Janoušek


Život podľa Prakršna (T.R.Field) Ak si umelec vyberie pre svoje vystupovanie pred verejnosťou pseudonym, určite má na to dôvod. Spisovateľ Evan Hunter písal pod pravým menom "seriózne" diela a pre zdanlivo ľahší, detektívny žáner si zvolil pseudonym Ed McBain. Aj tvorcovia s inak "ctihodnými" občianskymi povolaniami si pseudonym vyberali pre svoje výlety do sveta umenia. Čo však povedať o človeku, ktorý sa s jedným menom narodil, pod druhým publikoval a s tretím zomrel a celý život tak dôkladne okolo seba vytváral hmlu mystifikácií a nejasností, až nakoniec zomrel, zanechajúc po sebe pochybnosti, či vôbec existoval? Zoznámme sa sa teda s jednou z jeho možných identít - T. R. Field. T.R.Field Narodil se úplně blbý. Matka ho s jistý sebezapřením donosila v batohu. V první obecné se zbláznil z abecedy. Později přetrpěl zápal povřísel. V mužných letech, když si to všechno v jasné chvilce uvědomil, vrhl se v sebevražedném úmyslu na koleje dráhy spisovatelské. Už tento malý poetický životopis ukazuje, že muž, o ktorom bude ďalej reč, sa s nikým príliš "nepáral". A najmenej už sám so sebou. Ak išlo o to, nájsť objekt pre svoj nemilosrdný sarkazmus, nemusel chodiť ďaleko. Sám sebou a svojim osudom k nemu dával dosť možností. Narodil sa v roku 1891 ako deviate dieťa v rodine lekára Karla Damiána Rosenfelda a krásnej Voršily, rodenej Apfelbeckovej. K. D. Rosenfeld, lekár "nemocí tajných a Venušiných"- teda dermatovenerológ - bol synom slovenského rabína z Hlohovca a aby si mohol svoju snúbenicu Voršilu vziať, konvertoval a dal sa vo Viedni pokrstiť. Budúci spisovateľ sa však narodil až po smrti svojho otca, ako pohrobok, čo dalo podnet k mnohým nejasnostiam a povestiam. Podľa jedných bol otcom malého Rosenfelda gróf Jiří Stadion z Trhanova, podľa iných profesor Josef Thomayer. Fieldovi jeho staršia sestra Johanna naopak tvrdila, že "skutečným otcem byl nějaký židovský básnik jménem Kapper, snad ten, co si z něho Karel Havlíček Borovský tropil posměch," poznamenáva v nečakane serióznom rozbore svojho pôvodu sám básnik. Po skončení obchodnej akadémie sa mladý Theodor Adalbert Rosenfeld - to bolo prvé meno, s ktorým sa vybral do sveta - vycestoval do Anglicka, kde strávil dva roky. Vďaka svojmu neobyčajnému jazykovému nadaniu si rýchlo a dokonale osvojil angličtinu, čo by pre iného mladého muža mohlo znamenať vynikajúci vklad do budúceho povolania prekladateľa. Tu však Rosenfeldov osud začína - povedané slovami Hrabalovho výpravcu Hubičku -"chytať kontrafalš". Po návrate do Prahy si namiesto sľubnej kariéry váženého fililóga a tichých chodieb univerzitných knižníc zvolil priestory oveľa prozaickejšie, keď svojej snúbenici Vilme Křepinskej kupuje vináreň Taverna. Pretože tu však bol viac hosťom než majiteľom, výsledok dopadol podľa očakávania. A tak ako ešte mnohokrát neskôr, aj túto životnú etapu zhodnotil lakonicky v básni: "První čin můj samostatný / v Taverně měl konec špatný. / Musil jsem si sám být hostem / banket zakončil jsem postem." Prostredie vinární, krčmičiek a podnikov nižších cenových skupín mu zostalo nadovšetko blízke až do konca života a venoval mu aj značnú časť svojich básnických schopností. Je príznačné, že jedno z mála diel, ktoré sa z T. R. Fieldovej tvorby zachovalo, bola báseň začínajúca sugestívnym, až bluesovým sloganom "Mým domovem tichá je putika, mou ženou sklenice plná..." Tento text sa v zhudobnenej podobe šíril ústnym podaním ďalej, až zľudovel a začal žiť vlastným životom. Teda podobne ako niektoré z Fieldových aforistických "průpovídek" - "Každé ajta má své alebrž!" alebo "Kdo se směje naposledy, ten se směje - naposled!", prípadne "Neházejte berly tchýním - nechte je pajdat!". Ani ďalšie pokusy zaradiť sa do riadneho života nemali veľký úspech. Miesto kancelárskeho pomocníka na pražskom c.k. miestodržitelskom úrade, profesia učiteľa angličtiny v jazykovej