 |
Miloš Janoušek Divadlo U Rolanda alebo Roland Retro TÁLIA-press 1996 308 s. I.Prológ II.Ostrovy v podzemí III.Piesne Takzvaných lyrikov IV.Pegasník je okrídlený kôň V.Modrý doktor Faust VI.Slnovrat pre každé ročné obdobie VII.Aremora, Mandragora a ďalšie udalosti VIII.Epilóg IX.Niekoľko slov na záver X.Inscenácie a ich obsadenie v Divadle u Rolanda XI.Publikovné texty XII.Záznamy v médiách XIII.Literatúra XIV.Scenáre: P.Belan, I.Hudec: Ostrovy A.Ferko: Atlantída V.Šuplata: Tajomný šepot I.Laco: Hu-Hu, princ dánsky |
|
|
Kniha má podtitul Stručná správa o malých divadlách u Rolanda a je "venovaná všetkým, ktorí boli pritom". Publikácia získala ceny: - Prémia Slovenského literárneho fondu za cyklus článkov Roland Retro v časopise Medzičasopis - Prémia Literárneho fondu 1997 I. P r o l ó g Aj keď sa štvrti ulíc, siahajúcej od Michalskej brány až po vykuchané zvyšky kedysi renomovaného hotela Carlton, dodnes hovorí "korzo", pre dnešnú generáciu štyridsiatnikov a staršie generácie mal (a dosiaľ má) tento názov viac než len lokalizačný význam. Korzo bolo miestom, kde sa už od začiatku 19. storočia stretávali ľudia z celej Bratislavy, bolo to územie nikoho, ktoré patrilo doslova všetkým. Staršie generácie majú svoje spomienky na promenádu, v rámci ktorej sa ľudia zoznamovali, obzerali sa nové tváre, predvádzala sa tu nová móda. Bez ohľadu na to, aká doba a mravy vládli, korzo si po desaťročia kontinuálne uchovávalo viaceré spoločné rysy. V šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov - teda v období, v ktorom sa začína príbeh divadielka U Rolanda - korzo žilo vlastným životom mladej generácie. Na korze sa vymieňali platne, predvádzali najnovšie výdobytky techniky (veľké prenosné magnetofóny a hlasno revúce tranzistory), korzo malo svoje figúrky, tzv. korzové typy, o ktorých sa rozprávali legendy. Svoj revír tu mali takzvaní korzoví opaľovači, ktorí sem chodili nadväzovať nové známosti, ale tiež ukázať sa a upútať pozornosť v novom, podľa možnosti v netradičnom oblečení alebo v rovnako netradičných a avantgardných doplnkoch. Patrilo k bontónu párkrát sa prejsť s najnovšou platňou pod pazuchou, s nedbalo poodhaleným názvom vychýrenej skupiny a úspech bol zaručený. Po korze sa nechodilo, ale korzovalo . Pod týmto špecifickým označením treba rozumieť promenádu, neprestajné prúdenie zástupov ľudí v uzavretom okruhu od Michalskej brány cez Sedlársku popri Mliečnom bare na Hviezdoslavovo námestie a späť. Ale tiež sa tvorili hlúčky, kde boli prediskutovávané najdôležitejšie udalosti - kto s kým chodí, ktorá skladba sa derie na čelo hitparád a podobne. To bola hlavná trasa stoviek mladých ľudí. A tiež obľúbený lovecký revír policajtov, vlastne vtedy ešte príslušníkov Verejnej bezpečnosti, ktorí sem mohli ísť pri svojich nárazových kontrolách naisto. Vždy sa našiel niekto, kto mal dlhé vlasy, odtrhnutý rožtek strán 12 a 13 v občianskom preukaze, zavierací špendlík - zicherhajcku... Aj to naháňanie a strihanie vlasáčov a pokutovanie za poškodený občiansky preukaz akosi patrilo ku korzu. Korzo bolo stredobodom záujmu vtedajšej mladej generácie. Nechodilo sa až tak na pivo, diskotéky boli len občas a aj to iba cez víkend, zato na korze ste mohli nájsť každého. Mládež sa v škole rozchádzala s pozdravom: "Večer na korze..." Pri fontáne rytiera Rolanda sa vysedávalo a hralo na gitare (podľa spomienok tu začínal nejeden z dnešných renomovaných umelcov bigbítovej vlny) a repertoár tvorili skladby, narýchlo opočúvané a aj s fonetickou pseudoangličtinou stiahnuté zo zašumeného "laxíku" - teda Radia Luxembourg. Korzo - to bol aj antikvariát, vo výklade ktorého sa vždy v nedeľu objavili tie najlákavejšie a predlho zháňané knižné