 |
Miloš Janoušek Testament Artis Omnis 2015 181 s. OBSAH: 1 Jošua 2 Veľký, hlboký, nekonečný vesmír 3 Hazard 4 Božské džezy 5 Lazarov syndróm 6 Malé kúzla dlhých letov 7 Najlepší z mojich paralelných svetov 8 Podivných návštevníkov privádza noc 9 Cargo 10 Kdeže si, miláčik Jon? Vráť sa! 11 Muž, ktorý nemal rád telefóny 12 Veľký oblúk 13 Dlhá, horúca obedňajšia siesta 14 Skeptik 15 Pahorok 16 Som od teba už len pár krokov 17 Zlaté ruky majstra Hannesa 18 Koexistencia 19 Piesok 20 Skladačka 21 Bez ľudí to nie je ono 22 Nikdy si tu nebol, keď som ťa potrebovala 23 Noc potkanov 24 Ignatij 25 Posledné metro 26 Testament |
|
|
Veľký, hlboký, nekonečný vesmír „Si na rade,“ povedal veliaci dôstojník a hlavou kývol smerom k dverám. Utrúsil to len tak na pol úst, keď išiel okolo Zaka a ani sa pritom nezastavil. Bol to rozkaz, nie konštatovanie, ale spôsob, akým ho vydal, výstižne charakterizoval Zakovo postavenie v posádke. Zak sa neochotne vydal k prechodovej komore. Nikdy sa necítil byť členom tejto ani nijakej inej posádky, ba ani súčasťou akéhokoľvek iného spoločenstva. Príkazy prijímal bez odporu a vykonával ich bez reptania, aj keď nechápal ich zmysel. Zastal pred oceľovými dverami. Aj keď bol obrátený chrbtom, vycítil, že na chodbe niekto stojí. Nenávidel tieto chvíle a ešte viac neznášal, ak bol niekto svedkom jeho premeny. Vždy sa mu vrátila spomienka na okamih, keď sa po prvýkrát obliekal do skafandra. Ako nováčikovi mu muselipomáhať dvaja z posádky. Ten pocit zvieraťa lapeného do pasce sa mu pravidelne vracal, aj keď rokmi postupne slabol. Striaslo ho. Počkal, kým postava zájde za ohyb chodby, a až potom položil dlaň na senzor. Dvere sa nezvučne otvorili a Zak vošiel dovnútra. Keď sa miestnosť uzavrela, rozhliadol sa po stiesnenom priestore. Ďalším dotykom otvoril skrinku so svojím menom, vytiahol skafander a začal sa doň súkať. Táto časť prebiehala zakaždým neuveriteľne pomaly nie pre jeho nešikovnosť – po tých odlietaných rokoch to bola rutinná záležitosť – ale akoby stále podvedome očakával, že niekto vydá oslobodzujúci povel a skafander sa vráti späť na svoje miesto. Vedel však, že je to márna nádej nikdy nikto taký rozkaz nevydal a Zak musel prežiť vyhradený čas v tejto neforemnej, nekomfortnej pasci. Zaklapol priezor prilby a postavil sa čelom k východu. Na chvíľu zatajil dych a pokúsil sa ovládnuť svoj rozdivočený tep. Keď cítil, že sa upokojuje, povedal: „Výstup zahájený. Otvorte komoru.“ Syčanie unikajúceho vzduchu signalizovalo, že tlak v prechodovej komore sa vyrovnáva. Potom sa otvorili dvere a Zak zostal stáť na prahu nekonečne hlbokého vesmíru. Na rozdiel od predchádzajúceho diania tento okamih Zak miloval. Dokonca až tak, že by sa možno nakoniec dokázal zmieriť aj s nenávideným rituálom obliekania. Nevedel sa nasýtiť pohľadu na milióny hviezd, ktoré ho obklopovali. Pomaly vykročil do prázdna. Jemnými pohybmi plával k solárnemu panelu. Zachytil sa držadiel, pásom sa pripojil ku konštrukcii a naučenými ťahmi začal vymieňať panelovú jednotku. Nebolo to náročné, túto operáciu robil celkom