škole, funkcia korektora v tlačiarni či zamestnanie u renomovanej medzinárodnej plavebnej spoločnosti Cunard Line - to všetko, respektíve zakončenia týchto zamestnaneckých epizód len názorne dokazovali priepastný rozdiel medzi snahou a výsledkom. V roku 1923 si dal Theodor Adalbert Rosenfeld úradne zmeniť občianske meno na Bohdan Vojtěch Šumavanský, ale už o pár rokov neskôr publikuje svoje básne pod pseudonymom T. R. Field. Dôvody boli viac než presvedčivé: "... jméno Field jsem zvolil za svůj psedonym, protože jsem začínal a chtěl jít do světa jako artista a ten musí vystupovat pod jménem nějakého světového národa..." vysvetloval básnik svoju motiváciu. Pod novým menom T. R. Field uverejňoval v svojej rubrike Literární zádrhel krátke básničky, ktoré niesli neklamnú inšpiráciu záľuby v nonsense a v limericku, typicky anglickom poetickom útvare, ktorý preslávil Edward Lear a V Čechách sa ním mimoriadne úspešne inšpiroval napríklad Jan Vodňanský. V tomto smere, ale aj tématikou deduškov, istých pánov a paní z rôznych Horných či Dolných Lhot, je možné považovať fieldovské označenie "zádrhel" za akýsi český variant limericku: Bežubý žádrhel Diš uš bylo pšešně děšet, dědeček še žačal věšet. Že už nění jako kdiši, von tam nežát požát viší. A že je to čižej dědek, nění na to žádnej švědek. Pjoto ať tam požát viší, tak bežubej jako kdiši. Práve na takýchto malých literárnych útvaroch sa ukazovala nielen hravosť, ale aj neobyčajná jazyková obratnosť T. R. Fielda, ktorý nenútene, ľahko, s priam až detskou radosťou "vystrihol" raritný päťslabičný rým ("Tam v Ústí nad Labem / stál u stínadla Bém." - Zádrhel zeměpisný) alebo s abusrdným využitím prechodníka ("Inu, Otče Všemohoucí / jsem v té věci nemohoucí. / Čekám, až se z nebes nahna / vytáhneš mě z toho bahna." - Rozhovor s Pánem Bohem) demonštroval nielen neobmedzené možnosti češtiny, ale predovšetkým svoju bezhraničnú fantáziu a radosť z porušovania suchých gramatických zákonitostí. Hravosti mal T.R.Field na rozdávanie a aj keď to asi tak nemyslel, súvislosti, v ktorých sa on i jeho tvorba neraz ocitli boli na hranici nielen recesie a ťažko uveriteľných absurdností, ale doslova sa stával postavou až "jára(da) cimrmanovskou". To, čo Svěrák so Smoljakom vymýšľali a pripisovali vymyslenej osobnosti, Field neomylne realizoval. Veď ako inak si vysvetliť, že životný stroskotanec a literárny outsider, považovaný skôr za pitoresknú figúrku, než za skutočného umelca, bol - bez jedinej vydanej knihy - členom Zväzu českých spisovateľov, dvakrát dostal od ministra kultúry Zdeňka Nejedlého finančné ocenenie za literárne zásluhy, dokonca sa aktívne zúčastnil súťaže o novú pioniersku hymnu. Zaslaný text sprevádzal úctivý list s oslovením: " Buď připraven! Opravený a doplněný návrh na text pro hymnu našich pionýrů. Tímto textem se ruší, resp. pozměňuje znení mého návrhu, ktorý jsem podal SČSS již 21. t.m. Jsem připraven, vždy připraven, i tento návrh dále opravovat, pozměňovat a doplňovat, neboť jsem zájmy celku kladl vždy před vlastní, jak o tom svědčí můj sociální status. Nebude-li se můj návrh hodit vůbec, klidně mi jej vraťte, abych jej po obliteraci mohl dát na sběr. Se soudružským pozdravem Bohdan Šumavanský." Neúspech v súťaži pričítal so svojou stále sa stupňujúcou vzťahovačnosťou predovšetkým antisemitským predsudkom komisie. Pri čítaní inej, podobne angažovanej básne však vcelku môžeme chápať neistotu posudzovateľov, o čo tu vlastne v skutočnosti ide: Písnička Gottwaldovi (do ouška) Proč je jenom jeden život proč jich není halda, bych je mohl obětovat všechny za Gottwalda? Ať byl mír anebo válka, nebo revoluce, pracujícim proletářům podal obě ruce! Zpátky ni krok neudělal, v bahně nezabředl, vše, co dělal, dobře dělal, k vítězství nás vedl. Sáhne-li kdo na Gottwalda, vůdci svého boje nezdolná dělnická halda podá ruce svoje. Do celkového obrazu zapadá