopár platní a pesničiek (i keď na viac ako štyridsať ročnú kariéru nijak závratné množstvo), umelecké obdobia, ktoré sa dajú picassovsky presne vymedziť a pomenovať, umelecké vrcholy, ktoré sa dnes zároveň stali míľnikmi histórie populárnej hudby. Ak sa však dostaneme trochu viac pod povrch, zístíme, že mnohé je trochu inak. "Média ani ľudí veľmi nezaujímam," konštatuje Paul Simon. "Koniec koncov som len skladateľ, ktorý náhodou začal spievať." Simon and Garfunkel Simonovsko-garfunkelovské obdobie Simonovho života je asi najznámejšie. So spolužiakom Artom Garfunkelom začínali ešte ako dvojica šestnásťročných mládencov a pod názvom Tom and Jerry mali v roku 1957 pomerne úspešný hit Hey Schoolgirl. O osem rokov neskôr sa stretli znovu, aby tentoraz už pod vlastnými menami nahrali folkový, čisto akustický album Wednesday Morning, 3 AM. Od debutu si možno sľubovali viac, než bolo v jeho silách a neúspech preto znechutil Simona tak, že zrušil ďalšie spoločné plány a odišiel do Anglicka, kde sa živil koncertovaním v kluboch, ale aj na uliciach ("...bola to dobrá škola. Musíte prekričať hluk ulice a keď udržíte dosť dlho jeden tón, ľudia vám nahádžu celkom slušné peniaze..."). Medzitým doma v USA vydavateľ k jednej nahrávke z neúspešného albumu, k Sounds Of Silence, bez Simonovho vedomia primixoval elektrickú gitaru, basgitaru a bicie a z piesne sa v novom, už folk-rockom balení stal hit číslo 1. Chvíľkové Simonove protesty umlčal pohľad na špičky hitparád, takže znovuobnoveniu dua Simon and Garfunkel nič nestálo v ceste. Spolupráca s Garfunkelom bola nielen obdobím úspechov, ale zároveň aj neustálych kompromisov a ambivalentných vzťahov. A vie Boh, že Simon toho musel prehltnúť požehnane. Spolu so zvukovým režisérom Royom Haleem vytvorili demokratický triumvirát, v ktorom hlas speváka Garfunkela mal rovnakú váhu, ako názor skladateľa celého repertoáru, aranžéra a producenta v jednej osobe, Paula Simona a v duchu týchto pravidiel musel prehlasovaný Simon nezriedka prizerať, ako Garfunkel vyhadzuje z jeho piesní najlepšie party. O pieseň Bridge Over Troubled Water viedli Simon s Garfunkelom dlhý boj - Art ju odmietal naspievať s odôvodnením, že sa nehodí k jeho hlasu a jej sentiment nemá ďaleko ku gýču. Keď potom na koncertoch s pesničkou žal ovácie na otvorenej scéne, Simon si o tom všetkom asi myslel svoje. Keď televízna moderátorka Annie Nightingaleová neustále vyhlasovala Garfunkela za spoluautora skladieb a nedokázala uveriť, že Art je skutočne len spevákom (i keď s očarujúcim hlasom), Paul Simon na to zareagoval stoicky: "Vie to každý okrem vás," povedal nevzrušene. Nezvyčajne krátka stopáž nesmrteľného albumu Bridge Over Troubled Water je tiež len výsledkom nezhôd, aká pesnička sa na platňu ešte zaradí. A keď dvojročná práca na tejto platni stagnovala okrem iného aj preto, že Garfunkel dával nezakryte najavo svoje herecké ambície a na nahrávanie chodil len vo chvíľach voľna medzi nakrúcaním filmu, Simonova trpezlivosť skončila a duo rozpustil. "Simon a Garfunkel boli pojem. Nech budeš robiť čokoľvek, taký úspech, aký mali Simon a Garfunkel ty sám už nebudeš mať nikdy," povedal Simonovi umelecký riaditeľ CBS, keď si vypočul jeho rozhodnutie. Prorocké slová. Ale o súťaživosť Simonovi asi nikdy nešlo. Veď ani pokusom o znovuobnovenie dua sa nebránil. Pripravovaný návrat však ukončila ďalšia Garfunkelova filmovačka, takže rezignovaný Simon z pripravovaného albumu nakoniec vymazal všetky Artove party a s názvom Heart And Bones ho nakoniec vydal len pod svojim menom. Graceland