rutinne. Ponáhľal sa s montážou, pretože po celý čas sa tešil na chvíľu, keď si bude môcť celkom sám vychutnávať čierne nekonečno. Priklapol svorky a znovu skontroloval uchytenie bloku. Červený záblesk ho ubezpečil, že nová jednotka zapadla medzi stovky podobných jednotiek panelu. Zľahka sa odrazil a zamieril k vchodu do komory. Vznášal sa nad nedozernou hĺbkou a s vyvrátenou hlavou pozoroval nekonečný priestor nad sebou. Potom sa zachytil antény a na chvíľu zaváhal. Ešte sa mu nechcelo vrátiť sa na loď do labyrintu úzkych chodieb a ubikácií, do ľudského mraveniska. Aj keď vedel, že by už mal ísť, nedokázal sa pustiť kovovej tyče. Naopak, čoraz neodbytnejšie sa ohlasoval zvláštny pocit, nutkanie. Najprv sa ho pokúsil zahnať, ale neúspešne. Doslova fyzicky cítil, ako sa mu utkvelá myšlienka štverá po nohách až na chrbát, preskakuje z krku pod prilbu, prekĺzava pod kožu a zavrtáva sa do mozgu. S úžasom sledoval, ako jeho ruka opúšťa držadlo a smeruje k prilbe. Keď sa dotkol prilby, na okamih zavrel oči. Váhanie trvalo len pár sekúnd. Rozhodol sa. Nezmyselne, alibisticky sa zhlboka nadýchol a na chvíľu zadržal dych, než uvoľnil priezor prilby. Keď otvoril oči, s úžasom pozoroval krištáľovú čírosť vesmíru, ktorá už nebola rozostrená zahmleným sklom priezoru. Niečo také hlboké a nedozerné si mohol doteraz nanajvýš predstavovať – toto však nebol sen. Keby bol na Zemi, možno by povedal, že nad toľkou krásou sa mu až zatajil dych a zovrelo mu srdce. Tu však bolo všetko inak. Nenásytne nastavoval tvár kozmickému žiareniua hlboko v jeho podvedomí sa prebúdzali pradávne, po celé generácie pochované spomienky. Cítil, ako ho dusí skafander. Rýchlo ho zo seba strhol a skôr, než sa odrazil do prázdna, podvedome ho prichytil ku kovovej konštrukcii. Plavnými pohybmi krúžil okolo rakety, fascinovaný dovtedy nepoznaným pocitom voľnosti. Dotýkal sa kovového plášťa, výstupkov a keramických doštičiek, a dotykmi prstov, ktoré už nechránili rukavice, nanovo spoznával všetky detaily. Stroj vnímal celým povrchom hmotného tela, dušou bol však spojený s vesmírom. Nakoniec priplával ku kabíne rakety. Sadol si na výčnelok a so záujmom pozoroval ľudí vo vnútri. Keby bol človekom, možno by sa pritlačil na okienko a bavil by sa ich úžasom. Jeho sa to však už netýkalo. Teraz už nie... Nedokázal odhadnúť, ako dlho tam sedel, podvedome však cítil, že jeho čas sa naplnil. Neochotne sa vydal na cestu späť, splýval vo vzduchoprázdne, zľahka sa dotýkajúc častí rakety. Keď priplával k skafandru, na chvíľu zaváhal. Chcel si ho vziať, vystretá ruka však zostala trčať na polceste k predmetu, ktorý vyzeral ako zošúverené zvyšky stiahnutej ľudskej kože. Nakoniec prevážil pocit povinnosti. Obliekol si skafander, starostlivo zavrel priezor prilby. Ani teraz sa neobliekal nijak dychtivo, no už sa necítil ako zviera chytené do pasce, vnímal to skôr ako nevyhnutný medzistupeň k niečomu budúcemu. Rukami sa vtiahol do prechodovej komory. Postavil sa, počkal, kým sa vonkajšie dvere uzavrú, a polohlasne povedal: „Vstup zahájený. Otvorte komoru.“ |
||
