Janoušek


Zeppeliny krúžia nad Prahou I keď sa hovorí, že dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky, predsa len je v povahe ľudskej veriť, že existujú rieky, do ktorých sa dá vrátiť a ich vody že majú blahodárne účinky. Všetko začalo v roku 1968, keď gitarista Jimmy Page zostal po rozpade skupiny Yarbirds s prázdnymi rukami a kontraktom na turné, ktoré sa tým pádom pomaly akosi rozplývalo do stratena. Page bol v tom čase považovaný nielen za vynikajúceho a všestranného gitaristu, ale tiež sa etabloval ako vyhľadávaný štúdiový hudobník. Práve vďaka svojej všestrannosti sa jeho gitara objavila na mnohých významných nahrávkach, napríklad na cockerovskej cover-verzii skladby Beatles With a Little Help From My Friend, Donovanovej Sunshine Superman a Hurdy Gurdy Man, ale tiež na platniach Kinks, Petuly Clarkovej, Who, Toma Jonesa a ďalších. Po odchode Erica Claptona zo skupiny Yarbirds prijal ponuku najprv ako basgitarista, neskôr začal hrať sólovú gitaru, aby spolu s ďalším legendárnym gitaristom šesťdesiatych rokov, Jeffom Beckom, neskôr vytvorili vynikajúci muzikantský kombajn (hoci táto zostava netrvala dlho, možno zhodou okolností, ale možno aj zákonite je naveky zvečnená vo filme Michelangela Antonioniho Zväčšenina (Blow up), v slávnej scéne, kedy v pivničnom klube do nepríčetnosti rozzúrený Jeff Beck demoluje svoju gitaru za nadšeného povzbudzovania divákov). Prvý krokom k založeniu novej skupiny malo byť nájdenie speváka. Do úvahy pripadali rôzne mená, hovorilo sa dokonca aj o Joe Cockerovi, našťastie všetci, s ktorými Page spočiatku počítal, mali už svoje rozbehnuté projekty a podpísané zmluvy s inými kapelami. Jeden z oslovených, Terry Reid, doporučil Pageovi neznámeho speváka, ktorý vystupoval s akousi obskurnou skupinou Hobbstweedle po rôznych kluboch v okolí Birminghamu. Keď ho Page uvidel na pódiu v akcii, pochopil, že našiel svojho ideálneho speváka. Ako sa neskôr priznal, v hlave vŕtalo len to, ako je možné, že takýto výnimočný talent ešte nikto nezhrabol. "Ten je určite nejaký divný," usúdil nakoniec. Ale ani to nebránilo v tom, aby si hneď ďalší deň nesadli v Pageovom hausbóte ku gramofónu a nezačali sa hrabať v stohoch platní. Zistili, že majú spoločné vzory a spoločných obľúbencov, takže v tú chvíľu bolo jasné, že základný tandem novej skupiny je na svete. Robert Plant (tak sa volal Pageov nový partner), odporučil ako bubeníka svojho dávneho známehoa bývalého spoluhráča, Johna Bonhama. Ten spočiatku nemal veľkú chuť nasadnúť do ešte len rozbiehajúceho sa vlaku a okrem toho považoval Yarbirds v akejkoľvek podobe a skupenstve za odpísanú záležitosť. Až prvé hudobné stretnutie ho presvedčilo o kvalitách rodiaceho sa zoskupenia. Štvrtým do partie sa stal ďalší vynikajúci štúdiový hudobník, basgitarista, hráč na klávesové nástroje a aranžér John Paul Jones. Pre toho bolo meno Jimmyho Pagea dostatočnou zárukou, aby zrušil všetky svoje záväzky a ponúkol svoje služby novej kapele. Prvá skúška v malej skúšobni niekde na periférii Londýna bola akoby zjavením. Page oboznámil prítmných so sledom akordov, všetci sa chytili svojich nástrojov a nastalo čosi, čo všetci neskôr opisovali jedným slovom: kúzlo. Akoby došlo k prepojeniu všetkých na jednu vlnovú dĺžku. "Jimmy to odpočítal a potom celý ten kumbál explodoval," opisoval svoj zážitok John Paul jones. "Nikdy v živote som nič podobného nezažil. Hoci sme všetci boli nasiaknutí bluesom a odchovaní na rhythm´n´bluese, za túto jeden a pol hodinu sme sa našli." Táto mágia a nazhromaždená energia im vydržala aj v štúdiu. Prvý album nahrali za neuveriteľných 30 hodín (rýchlejšie nahrali svoj debutný album len Beatles - za 13 hodín) a i napriek tejto rýchlosti sa platňa Led Zeppelin I. stala jedným zo základných pilierov rockovej histórie. "Tá kapela nemá budúcnosť - pôjde k zemi ako olovený zepelín (lead zeppelin)," sarkasticky vtipkoval bubeník skupiny Who Keith Moon. Nikto sa nemýlil viac ako on. Tak ako nedokázal predvídať svoj osud (zomrel ako 32- ročný následkom