Miloš Janoušek
Nevoskové panoptikum

Slovenský spisovateľ 1993
Obálka: Peter Kľúčik
130 s.

I. Nevoskové panoptikum (poviedky)
Zberateľská vášeň
Netradičný prístup Arne Neumana
Muž-mimikry
Sila imaginácie
Cesta k dokonalosti
Princíp muchy
Nikdy nepršalo tak, aby to bolo vážne
Čisté línie
Sny ako stvorené pre radosť
Božské džezy
škola samovrahov
Tri funkcie kameňa

II. Keď som bojoval na Oremláze   (novela)


Recenzie

"Dvanásť poviedok s atmosférou mystifiácie a paradoxov a jedna novela z vojenského prostredia rozvinutého socializmu."

Publikácia získala cenu Združenia vydavateľov a kníkupcov Slovenska:
Debut roka 1994/II. miesto


B o ž s k é   d ž e z y

Pán Jozef Zulák, asi päťdesiatšesťročný muž v najlepších rokoch, rozložito pyknický typ, sa v n e o b y č a j n e dobrej nálade ocitol pred dôverne známymi dverami malej, špinavej, zato však útulnej krčmičky u Terky. Mal f a n t a s t i c k y dobrú náladu a hoci aj inokedy z neho vyžarovala dobrota a optimizmus, dnes to bolo proste niečo ú ž a s n é . Mal takú náladu, že by sa mohol rozdávať, krájať na tenké plátky a obdarovávať svojou dobrotou a šťastím každého, kto išiel okolo. Svet ružovel už v základoch a jediné, čo pána Zuláka trápilo, boli ľudia.
"Každý len tak ide z nohy na nohu, v ksichte tvrdý jak štolverk, nič nevidí, nič nepočuje," žaloval sa. "Kde je radosť zo života? Kde je tá nekonečná láska, nóóó? No, to sme teda dopadli...Chodia si, chodia týmto svetom a tvária sa, akoby im niekto niečo ukradol...Ako by im niekto zožral...ééé..," zháčil sa, pretože si nevedel narýchlo spomenúť, ale potom mávol rukou a zadumal sa.
Zrazu hop ako blesk z jasného neba osvietilo poznanie:
"Nie sú šťastní... Oni nie sú šťastní...!"
Toto zistenie ho zničilo. Zapotácal sa, zakryl si rukami tvár a nedôverčivo pokrútil hlavou.
"Ako je to možné," zakričal zhrozene a zatriasol vedľa stojacim mužom. "Ako je to vôbec možné?"
Muž neodpovedal a len trpezlivo znášal lomcovanie. Bol to nezvyčajný typ s nepreniknuteľnou, chladnou tvárou a studenými očami, ktorý už hodnú chvíľu postával na rohu a skúmavo pozoroval rušnú ulicu. V ruke držal podlhovastý čierny kufrík.
Pán Zulák pustil textil kabátu. zatvoril oči a celý zvädol. Položil neznámemu hlavu na rameno, až sa zdalo, že zaspal, ale potom sa vzmužil. Vlhkými očami sa vpil do bledej tváre zlomene povedal: "Toto mi urobili..."
Ešte raz nechápavo pokrútil hlavou a ukazovákom namieril na svojho suseda: "A čo ty - si aspoň šťastný? Aspoň trošililinku?" opýtal sa s nádejou a zlomil sa mu hlas.
Muž, ktorý v tejto chvíli predstavoval jedinú oporu pána Zuláka a jeho jedinú istotu, sa zahľadel do červenej tváre pyknika. Tvárou mu preletelo niečo ako úsmev - ak sa dalo vôbec čosi takého u neho predpokladať - a prikývol.
Pán Zulák od dojatia zavrel oči. Zavesil sa do svojho dobrodinca a ťahal ho ku dverám krčmy.
"Vrátil si mi vieru v ľudstvo," vyhlásil rozhodne. "Za to ti budeme s ľudstvom vďační a to sa musí zapiť. Terka, dva veľké!" mávol dvomi prstami smerom k fúzatému čašníkovi.
