Janoušek


Život klauna (Jan Werich) Už počas svojho života Jan Werich získal v českej kultúre výsadné postavenie a v celospoločenskom kontexte svojej doby sa dokonca stal až symbolom. Symbolom nezlomnosti? Latentného odporu? Múdreho nadhľadu a filozofického povznesenia? Stelesnením múdreho klauna, glosujúceho svet, ktorý sa vymkol z kĺbov? Zo všetkého čosi alebo všetko dohromady? Ktovie...U nás nevídaná (a neporovnateľná) úcta k Werichovi ako ľudskej a umeleckej osobnosti v Čechách pretrváva dodnes. Internetový vyhľadávač vám pri zadaní hesla "Werich" vypíše vyše 700 odkazov, z toho viac ako desiatku tvoria výbery z Werichových myšlienok a niekoľko sto hesiel vytvorili ľudia, ktorí v takej či onakej podobe nadväzujú na odkaz Jana Wericha. V + W (West Pocket Revue) I keď fatalisti tvrdia, že všetko na tomto svete je predurčené a dané vopred, na začiatku bola možno náhoda, ktorá zapríčinila, že dvaja študenti práv Jan Werich a Jiří Voskovec sa rozhodli dať dokopy predstavenie pre priateľov. "My jsme divadlo nikdy dělat nechtěli, protože jsme ho považovali za mrtvý útvar," hovoril neskôr Werich. "Věřili jsme filmu, studovali práva a udělali pro srandu jeden večírek, který byl Voskovec dlužen klubu svých bývalých spolužáků. A ten večírek jsme pak zopakovali dvěstěpadesátkrát a bylo z nás divadlo." Aj keď toto tvrdenie dnes znie jednoducho a bagatelizujúco, skutočnosťou zostáva, že 19. apríl 1927 otvoril jednu z najslávnejších a najvplyvnejších kapitol českého divadla tohto storočia. Len ťažko si dnes totiž predstaviť, že bez V+W a Osvobozeného divadla by vznikli desiatky malých scén, stovky text-appealov a tradícia českého a vlastne i slovenského divadelného humoru. Postavenie neskôr už sprofesionalizovaného Osvobozeného divadla bolo dosť osobité. Na jednej strane takmer jednoznačný divácky úspech, na druhej strane podozrievavosť a neskôr aj problémy. Spočiatku avantgardné divadlo sa časom zmenilo na neskrývane politickú scénu, ktorej satira prinášala konflikty nielen s cenzormi, ale aj diplomatickými (americkými i nemeckými) kruhmi. Ani intelektuáli okolo T.G. Masaryka a Karla Čapka Osvobozené divadlo priliš nemilovali, naopak neskrývané ľavicové zmýšľanie protagonistom Osvobozeného divadlo prinášalo podporu Júliusa Fučíka a ďalších podobne ľavicovo zameraných umelcov. Ostatne, ťažko sa tomu diviť, keď si uvedomíme, že k ľavicovým osobnostiam vtedajšej doby patrila veľká časť umeleckej špičky ako Karel Teige, Vítězslav Nezval, F.X. Šalda alebo Adolf Hoffmeister. Toto zanietenie, ktoré neskôr viedlo až k idealizovaniu robotníckej triedy ako nositeľa pokroku, ako to ukázali napríklad vo hrách a filmoch Hej rup alebo Svět patří nám, je dnes až nepochopiteľné tak ako je z pohľadu neskorších udalostí a poznania nepochopiteľné Werichovo nadšenie pre Sovietsky zväz:" ...Bolševická revoluce si byla od začátku vědoma toho, že navazuje na nejvyšší hodnoty dosavadní západní i ruské kultury. Lenin mluvil často o nutnosti převzetí historického kulturního dědictví... Úsilí po převzetí, ovládnutí a kritickém transfomování kulturního odkazu, které je programem sovětské kulturní revoluce a výstavby, je ovšem úplně protichůdné taktice jiných "revolucí", ktoré okázale začínají tím, že ničí kulturní dědictví a zapalují na hranicích nejhodnotnější knihy...V sovětském divadle může pracovat, kdo poctivě pracovat chce; jeho práci se věří, jeho divadelnictví nejsou kladeny umělé překážky... (Prednáška v r. 1935 v Prahe) Ak by tieto slová o pár rokov neskôr počuli napríklad J. Ljubimov a herci z legendárnej Tagangy, asi by sa pobavene usmiali... W bez V (povojnové roky) Svoje hviezdne obdobie Osvobozené divadlo zažilo v rokoch 1927 -38 a skončilo odobratím koncesie na jeseň 1938. V máji 1939 V + W emigrovali do Spojených štátov. Z hľadiska oboch protagonistov nebolo nad čím uvažovať - posledné inscenácie a najmä aktualizované predscény boli zdrojom neustálych protestov nemeckého vyslanca a centrom provokácií sfašizovanej mládeže. Už