tituly. A rovnako zákonite sa vždy v nasledujúci pondelok už od skorých ranných hodín pred ním vinula fronta netrpezlivo vyčkávajúcich a prešľapujúcich knihomolov. Korzo - to bolo aj Divadlo na korze, legendárna pivnica, kde na doskách, znamenajúcich svet začínali Milan Lasica a Július Satinský, skupina Prúdy, Peter Debnár, Stano Dančiak, Marián Labuda, Martin Huba, Zora Kolínska, Milan Sládek a Eduard Žlábek hosťovali Pavel Bošek a Ivan Vyskočil, Petr Skoumal a Jan Vodňanský; miesto, kde v polovici šesťdesiatych rokov počas návštevy Bratislavy recitoval svoju poéziu "kráľ majálesu" a charizmatická postava beatnickej histórie, americký básnik Allen Ginsberg. Korzo - to bola aj kaviareň U Michala, posledné miesto, kde sa v hustom dyme malého stiesneného priestoru stretávali bratislavskí umelci a bohémi... Korzo nebola len náhodná súradnica niekoľkých na seba nadväzujúcich ulíc. Korzo - bol fenomén... Je zákonité, že opojná atmosféra šesťdesiatych rokov musela zanechať stopy prinajmenšom na jednej generácii. Roztápanie ľadov, objavovanie dovtedy zakázaných a zatajovaných autorov, experimenty v hudbe, filme, literatúre, výtvarnom umení i v divadle - to všetko vyvolávalo túžbu a chuť tvoriť, zmerať si sily, vyskúšať čosi na vlastnej koži. Divadlá a hudobné skupiny na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov vznikali samozrejme aj na internátoch a vo vysokoškolských kluboch. Súhra náhod, medzi ktoré určite rovnakou mierou patrili už spomínaná doznievajúca atmosféra šesťdesiatych rokov i genius loci korza spôsobili, že v podzemí starého domu na vtedajšom Námestí 4. apríla, v pivničnom priestore o rozmeroch 7 x 7 metrov, do ktorého sa vchádzalo dlhým, prudko sa zvažujúcim schodišťom, po jednej strane lemovaným stenou z vešiakov a do hľadiska sa dalo prejsť len z boku, cez pódium, vznikla a navzdory všetkým problémom takmer dve desiatky rokov existovala najvýznamnejšia stála maloformistická scéna nielen v Bratislave, ale zrejme aj na Slovensku vôbec. A domnievam sa, že už samotný prehľad mien súborov, ktoré tu počas jej existencie pôsobili a osobností, ktoré odtiaľto vyšli, je dostatočným dôvodom, aby história Divadla U Rolanda neupadla celkom do zabudnutia. IV. Pegasník je malý kôň... (úryvok) ...Po úspechu West Child Story súbor ďalej pokračoval v mystifikácii a ako ďalší titul z "bohatej tvorby M. Zahatlana" si "vybral" hru Prostonárodnie (1983). V programe sa o histórii hry uvádza: "Kópiu rukopisu Prostonárodnie slovenské povesti láskavo zapožičala autorova dcéra pani Catherine Jenssenová z Middleburghu, Ohio. Matúš Zahatlan (?1849 - 1927 Pittsburgh) spracoval 12 rozprávok zo známej zbierky Pavla Dobšinského do rozsiahlej rozprávkovej hry v troch dejstvách: Slncový kôň, Zlatá krajina a Pustaj. Premiéra hry v podaní spolku TATRÍN a v réžii Kennetha Jurigu bola v chicagskom divadle Haymarket na jeseň 1911. Na európsku premiéru si Pegasník najmä z úsporných dôvodov vybral motív, ktorý je viac Zahatlanov ako Dobšinského, ale - prekvapivo - o to rozprávkovejší." Túto inscenáciu je možné považovať za ďalší z vrcholov divadla, pretože pegasníckej poetike i ponímaniu sveta boli vždy nesporne bližšie naše, slovenské reálie. Vynikajúco stvárnený, priam až existencionálny boj slovenského ľudu proti rútiacemu sa pokroku znovu ukázal, v čom je príťažlivosť a neopakovateľnosť pegasníckeho náhľadu na zdanlivo "posvätné" veci národné. V hre vystupujú osvedčené postavy z Dobšinského rozprávok - strigy a mátohy, kráľ, nemilosrdní vyberači daní a samozrejme prostý ľud. Do nevoľníckej idyly nečakane vpadne Mátoha, ktorá prináša najnovšiu technickú vymoženosť - kosu. Ľud, ktorý dovtedy v duchu tradícií žal k o s á k m i, sa tým