"Chlapče môj," vykladal pán Zulák, "si v tomto svete jediný, kto ma chápe. Ťažko mi je, keď ja sám musím dbať o dobro všetkých. Snažím sa, pracujem, môžem sa strhať a zrazu čo nevidím - ten sa mračí, tamten je smutný, henten zas akýsi odcudzený. Uznávam," položil si ruku na srdce, "niečo som možno zanedbal, niečo neustriehol - som na to ale sám. Sám a proti mne celé ľudské pokolenie, ktoré milujem. No, vypime si," inšpiroval sa.
"Ja som Jozef," spomenul si na dobrú výchovu a zodvihol pohár. "A ty sa voláš ako?"
Neznámy chvíľu zaváhal a potom sa tiež predstavil: "Gabriel."
"Fajn," pochválil ho pán Zulák. "Ja som Jozef, ty si Gabriel. Budem ťa volať Gabi, dobre? No, Gabi, vypime si," vyzval k činnosti a sám išiel príkladom. Prudko zaklonil hlavu, hodil do seba pohárik, až ho striaslo a rukou vrátil hlavu do pôvodného postavenia. "Niekedy ma pritom sekne v krku, ale nevyberieš si," vysvetľoval. "Alebo máš povinnosti a zdravie je vedľajšie, alebo sa šetríš, chováš ako v bavlnke a čo potom? Čo po tebe zostane? Preto sa nešanujem a žijem plným životom, nech sú výsledky. Terka, ešte dvakrát," mávol na Terku s fúzmi.
Otočil sa a nohou zavadil o kufrík. "Čo to je, Gabi, chlapče môj, ty niekam cestuješ?"
Ako sa tak zohol, chytil trochu balanc, ale v poslednej chvíli sa zachytil stola, takže nedošlo k najhoršiemu. Sklonil hlavu na bok, zadíval sa na Gabiho a skúšal ďalej:
"Alebo že by snáď inštalatér? Zlaté ručičky a tak ďalej?"
Chvíľu počkal a potom zatipoval znovu:
"Takže ani inštalatér nie...Na doktora vyzeráš príliš slušne, na poštára..." skusmo kopol do kufríka nohou, "je to príťažké...Už viem, chlapče, nič mi nevrav, už mi je všetko jasné - saxofón!" zvolal víťazne.
Zadumal sa a zasnene poznamenal: "Ach, jaj - saxofón... Chlapče, veď ty ani nevieš, vedľa koho sedíš - starý swingový kôň Jozef Zulák, to som ja! Black Boys, Ferry Mareš a jeho Black Boys, nič ti to nehovorí? Nič - no nevadí, stáva sa." Zadumal, ale potom zdvihol pohárik a zvolal:
"Hop tam s ním," zaklonil hlavu s rukou na zátylku.
"Charlieho Parkera poznáš? Samozrejme, kto by ho nepoznal - to bol ciťák, to bol fíling. Gabi, chlapče drahý, ešte dnes vyskakujem z postele, keď sa mi prisní nejaké Parkerove sólo. Ten to točil - prstíky kolíky lietali po klapkách, oči na vrchu hlavy a len to tak zametal... Alebo Johnny Coltrane - hrá a ty nevieš, zbláznil sa on alebo ty? Nemá to hlavu ani pätu, chlap do toho duje ako pripečený, hovoríš si - je to magor... Ale svaly ti tvrdnú, mráz sa zavrtáva do chrbtice, máš pocit, že ťa rozhodí - aj by si chcel niečo trhať, zahryznúť sa do podlahy, ale nejde to. Nemôže to von - všetko len dnu, dovnútra a tam sa to hromadí, tam sa to melie, zahryzáva do žalúdka a do pečene... Alebo starý Ornette Coleman. Starý dobrý Ornette... Darmo - takí sa dnes už nerodia. Hovor si, čo chceš, kedysi to bol džez - ale dneska? Sračky, hovorím ti, nič len sračky - chcel som urobiť ľudstvo šťastným, ale už som s tým skončil. Keď nevedia, čo je dobrý džez, nech idú do čerta. Hop tam s ním," zavelil s rukou na zátylku starý swinový kôň Jozef Zulák.
"A kde hráš ty, Gabi, srdiečko moje? Dúfam, že nie v nejakom tom ich bigbíte?" zhrozil sa a preventívne v očakávaní hroznej správy zalomil rukami.