druhý deň po obsadení Prahy sa vo Werichovom byte objavilo gestapo, po vojne sa zistilo, že v zoznamoch gestapa figurovali mená V + W na štrnástom a pätnástom mieste. Po oslobodení bola teoretická možnosť znovu oživiť Osvobozené divadlo, skutočnosť však hovorila čosi iné. Všetko bolo inak.V emigrácii zomrel nenahraditeľný hudobný skladateľ Jaroslav Ježek a Jiří Voskovec ako prvý začal chápať, že povojnový vývoj sa začína uberať akýmsi podivným smerom. Znovu oživili inscenáciu Pěst na oko, ale čoskoro ju stiahli: "Už jsme věděli, co se děje. Lidi ne. Smáli se vtipům, ktoré zítra budou tragedie," povedal neskôr Jiři Voskovec. Definitívny zlom znamenal februárový prevrat. Z niekdajších priateľov sa stali funkcionári. Z básnika Nezvala je úradník na ministerstve, úradník, opojený dovtedy nevídanými možnosťami. Čosi sa však stalo aj medzi V + W. Pokúšajú sa znovu písať novú hru, ale zrazu zisťujú, že sa im to nedarí. Spoločná komunikáciu už nefunguje. Voskovec situáciu rieši najprv prijatím práce v UNESCO, keď v New Yorku zároveň zakladá divadlo, neskôr sa však začiatkom päťdesiatych rokov odhodlá k definitívnej emigrácii. Jan Werich zostáva v Československu a je paradoxom, že v čase keď Werichovi začínajú komunisti robiť prvé problémy doma, jeho "dvojča" Voskovec je internovaný na Ellis Islandu a v mccarthyovských Spojených štátoch musí čeliť obvineniam zo špionáže a podpory komunizmu. Doma je doma Komunistický režim mal k Werichovi ambivalentný vzťah. Na jednej strane režimu vyhovalo, že táto legenda zostala doma a dával ho do protikladu k Voskovcovi, o ktorom sa v najlepšom prípade písalo už len ako o politickom stroskotancovi a neúspešnom hercovi, ale väčšinou sa jeho meno nespomínalo vôbec. Národný umelec Josef Rybák to vysvetloval s príslušnou propagandistickou hladkosťou: "Voskovcovy poválečné kroky ve světě, kde vládne dolar, už nejsou zajímavé. U nás byl osobnost, tam se stal jedním z tisíců herců...kteří stojí v řadě a čekají na příležitost, aby si mohli tu a tam zahrát v tuctových rolích. Jenomže každý umělec, a herec zvlášť, potřebuje domov jako tvůrčí zázemí své práce... Jan Werich to pochopil, a naše zřízení to ocenilo. Byl jmenován národním umělcem, a pokud byl zdráv a plný sil, stal, až do svého pokročilého věku, výrazným umělcem naší socialistické epochy." Werichovu neemigráciu režim možno ocenil na začiatku. Na druhej strane však Werich ako tvorivá charizmatická osobnosť a legenda bol a priori podozrivý. Komunisti mu síce umožnili znovu otvoriť vlastné divadlo, zároveň ho však nútili k mnohým kompromisom, ktorými si musel vybojovať svoje právo na existenciu."Sloboda je poznaná nevyhnutnosť" hovorí klasik a Werich mal možnosť túto absurdnú myšlienku vychutnať do dna. Hral v dobovo poplatných (aj keď veľmi milých) dielach ako Císařův pekař a Pekařův císař alebo naopak "nezávadných" rozprávkach Byl jednou jeden král alebo Baron Prášil. Werich si bol vedomý týchto manipulácií, ale trpko ich znášal: "Víte, že si o tom, či onom myslím svoje. Ale jsem loajální. Pamatuji si, co tomuto zřízení předcházelo a proč jsme je pomáhali bourat Ten historický fakt toho, co tu je, nevznikl násilím, ale dobrovolně. A já pro něj taky hlasoval. To musím respektovat. Prostě tu je. A když to je, dělám všechno pro to, aby to bylo lepší. Ne jiný. V tom je ta loajálnost." V osobe Miroslava Horníčka si našiel nového divadelného partnera, šéfoval vo vlastnom divadle, ale vždy to bola excistencia na ostrí noža. Začiatkom šesťdesiatych rokov opustil post riaditeľa Divadla ABC: "Já už byl unavený. Unavený z toho vysvětlování proč a zač a nač... Že si musím lámat hlavu nad tím, co hrát a jak to hrát. Aby bylo plno, a přitom aby nebyly problémy, že je plno..." Definitívny ortieľ nad sebou podpísal podpisom manifestu Dva tisíce slov v roku 1968. Spolu s ďalšími signatármi ako boli Jaroslav Seifert, Ludvík Vaculík alebo Miroslav Holub ho režim odsúdil k zabudnutiu. Ich diela boli vyradené z knižníc, filmy uložené do