Sú platne skladačky a sú albumy-monolity, pri ktorých máte pocit, že na nich už nejde zlepšiť ani nota. Samozrejme, že aj skladačky má Simon vo svojej diskografii, nespornými monolitmi sú však tri platne, z ktorých každá predstavuje vrchol jedného obdobia Simonovej umeleckej kariéry. Z čias spolupráce s Garfunkelom je to už spomenutý Most nad rozbúrenými vodami (doteraz sa ho predalo viac ako pätnáť miliónov kusov), zo začiatku sólistickej kariéry nesmrtelnosť získal album Still Crazy After All These Years a tretím míľnikom je Graceland, ktorý otvoril v Simovej tvorbe dvierka do nových neprebádaných svetov. K stretnutiu s hudbou južnej Afriky došlo náhodou a pritom v pravý čas. Darovaná kazeta Gumboots: Accordion Jive Hits, Vol. II. zastihla Simona v situácii, kedy po neúspechu albumu Heart And Bones a prepadnutí filmu One Trick Pony mal pocit, že sa ocitol v slepej uličke a doteraz úspešný pesničkársky model sa vyčerpal. S etnickou hudobou síce koketoval už aj v predchádzajúcich rokoch - nech už to bolo jamajské reggae (Mother And Child Reunion), černoský gospel (Gone At Last) alebo peruánsky folklór (El Condor Pasa) - ale album juhoafrickej hudby ho očaril. Ako mávnutím čarovného prútika sa stratila tvorivá kríza, Simon sa presťahoval do Johannesburgu a so špičkou tamojších černošských muzikantov nahral podklady k novému albumu, symbolicky nazvanému Zasľúbená zem (ako to už býva u Simona zvykom, za jediným slovom treba hľadať viacero významov. V tomto prípade napríklad aj hold Elvisovi Presleyovi a možno i vďakyvzdanie za náhodu, pretože tá mu umožnila urobiť šťastný krok do neznámej, ale predsa len zasľúbenej zeme. Hodnotu tohto božieho požehnania koniec koncov potvrdili i ocenenia Grammy, ktoré Simon získal na dôvažok ako prémiu k triumfálnemu pochodu svetovými hitparádami). Murphyho zákon hovorí, že každá aktivita bude potrestaná a v prípade Gracelandu to platilo stopercentne, pretože Simon to schytal od všetkých. Prívrženci apartheidu ho obvinili, že spolupracuje s černochmi, odporcovia apartheidu zas za to, že porušil bojkot Juhoafrickej republiky. Niektorí novinári ho osočili z "umeleckého kolonializmu", ďalší vymysleli, že nahráva s africkými černochmi, aby si mohol privlastniť ich honoráre. Nepomohlo ani to, že v celej afére sa zastali Simona paradoxne práve ľudia z juhoafrických černošských organizácií a hudobníci ako Hugh Masekela a Miriam Makeba. Fantázii ani obvineniam sa v tomto prípade medze nekládli a vo svätom rozhorčení tých rokov nezaostalo ani Československo, ktoré okamžite dalo Paula Simona aj jeho tvorbu na čiernu listinu. Situácia nemala ďaleko k Hlave 22, pretože keď som v roku 1988 napísal článok, kde som na pravú mieru uvádzal fakty okolo nahrávania platne so zámerom objasniť celé nedorozumenie, redakcie ho odmietli uverejniť s odôvodnením, že Simon porušil bojkot apartheidu a preto sa o ňom nesmie písať (Catch 22). Capeman Paul Simon je človek, ktorého neúspechy dokážu byť rovnako kolosálne ako úspechy. Dokázal to napríklad v prípade filmu One Trick Pony (ku ktorému napísal scenár a hudbu, dokonca v ňom aj hral) a vrchovatou mierou si to zopakoval v muzikáli Story Of The Capeman. Príbeh o vojne gangov a náhodnej smrti dvoch mladých ľudí, ktorí boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste síce vzdialene pripomína iný klasický muzikál, West Side Story, Simonov príbeh, postavený na skutočnej udalosti, mal však ďaleko od Bernsteinovej love-story. Keď sa Simon púšťal do muzikálu, jedinou jeho divadelnou skúsenosťou bolo štvorveršie, ktoré