Gabi nepatrne pokrútil hlavou:
"V žiadnej kapele. To ja len tak, sám. Postavím sa pred ľudí a hrám."
"Aha, rozumiem," sprisahanecky žmurkol okom pán Zulák. "Organizované vystúpenie. No, takých som už zažil - aj vo filharmónii. Nahnali nás tam, urobila sa prezencia, dvaja filharmonici, čo tam boli tiež kvôli prezencii, zahrali čo najrýchlejšie, aby to mali za sebou, my sme zatlieskali čo najhlasnejšie, aby sme to tiež mali za sebou, oni išli domov, my sme išli domov a všetci sme boli spokojní. To bola v á ž n a hudba."
Gabi pokrčil plecami a mlčal.
"Alebo," nahol sa k nemu pán Zulák, "nie si taký ten, čo príde s Hammelnu, zahrá a všetky potkany a myši idú za ním? Nejaký hudobný deratizátor, hehe?"
Predstava hudobnej deratizácie ho tak pobavila, že takmer zabudol objednať. V poslednej chvíli sa však zháčil, s rukou na temene kývol na Terka, počkal, kým čierne fúzy prinesú novú dávku a už v záklone zvolal:
"Vojdi a neuškoď!"
"Lenže to by sme, chlapče, neboli kamaráti," pokračoval v myšlienke pán Zulák. "Začne to potkanmi, potom idú deti a nakoniec aj dospelí - to ja poznám ešte z detstva. A to by bol, kamarát, koniec sveta. Tak!" a dodatočne ho pri pohľade na prázdny pohár striaslo. Druhý raz ním zalomcoval pohľad na stále ešte plný pohár spolustolovníka.
"Počúvaj sem, Gabi môj milý, nefajčíš, nepiješ, nehovoríš - čo je s tebou? Alebo ti nechutí, alebo si po žltačke... Alebo," znepokojil sa starý swingový kôň, "si nejaký taký oný... Nie si náhodou z nejakej sekty? Jehovista, luterán alebo niečo podobného?"
Pretože Gabi mlčal, pán Zulák nad tým mávol veľkodušne rukou:
"A keby aj - mne to nevadí... Ja som tolerantný človek a Jehovistov mám rád, lebo sú to poslední konštruktívni optimisti, akých poznám. A vieš prečo? Pretože si vždy dajú fixný termín, kedy bude koniec sveta. Presný a definitívny. Taký záväzok, vieš? A potom sa snažia, aby ten termín stihli, aby sa dovtedy vyrovnali so životom a s Jehovom a aby mali všetky účty v poriadku, keď príde ten koniec sveta. A on čo?" opýtal sa pán Zulák a víťazne zdvihol prst. "On nepríde... Všetci sú doma, čakajú na kufroch a koniec sveta nikde. Iní by boli nešťastní, robili by z toho tragédiu, ale jehovisti nie... Vybalia kufre, dajú si ďalší termín, rovnako definitívny a nemenný a žijú ďalej, aby to znovu stihli dať všetko do richtigu. A preto ich mám rád, vieš?"
Melancholicky mávol rukou, siahol do vrecka a vybral peniaze.
"Nič nevieš... Nič nevieš a nechceš sa nechať poučiť. Ale, veď je to jedno - máš rád džez, poznáš Karolka Parkera a hráš na saxofón - a preto ťa mám rád."
Hodil peniaze na stôl a povedal fúzatému čašníkovi:
"Terka, pusinka, platím. Platím všetko, pretože mám rád ľudstvo a platím aj tuto za Gabiho. To je v poriadku," veľkodušne mávol nad drobnými, "rozdeľte si to doma. A ty," obrátil sa na suseda, "ty hraj ďalej. Ak máš talent od boha, tak musíš hrať - si tým povinný ľudstvu. Pretože hudba povznáša dušu a poteší srdce, ako hovoril Komenský - hudba a tak ďalej... Hraj a ľudstvo ti bude vďačné..."