trezoru. Jednou z nepoučiteľných omylov všetkých diktátorských režimov je ilúzia, že exkomunikáciou z knižníc je možné niekoho vymazať aj zo spomienok ľudí. Všetci títo umelci i naďalej existovali a tvorili, len oficálne kruhy so zatvorenými očami sa hrali hru na ich neexistenciu. V časoch normalizácie a v prostredí takýchto rituálných tancov mal plagátik s Werichovým portrétom a aforizmom takmer spikleneckú hodnotu. Stal sa - podobne ako jeho živý originál - symbolom akéhosi občianskeho vzdoru. Nie veľmi manifestného ani prinicpiálneho, skôr latentného a vytrvalého. O to väčším šokom sa potom pre národ stala Anticharta. Existencia a všetko, čo súviselo s okolnosťami takzvanej Anticharty je dodnes bolestivým miestom v minulosti mnohých českých i slovenských umelcov, ktorých meno bolo využité v tejto komunistickej fraške. Keď v roku 1977 vznikla Charta 77, režim sa okamžite poponáhľal s organizovaním odpovede "čestných a pracovitých", to znamená loajálnych umelcov, ktorí zdvihli svoj hlas na "obranu hodnôt socialistického zriadenia". Neboli to len aktívni rečníci typu Karla Gotta alebo Ladislava Štaidla. V hľadisku Národného divadla sedela špička československej kultúry a výsledkom bolo vyhlásenie tzv. Anticharty, pod ktorou boli prítomní umelci podpísaní. Jedným z prítomných a teda aj jeden z údajných signatárov Anticharty bol Jan Werich. Skutočnú pravdu sa dnes už nedozvie asi nikto. Podľa jedného z možných vysvetlení, aké kolovali medzi ľuďmi, sa ťažko chorý Werich domnieval, že podpisuje prezenčnú listinu. Toto ostatne o mnoho rokov neskôr údajne potvrdila aj Jiřina Švorcová, popisujúca zdesenie, aké zavládlo na Zväze umelcov, keď bezprostredne po akcii volal Werich, že on podpisoval prezenciu, a nie prehlásenie Anticharty a požadoval, aby jeho stanovisko bolo zverejnené a podpis odvolaný. Aj napriek týmto nejasnostiam mala Anticharta jeden pozitívny význam - tri roky pred jeho smrťou sa o Werichovi zas mohlo písať a hovoriť. O bilancovaní "Mám ženu, ktorá mi byla padesát let kamarátem. Teď se zbláznila, neví, co dělá. Mám dceru, která se nešťastně vdala a rozvedla, takže Fanča vyrůstá bez táty. Před osemnásti lety mi našli v krku rakovinu a když mi to ozářili, stratil jsme možnost pořádně mluvit Pak mi začalo vynechávat srdce a přidělali mi k němu baterku. Ohluchnul jsem. Jednou už jsem byl klinicky po smrti..." trpko bilancoval záver svojho života v jednom z posledných rozhovorov J. Werich. Dôvodov k trpkosti však bolo oveľa viac. Jirí Voskovec emigroval, ale Amerike už nikdy ako herec a spisovateľ neznamenal to, čo doma. Werich zostal, ale svoje najlepšie a najtvorivejšie roky nemohol zužitkovať. Knihy mu vychádzali len zriedkavo, neskôr už vôbec nie. Ako herec potreboval publikum, ako spisovateľ potreboval čitateľa. Bez prespektívy vydávania strácal motiváciu k písaniu. "Já potřebuju vědet, pro koho píšu. Máte autory, kteří dokážou psát do šuplíku. Já to nedokážu, protože šuplíku nemám co sdělit." Nerealizoval sa prepis Čapkovej Vojny s mlokmi, ktorý s Werichom a Voskovcom plánovali natočiť Kádar a Klos, nepodarila sa zrealizovať ani celoživotnú Werichovu tému, prepis Falstaffa - ani ako divadlo, ani ako film s Jiřím Trnkom. V obľúbenej novinárskej disciplíne, v porovnávaní, zvyčajne vychádzalo, že Voskovec predstavuje tú intelektuálnejšiu, Werich naopak tú zemitejšiu polovicu. Werichova sila však bola v tom, že vedel na veci pozerať z nových uhlov a dávať známe veci do nových súvislosti. "Blaničtí rytíři, podle legendy, přece nikdy nevyjedou včas, aby něčemu zabránili. Vyjedou, až bude nejhůř." A čo sa týka už spomínaných citátov, nebol problém ich dolovať z každého jeho rozhovoru, každého textu. Popri neobyčajnej schopnosti briskne formulovať myšlienky k tomu prispela aj formálna stránka. Werich nehovoril vety, Werich ich formuloval rovno ako aforizmy. A tie žijú dodnes, rovnako ako dialógy Suchého a Šlitra alebo Lasicu a Satinského. Stali sa súčasťou moderného folklóru. Domino fórum 2000 *Návrat*