cíti zaskočený a dumá, na čo je to dobré: ĽUD: (spieva) Nikdy to nepochopíme, nepochopíme to nikdy, na to treba pravé hlavy, ale tu sme na to ľaví. Prečo práve my a vždy len my a vôbec! MARTIN: A je to niečo hodno? JURO: Dobre sa s tým ráňajú hrušky. Tak teraz ja. (kosí mačetmo) MARTIN: Jesto na svete ešte krajín a niekde var vládne múdry kráľ. Z Pruskej zeme som počul chýr, že tam ti je takô jedno miesto a tabuľa a na nej nápis. Hier ist alles verboten! Tak si tam žijú, dobre majú a my musíme po novom. JURO: Novota, to ti je vždy hlúposť a z ľudskej hlavy pochodí! MARTIN: Prečo nespravia takú novosť, že by to bolo po starom? Otázky, ktoré si ľud kladie zoči-voči danajskému daru, sú bezmála beckettovské a existencionálny pocit, ktorý sa ho zmocňuje uprostred virvaru dejín je všeobjímajúco čechovovský: MARTIN: Hlava ako baňa a rozumu nič. Tak sa má robiť, jak je zvyk. Keď sa nenarobíš, načo je ti život? Bez mozoľov? Ech, keby sa čo len jeden z nás presadil v stoličnom meste, tak by sme mohli žať kosákmi. Hja, Slováci držia spolu. Lenže nik nevie, kde je to mesto. Toto jedno sa dozvedieť... Čo spraví Slovák, keď je zle? Do hôr! Tam prečká každých tatárov. Po novom robiť? Ako to? Veď sa to nedá, nesmie a nebude! Prečo my máme hlúpych pánov? Všetko sa však nakoniec - tak, ako sa na rozprávku patrí - na dobré obráti. Palatín povolí používať staré dobré kosáky a ľud sa raduje: ĽUD: My aj s naším chotárom budeme žať po starom. Vyhrali sme našu vec od začiatku na koniec. Prostonárodnie boli v mnohých pohľadoch vrcholom tvorby divadla Pegasník: "...dotiahli do plnšieho tvaru, čo sa začalo už pri West Child Story: svojbytný inscenačný tvar 'chudobného syntetického divadla'." 27) Bola to herecky zrejme najvýpravnejšia inscenácia - v najmasovejších scénach sa na malom javisku pohybovalo do dvadsiatky hercov a muzikantov. A do tretice - v tejto hre sa asi najvýstižnejšie interpretoval pegasnícky pohľad na slovenskú mentalitu a cez históriu sprostredkovane i pohľad na našu súčasnosť. Okrem mimoriadneho ohlasu, ktorý inscenácia žala na prehliadkach ("To, čo na prehliadke predviedol Pegasník, je inscenácia, ktorá sa nesporne zapíše do análov amatérskeho divadla na Slovensku. Tematicky i formálne naväzuje na to najlepšie, čo u nás v tejto oblasti umenia vzniklo: na dávnejšie Scherhauferove inscenácie slovenskej klasiky v Brezne a v Martine a na Tomášikovú Svadbu pod Kohútom, ktorú s breznianskými ochotníkmi naštudoval režisér Roman Polák...) 40), úspešne pokračovala aj zahatlanovská mystifikácia. Tá už sa rozvíjala sama a za prispenia divadelníkov, ale i novinárov a recenzentov sa obohacovala novými a novými skutočnosťami: "A rovnako ako spomínané slávne a dnes už klasické inscenácie slovenskej klasiky boli okrem iného aj prekvapujúcimi dramaturgickými objavmi, platí to i o poslednom diele Pegasníka. Je to najmä zásluhou A. Ferku, ktorý už vlani objavil v análoch Matice slovenskej skvostnú paródiu na westerny z pera amerického Slováka... Teraz sa Ferkovi podaril ďalší husársky kúsok: Zahatlanova dcéra poslala spoza veľkej mláky Pegasníku z pozostalosti svojho otca hru na motívy Dobšinského povestí. A. Ferko materiál spracoval a upravil so zmyslom pre hlbokú aktuálnosť, motivické súvislosti, jazykové napätie medzi archaickou slovenčinou a modernou frazeológiou..." 40) "Najväčší úspech mal súbor Pegasník, ktorý uviedol rozprávkovú hru Prostonárodnie. Andrej Ferko ... objavil predlohu až v Amerike. M. Zahatlan, rodák z Bytče, spracoval dvanásť rozprávok P. Dobšinského a jeho dcéra Carin poslala xerox jeho diela k nám.). 22) Korunou zahatlanovskej mystifikácie sa stalo udelenie Hlavnej ceny MDKO za objavnú dramaturgiu A. Ferkovi. |
||