Mlčanlivý muž sedel ešte hodnú chvíľu za stolom. Nakoniec vstal, zobral kufrík a vyšiel pred hostinec. Trochu zaváhal, pozrel sa na nebo, akoby čakal akési znamenie a oboma rukami zovrel kufrík. Potom ho otvoril, vybral starú ligotavú trúbku nezvyklého tvaru a prstami láskyplne, trochu nedočkavo, prešiel po klapkách nástroja. Ešte raz pozrel na oceľovosivú oblohu s ťažkými čiernymi mrakmi, netrpezlivo pohol krídlami pod tmavým súknom kabáta, rozkročil sa uprostred ulice, nevšímavý k prúdiacim autám a chodcom a potom muž menom Gabriel priložil náustok k perám, aby vydal svoj prvý dlhý tón.




Keď som bojoval na Oremláze (úryvok z novely)

...keď bolo cvičenie, tak každý zo senegalských strelcov, ako ich volali, dostal do ruky bielu zástavku a určili mu miesto, kde má stáť, do ruky vrazili kolík, postavili k nemu Cigána a povedali: tu budeš stáť, chlapče, a na tebe spočíva zodpovednosť za celé cvičenie a tvoja zástavka ukazuje, že tu už začínajú naše zákopy, takže sem by už tanky ísť nemali, cvičenie sa začalo, rozbehlo sa, medzitým sa však rozbehli aj senegalskí strelci a potom sa to všetko ešte len začalo! tanky sa zjavili v našich zákopoch, guľomety strieľali, granáty vybuchovali, ozýval sa krik ranených, sanitku tlačili z jedného konca bojiska na druhý, pretože sa minul benzín, ako to už býva zvykom, major Longauer kričal do vysielačky: napravo tanky, čo mám robiť? a veliteľ mu odpovedal: to sa vám zdá, súdruh major, žiadne tanky vo vašom priestore tu nemáme podchytené v mapách, a Longauer zaprisahával veliteľa, že tie tanky skutočne vyzerajú ako tanky, čo teraz robí a veliteľ povedal: robte, čo viete, potom bolo chvíľu ticho, až naraz Longauer zakvílil: ježišmária, oni idú na nás, a potom už bolo mŕtve ticho a do toho ticha zaznel hlas majora Bíreša: bojovníci, odistite granáty a hodzte ich na tie tanky, dva horia, to je dobre, a a teraz vyrazíme na bodáky hurááááá! a veliteľ sa spýtal: vy ste sa už úplne zbláznili, súdruh major?, potom sa však zjavili dva tanky pod veliteľskou vežou, a to u bolo trochu priveľa, tak sa cvičenie ukončilo, prečítali sa prejavy a generál Budakovskyj na otázku, ako sa mu páčilo cvičenie, povedal zdržanlivo, že to bolo zaujímavé, povedal, iného by to možno znechutilo, ale nášho veliteľa nie, naopak,