použil L. Benstein vo svojej slávnej Omši. Keď ho po ôsmych rokoch konečne uviedol na scénu, bol šokovaný, čo sa okolo vytúženého projektu zomlelo, počínajúc negatívnymi reakciami kritiky na jednej a nezáujmom verejnosti na druhej strane. Po pár mesiacoch a mizivom počte repríz muzikál s jedenásťmiliónovým rozpočtom stiahli. O dôvodoch neúspechu Capemana sa dá diskutovať donekonečna. Kontroverzná téma, vŕtanie sa v ešte otvorených ranách? Možno - proti uvedeniu protestovali príbuzní obetí. Podľa niektorých kritikov bol Capeman dobrý muzikál, ale nie pre Broadway. To by potvrdzovali aj slová Neila Simona, renomovaného broadwayského preborníka: "Ak si niekto myslí, že urobí muzikál o vrahovi z portorikánskej komunity a očakáva, že ľuďom sa bude páčiť, musí byť cvok." (Vítaným sústom pre noviny bola iste aj neuveriteľná náhoda, že premiéra sa konala len niekoľko blokov od miesta niekdajšej vraždy). Fakt je však aj to, že na rozdiel od väčšiny Simonových platní sa v predstavení neobjavila prakticky ani jedna výraznejšia melódia, čo je z hľadiska muzikálu ako žánru predsa len dosť veľký hendykep. A ani texty svojou mnohoznačnosťou neľahčili typickému broadwayskému divákovi cestu k pochopeniu. Takže jedinou nádejou pre Simona zostáva, že kvalitám muzikálu uverili iní producenti a chcú ho uviesť znovu, ale na inom mieste a v inom čase. Mimo Broadway. Texty A propos - frekventovaná otázka, či Simonove texty sú vhodné pre broadwayský muzikál, je namieste, pretože texty Paula Simona sú naozaj samostatnou kapitolou. Je básnikom lásky, osamotenia, mesta, ale zároveň aj neprvoplánových poetických obratov a mnohovýznamových obrazov. Je pieseň So Long, Frank Lloyd Wright naozaj o architektoch, len preto, že sa v nej spomína meno slávneho amerického staviteľa? Novinár Mark Steyn popisuje jeden pokus o analýzu: Zaujímalo ma, či muzikálová forma je vhodná pre jeho náznakový štýl. Paul zobral text piesne Heart And Bones, ktorý začínal: "Jeden celý a jeden polovičný bludný Žid..." Vysvetlil mi, že ten text je autobiografický, pretože on sám pochádza zo židovských predkov a jeho žena, Carrie Fisher, má len židovského otca, kým matka je kresťanka, a Carrie je vlastne polovičná židovka. Takže takýmto vysvetlovaním sme strávili viac ako desať minút a to sme rozlúštili len prvých sedem slov. Mal som však pocit, že už viem ako na to a že som prišiel na princíp. Vtedy Simon povedal: "Ale je to ešte aj o kvete." "Čože?" "Existuje kvetina, nazývaná Bludný Žid (Wandering Jew)." "To je kvetina?" "Áno." "Ach...!" Jeden z najslávnejších amerických piesňových veršov, ktorý sa dostal aj do školských učebníc, hovorí:"Kam si sa stratil, Joe DiMaggio...?" Najčastejšia interpretácia bola, že Paul týmto vzdáva hold baseballovému idolu. "Omyl," hovorí Simon, "Joe DiMaggio bol obľúbencom môjho otca. Ja som už iná generácia - ja som obdivoval Mickeya Mantla." Počas prestávky Dick Cavett Show, kde obaja hosťovali, sa Mantle obrátil na Simona a vyčítavo sa opýtal: "Ako si prišiel na toho DiMaggia? Prečo si nenapísal o mne?" "Bola to vec slabík, Mick" odvetil Simon. "Rytmicky mi tam vychádzal DiMaggio. Tvoje meno má slabiku menej..." Thomas Berger v knihe Malý veľký muž dokazuje, že nie je dôležitá výška, ale srdce. Napriek svojej neveľkej postave a neustálemu pocitu osamelosti Paul Simon pre mnohých z nás predstavuje príslovečný most nad rozbúrenými vodami. To si ostatne musel uvedomiť minimálne počas newyorského koncertu v Central Parku - keď si ho prišlo vypočuť viac ako 750 000 ľudí. Domino fórum: 41/2001
|
||