predávkovania barbiturátmi), neodhadol ani potenciál novej skupiny. Počas dvanástich rokov svojej existencie "zeppelini" nahrali desať radových albumov, ktorých sa doposiaľ predalo po celom svete 64 miliónov (pred nimi sú v historickom rebríčku už len Beatles), stali sa legendami a míľnikmi rockovej histórie, nepriamo vychovali tisícky nasledovníkov, ale aj napodobňovateľov a epigónov, vytvorili hudbu, ktorá sa stala základným kánonom rocku a z ktorej čerpajú mnohí hudobníci a skupiny dodnes. Koniec relatívne krátkej, ale nesmierne dôležitej histórie urobil rok 1982. Po dlhej alkoholickej šnúre sa vlastnými zvratkami zadusil bubeník John Bonzo Bonham a stal sa tak ďalšou z celého radu obetí sebazničujúcej cesty rockovej generácie. Otrasení zvyšní členovia kapely ohlásili niekoľko dní po tragickej udalosti rozpad súboru a hoci ako oficiálny dôvod rozchodu bol uvádzaný tragický Bonzov odchod, ten len zavŕšil už dlhšie progredujúci rozklad kapely v dôsledku hudobnej stagnácie a vzájomných rozporov. Hudobníci a ich hudba O Jimmy Pageovi sa už písalo, že to bol neobyčajne všestranný hudobník, ktorý fascinoval rôznorodosťou štýlov a výrazových prostriedkov. Takmer poznávacím znamením bola legendárna dvojkrká gitara Gibson ES 1275, kombinácia šesť- a dvanásťstrunnej gitary. Bol rovnako vynikajúcim hráčom na elektrickej, ako aj na akustickej gitare a mandolíne, doviedol do dokonalosti hru sláčikom na elektrickej gitare. Vynikajúci skladateľ a aranžér. Robert Plant bol spevákom neuveriteľného rozsahu a dynamiky. Page spomínal, že keď na jednom z koncertov "odišli" reproduktory, Plant bol schopný odspievať koncert aj bez mikrofónu. Samozrejme, nie každý bol nadšený neortodoxným Plantovým spevom. "Niektoré Plantove tóny by mohol počúvať len pes," napísal s dešpektom istý novinár vo významnom hudobnom časopise Rolling Stone. Aj v tomto prípade čas dokázal "hlboké nedorozumenie" a Plantov spev je dodnes nedostihnuteľným ideálom rockovej interpretácie. John Paul Jones bol vždy trochu neprávom v úzadí. Podobne ako Page vyhľadávaný štúdiový muzikant, ktorý dokázal rovanko dobre aranžovať skladby pre folkového pesničkára Donovana, nahrávať s uhladenými Bachelors i s frenetickým rock´n´rollerom Little Richardom. Vynikajúci basgitarista a najmä aranžér, ktorého práca je pre väčšinu bežných poslucháčov nedocenená a neznáma. A na koniec - last but not least - John Bonham, bubeník s neobyčajnou razanciou, mladík, ktorý si svoju fyzickú kondíciu udržiaval manuálnou prácou na stavbách. Jeho štýl hry bol tak agresívny, že pre mnohých hudobníkov i divákov sa stával neprijateľným. Nevýhoda, ktorú vedeli zúžitkovať až Led Zeppelin a to do takej mierny, že bez nej nakoniec nevedeli existovať. Hudba skupiny Led Zeppelin bola neobyčajným konglomerátom najrôznejších štýlov a vplyvov. Že jedným zo základných stavebných kameňov bol blues, bolo známe a je to zrejmé aj z nahrávok. Menej známou a prebádanou kapitolou zeppelinovskej histórie je folk a jeho vplyvy. Nech sa to zdá byť hocako neuveriteľné tvrdenie v prípade kapely, ktorá je považovaná za zakladateľa (alebo skôr predchodcu) heavy metalu, bol to jeden z dôležitých prvkov, z ktorého vychádzali a ktorý sa pravidelne objavoval v ich hudbe. Jimmy Page bol považovaný za vynikajúceho hráča na akustickej gitare, vyrastal na skladbách folkových gitaristov Johna Renbourna a Berta Janscha a inštrumentálna skladba Black Mountain Side z prvého albumu je vlastne variantou Janschovej úpravy tradicionálu Blackwater Side. Prvú prevzatú skladbu, tradicionál Babe I´m Gonna Leave You, spoločne vybrali Page a Plant z albumu Joan Baezovej pri ich úvodnom stretnutí v Pageovom housebóte. Táto ľudovka bola len jednou mnohých skladieb, ktoré "zeppelini" prekopali k nepoznaniu (spomeňme ešte napríklad nádherne gradujúcu "Gallows Pole" z tretieho albumu alebo If I Heard A Carpenter - česká verzia Kdybych já byl kovářem - z neskoršej Plantovej sólovky Fate Of Nation). John Paul Jones si na nahrávku hudby k filmu Scream For Help