hneď na druhý deň sa rozhodol, že blízkej dedine, zvanej Bátorovce daruje tank, že to tu ešte nebolo, a hneď vyslal rýchlych poslov, aby mu zohnali tú železnú opachu, pokiaľ to bude možné za nejaký lacný peniaz, a keď ju konečne vyhrabali z akéhosi archívu, tak ju kázal ešte trochu zničiť, aby vyzerala unavená bojom, a na vežu napísal veľkými písmenami JÁNOŠÍK, lebo tak to videl v akomsi bojovom filme, a keď prišiel dlho očakávaný deň. tak sa postavil, teda veliteľ sa postavil pred podstavec a povedal, že je dojatý cťou, ktorá sa mu dostala, a že je rád, že práve on môže Bátorovciam darovať tank, na pásoch ktorého k nám prišiel mier s tónmi harmoniky a s jarnými kvetmi orgovánu, a tento dar dávam Bátorovciam, hovoril, dedine, ktorá sa priamo pre našimi očami mení v mesto, ba čo hovorím, vo veľkomesto, a náš útvar vám dáva tank - vojenský to symbol mieru, a vojak Jurányi sa opýtal, že prečo práve náš útvar by mal niekomu darovať tank . keby sme reku niekomu darovali lopatu a krompáč, alebo bronzového Cigána, to by ešte pochopil, ale tank? keď väčšina vojakov nášho útvaru v živote nedržala žiadnu zbraň okrem noža a britvy, lebo keby ju dostali do rúk, tak by určite došlo k mimoriadnej udalosti a škodám na zdraví a materiále, ale vážené súdružky, vážení súdruhovia, zaprisahával sa veliteľ, tento tank vám dávam ja a náš útvar z lásky, vojaci pracovali na ňom, aby sme vám ho mohli darovať, dokonca i ja som ho zvnútra natieral, to sa môže každý na vlastné oči presvedčiť, ale čo to vidím, začína pršať, zachmúril sa, v takúto slávnostnú chvíľu a dážď, je to ako naschvál, pretože nie každý deň odovzdáva náš útvar tank, ale ak sa dobre pamätám, keď sme minulý rok v Potočnom odovzdávali protilietadlový kanón, tak tiež pršalo, to bude už zrejme tým počasím, niekto by možno povedal - prší, zlé počasie, ale ja hovorím, prší - dobré počasie, rozjasnila sa mu tvár, pretože poľnohospodári potrebujú dážď, vlahu, kravičky potrebujú zase zelenú trávičku a my potrebujeme mliečko, lebo naše deti mliečko pijú, povedzme si to otvorene, dobré počasie máme, ale čo budeme hovoriť, poďme radšej odhaliť, zarýmoval nakoniec, stiahol plachtu, zatlieskal, potom predseda predniesol prejav, za ním zarecitovala pionierka básničku, potom nasledoval slávnostný pochod oremlázskej armády, a keď sa tento húf vojakov prevliekol, na tank sa musel vyšplhať vojak Gurvay aj s harmonikou a tam potom hrať povstalecké pesničky, aby symbolicky znázornil, ako k nám v štyridsiatom piatom prišla sloboda, lebo symboly, to bola veliteľova slabosť.

Na Prvého mája sme vždy vystrojili "alergický" voz, ako tomu hovoril Hakoška, a najväčší úspech mal voz, na ktorom boli ešte kusy hnoja, aby sa vyjadrila spätosť armády s pracujúcim ľudom, a na tom voze stál náš a sovietsky vojak, držali sa za ruky a z oboch strán ich podopierali ďalší dvaja vojaci, aby nespadli, lebo voz sa kymácal a vojaci tiež, pretože sa opili už skoro ráno, aby prekonali trému, a keď si večer ešte uspokojovali nervy, tak sa stretli s hliadkou VB v stretnom boji, najprv troch zbili, ale potom podľahli privolanej presile, a keď ich odvážali, tak jeden z nich, Szabó, pohŕdavo kričal: vy že ste žándáui? vy ste zgeuboši! taký Skotlend Yáud, to sú žandáui!

ale nášho veliteľa to neznechutilo, nie, naopak, hneď na druhý deň sa rozhodol, že blízkej dedine zvanej Bátorovce daruje tank, že to tu ešte nebolo a hneď vyslal rýchlych poslov, aby mu zohnali tú železnú opachu, pokiaľ to bude možné za nejaký lacný peniaz, a keď ju konečne vyhrabali z akéhosi archívu, tak ju kázal ešte trochu zničiť, aby vyzerala unavená bojom, a na vežu napísal veľkými písmenami JÁNOŠÍK, lebo to tak videl v akomsi filme, a keď prišiel dlho očakávaný deň, teda veliteľ sa postavil pred podstavec a povedal, že je dojatý cťou, ktorá sa mu dostala, a že je rád, že práve on môže Bátorovciam darovať tank, na pásoch ktorého k nám prišiel mier s tónmi harmoniky a s jarnými kvetmi orovánu, a tento dar dávam Bátorovciam, hovoril, dedine, ktorá sa priamo pred našimi očami mení v mesto, ba čo hovorím, vo veľkomesto, a náš útvar vám dáva tank - vojenský to symbol mieru, a vojak Jurányi sa opýtal, že prečo práve náš útvar by mal niekomu darovať tank - keby sme reku niekomu darovali lopatu a krompáč, alebo bronzového Cigána, to by som ešte pochopil, ale tank? keď väčšina vojakov nášho útvaru nedržala žiadnu zbraň okrem noža a britvy...