aj epizóda, keď sa T. R.Field jedného dňa objavil v budove Zväzu spisovateľov, vyhlásil, že vojna nebude a že si neželá, aby ho menovali národným umelcom. Krátko na to Fielda hospitalizovali v psychiatrickej liečebni v Bohniciach. Aj z tohto životného meandru vyťažil sériu pozoruhodných básní. A keď už hovoríme o absurditách, ktoré Fielda neomylne sprevádzali, jedna taká mu dokonca za protektorátu zachránila život, keď T. R. Field kurióznym spôsobom využil svojho židovského starého otca. Salomon Rosenfeld, hlohovecký rabín rovnako ako aj Fieldov pokrstený otec mali na Slovensku domovské právo. K tomu sa prihlásil aj Field a keď mu bolo v roku 1943 priznané slovenské občianstvo, protektorát prežil v Prahe ako cudzinec so slovenským pasom, ktorý podliehal Slovenskému štátu a nie zákonom českého protektorátu. Není dobr ani zel Bůh kanálů Lomikel Podobne ako v prípade už spomínaného Járu Cimrmana, aj u T. R. Fielda je celý rad faktov neistých, alebo zaraditeľných skôr do kategórií indícií. Takouto hmlou je obostrená aj existencia 20 zpěvů plantážních černochů amerických, ktoré údajne Field preložil, divadelnej hry Cestujíci s varhanami (ktorú mu údajne stratil E. A. Longen) alebo vaudevillu Pod střechou klobouku. Reálne vyšli len tri básnické zbierky Kosečtverce na ohradách (1930), Kruhy pod očima (1933) a Lomikel na dlásnech (1937). Tie, hoci vydané s minimálnym ohlasom, mu priniesli nesmrteľnosť, nie však slávu, pretože - čo je opäť pre tohto smoliara tak charakteristické - slávu zožal niekto iný. Približne v rokoch 1913-14 vytvoril T.R.Field nikdy nepublikovanú zbierku Prakršno, aby v nej do dokonalosti dotiahol svoju poetiku hravosti, fantázie a groteskného lingvistického perfekcionizmu. Je to ríša, v ktorej vládne boh kanálov Lomikel ("jeho nohy mají toliko chodidlo z poklopu kanálového, jenž má osobitý zvuk při chůzi, prováděné trhnutím vpravo a vlevo"), krajina je pokrytá dlásnami ("Místa propadlá a srovnaná, hlavně celé řady hrobů"), v ktorej sa nesie "rourácení" ("bubly, klokty a všeliké škrky, které vycházejí z potrubí, kohoutů vedení, jímek ap., a a jež tak nezapomenutelně nám utkvěli v sluchu...") a kde žijú noskytli a krhúti "(Půl strašidlo, půl člověk. Třeba i vraždí a čtvrtí ženy na dlásnech. V rodině a v zaměstnání je vzorný"). Kniha slovných novotvarov, definícií a názorných príkladov. Ako už bolo spomenuté, Fieldova tvorba po čase začínala žiť vlastným životom. Úryvky z Prakršna, ktoré si Field zapisoval na útržky papiera (a vzápätí ich zas strácal) a ktoré v rámci pivných debát improvizoval priamo pri stole sa po čase stali súčasťou anonymného "hospodského" folklóru a boli ďalej rozvíjané ďalšími ľuďmi. Keď v roku 1966 vyšla kniha Ervína Hrycha Krhútska kronika, neskrývane vychádzajúca z inšpirácie Prakršnom, obvinil Field jej autora z plagiátorstva. I keď je pri čítaní Krhútskej kroniky zrejmé, že ide o nové, svojbytné dielo, ohlas hrychovskej mystifikácie len prehĺbil Fieldovu zatrpknutosť. To, že zároveň prebudil aj záujem o dielo samotného T.R.Fielda, bolo pre stárnuceho básnika slabou útechou. Vydania plánovaného výberu básní sa nedočkal, zomrel v noci 4. augusta 1969 vo svojom byte v Prahe na Vinohradoch. Záverom by bolo možno vhodné opäť citovať básnikove sebahodnotiaceho verše: Moje matka Voršila / zle se na mě horšila, / že mám k práci vnitřní odpor, / jednou budu prej živ z podpor. Záujem dielo T.R.Fielda sa pohybuje v sinusoidách. Skutočnosť, že po roku 1990 vyšlo už niekoľko kníh z diela tohto podivínskeho samorasta a že dokonca aj rocková legenda Vladimír Mišík na svoj posledný (vynikajúci) album zaradil Fieldov zhudobnený Literární zádrhel svedčí o tom, že záujem opäť rastie. Zároveň je to aj odpoveďou na otázku, kto môže zodpovedne prehlásiť, čo je a čo nie je literatúrou, čo má právo byť vydávané a čo má byť odsúdené k zabudnutiu. Dennik N 2021 *Návrat*