pozval už spomínaného folkového gitaristu Johna Renbourna, no a v neposlednej miere je tu nádherný duet (alebo duel?) Roberta Planta s folkovou speváčkou Sandy Dennyovou v skladbe The Battle Of Evermore (Led Zeppelin 4). Roky po... Po rozpade skupiny nasledovalo zvláštne obdobie, poznamenané očakávaniami a vzájomnou nevraživosťou. Bolo zaujímavé sledovať ambivalentný vzťah predovšetkým medzi Pageom a Plantom, ktorí sa popri svojich vlastných projektoch častovali uštipačnými poznámkami, samozrejme za nadšenej účasti tlače. "Led Zeppelin som ja," vyhlasoval Jimmy Page sebavedome. "Kto je Zeppelin? Smiešna otázka. Stačí si vypočuť, kto ďalej nesie zeppelinovského ducha. Page to určite nie je...", kontroval Plant. Objektívne treba uznať, že v tomto súperení vyhrával jasne Robert Plant, obklopený o generáciu mladšími hudobníkmi. Napriek tomuto podpichovaniu sa však vždy z času na čas odohralo prekvapivé stretnutie protagonistov - vystúpenia pri príležitosti 40. výročia vydavateľskej firmy Atlantic a Live Aid, koncert na svadbe syna zosnulého bubeníka, Jasona Bonhama s mladým Jasonom za bicími... To všetko vzbudzovalo nádej a povesti o možnom návrate Led Zeppelin. Vari len znovuspojenie Beatles bolo očakávané s väčším očakávaním. V roku 1994 sa Robert Plant a Jimmy Page dali dohromady a natočili vynikajúci album No Quarter - väčšinou síce staršie piesne, ale nanovo aranžované a zahrané s arabskými a marakešskými hudobníkmi. Led Zeppelin a world music? Ako vidieť - nič nie je nemožné... Zeppeliny nad Prahou Keď sa koncom roku 1997 sa objavili prvé správy, že Jimmy Page a Robert Plant pripravujú spoločné turné, ktoré má byť zakončené vydaním platne, nadšenie bolo sprevádzané otáznikmi, do akej miery bude dvojica (už bez John Paul Jonesa, ktorý - zdá sa - definitívne vypadol z hry) schopná naplniť nemalé očakávania. Hoci pražský koncert začal úvodným marakéšskym intro, hneď prvá skladba, The Wanton Song z dvojalbumu Physical Graffity dala jednoznačne najavo, že "zeppelíni" sa v ten večer budú orientovať na klasický rockový repertoár a world music bude pre tentokrát zabudnutá. Plant mával mikrofónovým stojanom takmer ako za mlada a Jimmy Page skladbe Heartbreaker vyložil karty na stôl - vedel, čo pätnásťtisícový dav chce počuť a aj mu to dal. Sóla zahrané v duchu pôvodných nahrávok, ktoré diváci dôverne poznali a očakávali. Takmer dvojhodinový koncert, šestnásť skladieb, z toho dve novinky z pripravovanej platne Walking Into Clarksdale, klasické Heartbreaker, Ramble On, No Quarter s prizvaným hráčom na klávesové nástroje, akustický blok trojice skladieb Going To California, Tangerine a prvý vrchol večer, tradicionál Gallows Pole. Mierne upokojenie nastalo pri Babe I´m Gonna Leave You s náznakom túžobne očakávanej Stairway To Heaven, ktorá však v ten večer - zrejme ku sklamaniu mnohých - nezaznela. V How Many More Times Jimmy Page predviedol hru sláčikom na elektrickej gitare a vo Whole Lotta Love rozpútal priam industriálny uragán spätných väzieb a zvukových náletov. Chorál preplnenej Športovej haly urobil z Whole Lotta Love fascinujúci zážitok vzájomnosti jednej, dnes už výrazne postaršej rockovej generácie. Záver koncertu, prídavok Rock And Roll dokázal, v čom bola sila mladých "zeppelínov" a že starí páni to ešte aj dnes majú v krvi a v rukách. Ťažko jednoznačne tvrdiť, či pražský koncert zodpovedal všetky otázky okolo reunionu L. Z. Faktom je, že aj keď Plantov spev sa už nevznášal atmosférických výškach, stále si udržuje svoj povestný drajv. Rovnako v Pageovej hre bolo možné zaregistrovať niektoré nepresnosti , paradoxne však nie v spoločných, tutti pasážach - tam šlapala súhra kapely bezchybne - ale v sólach, kde rytmická voľnosť naberala miestami až dobrodružný nádych. Kto však hľadal duch skupiny Led Zeppelin, našiel ho asi vrchovatou mierou. Niektoré otázky zostávajú, ale dá sa predpokladať, že skalní priaznivci L.Z. budú so záujom sledovať ďalší let svojej vzducholode i jej ďalšie artefakty. Domino fórum: marec 1998 *Návrat*